Kaľvine

pridal: Piatko Bohuslav | | zobrazení: 746
Južne od cesty spájajúcej Košice s Užhorodom, zhruba po severný breh Latorice, východne od Laborca po ukrajinské hranice leží región, ktorý etnolingvisticky patrí k Zemplínu, ale geopoliticky bol v časoch Uhorska súčasťou Užhorodskej stolice. V miestnom názvosloví sa mu hovorilo „Kaľvine“. Je to kraj, v ktorom síce skoro v každej dedine boli tri kostoly, ale dominovali mu príslušníci reformovanej kresťanskej cirkvi. Slovenskí kalvíni boli svojským cirkevným aj kultúrnym spoločenstvom. Boli to roľníci a drobní zemania žijúci na dedinách. Akési neformálne centrum oblasti predstavoval cirkevný zbor Stretava. Stretava mala výsadné postavenie v tom, že to bola zemianska dedina a teda nepodliehala žiadnemu zemepánovi, ktorý by mohol obyvateľom vnútiť svoje náboženstvo. V dedine stojí kostol zo 14. storočia, ktorý od reformačných čias slúži miestnemu reformovanému zboru a nikdy nebol rekatolizovaný. (Zdá sa, že je to jediný reformačný kostol na Slovensku). Pokusy o odňatie kostola boli. V polovici 18. storočia boli inšpirované grófom Vécseym z blízkeho Senného, ale nepochodil, lebo Stretavčania sa pod vedením zemana Pavla Ubrežiho, kurátora zboru a Jozefa Lošonciho postavili otvorene na odpor so šabľami a vidlami v rukách. Od reformačných čias mal stretavský zbor vlastnú školu, kde sa vyučovalo po slovensky a kde istý čas pôsobil i známy slovenský vzdelanec Jakub Dispensatoris z Dolného Kubína. V polovici 20. storočia už Stretava svoje postavenie duchovného centra stratila. Kostol znefunkčnilo ruské delostrelectvo počas prechodu frontu, faru po vojne zbúrali a zbor stratil samostatnosť, obsluhoval ho farár z blízkeho Palína. Prvá slovenská liturgia Slovensky hovoriaci reformovaní kresťania boli takým malým osirelým ostrovom na severnom okraji maďarskej cirkvi. Vzťah maďarsky a slovensky hovoriacej časti sa niesol v duchu bratskej lásky. Národnostná politika uhorského štátu v devätnástom storočí však tento vzťah narušila. Nako niec, bolo to spoločenstvo, ktoré sa zdalo byť priamo predurčené na maďarizáciu. Snaha o asimiláciu však neuspela. V rokoch 1750 a nasledujúcich, pred začiatkom maďarizácie Uhorska, ktorá sa začala koncom osemnásteho storočia, vydalo cirkevné vedenie v Debrecíne slovenské bohoslužobné knihy v zemplínskej slovenčine. Boli to Malý katechizmus (1750), spevníky Stopäťdesiat Žalmov svätého kráľa Dávida a Hlas pobožného spievania (1752), kniha modlitieb Radosť pobožného srdca a Agenda (1758). Bibliou slovenských reformovaných bola od začiatku Bible kralická. Zemplínčina sa takto stala prvým slovenským liturgickým jazykom a predbehla takmer o 50 rokov i Bernoláka, nehovoriac o tom, že veľké slovenské cirkvi katolícka i evanjelická prešli na slovenskú liturgiu až v 20. storočí. Dvojjazyčný charakter cirkevného spoločenstva na tomto území nikdy nevyvolával konflikty. Tie však vnášala do života cirkevná politika. Najmä otvorene promaďarizačná politika cirkevného vedenia v 19. storočí a súhlas povojnového slovenského vedenia cirkvi s vysťahovaním maďarsky hovoriacich farárov a celých zborov v rámci „výmeny obyvateľstva“ po 2. svetovej vojne, narobili veľa bolesti na oboch stranách. Duchovné prebudenie sa medzi reformovaných kresťanov dostalo prostredníctvom duchovne prebudených farárov najmä J. Tomašuľu a J. Baláža, ale aj vďaka vplyvu duchovného prebudenia medzi vysťahovalcami v Spojených štátoch, ktorí svoju vieru prinášali „do kraju“ a delili sa o ňu so svojím okolím. Systematickú službu v tomto smere predstavovala metodistická misia, ktorá zasiahla najmä Podkarpatskú Rus a slovenské dediny na jej západnej hranici. Tak vznikol metodistický zbor v Jenkovciach. Druhým centrom prebudenia, ktorý ovplyvnil tento región, bola práca Modrého kríža v Beniakovciach. Treba povedať, že reformovaní farári, aj keď sami neboli prebudeneckým myšlienkám naklonení, nikdy proti nim otvorene nevystupovali. Prebudenie Je zvláštnym prejavom Božej milosti, že najzreteľnejšie semeno duchovného prebudenia v rámci tejto komunity zasial v rokoch 1945 až 1950 Ján Vaszily, farár z Bánoviec nad Ondavou, Maďar, ktorý jednoducho zvestoval Božie slovo o potrebe obrátenia sa a osobnej zodpovednosti kresťana pred Bohom. Dá sa povedať, že toto semeno prináša úrodu dodnes. Z biblických a modlitebných skupín, ktoré vznikli v čase jeho pôsobenia sa formovali základy evanjelikálneho chápania kresťanského života a ovplyvnili mnohých z tých, ktorí dnes tvoria michalovský zbor CB, ale aj ostatné evanjelikálne skupiny, vrátane prebudeneckého prúdu v samotnej reformovanej cirkvi. Samozrejme, duchovné prebudenie bolo ovplyvnené i ľuďmi, ktorí sa dostali do kontaktu s pôsobením Modrého kríža. Jeho misia bola mocným povzbudením pre malé skupinky veriacich ľudí. Michal Chalúpka, Juliús Tchír a Samuel Činčurák boli pravidelnými hosťami v domácnostiach na východnom Slovensku. Po zrušení Modrého kríža boli tieto návštevy zredukované na minimum. Jedinou výnimkou bol Július Tchír, ktorého povolali za pomocného kazateľa do reformovaného zboru vo Vysokej nad Uhom, kde pôsobil až do dôchodku. Nástup komunizmu znemožnil, alebo aspoň značne sťažil evanjelizačné a pastoračné návštevy a tak skupinky veriacich ostali ako ovce bez pastiera. Misionári Samozrejme, veriaci nečakali na to, kým niekto príde a zariadi im zvestovanie slova, ale ujali sa toho sami otcovia rodín. A tak na začiatku päťdesiatych rokov začalo vznikať spoločenstvo rodinných zborov vo viacerých obciach, v Jenkovciach to boli Čisárovci a Bánovci, Vo vysokej nad Uhom Kontrovci-Beľčíkovci, v Iňačovciach Verbovskí, Petrejčíkovci a najmä rodina sestry Horňakovej. V Blatných Remetoch to bola rodina Mišakovcov, v Stretave Komárikovci a Iškovskí, vo Falkušovciach Borkovci a Harčarovci. Zvláštnou postavou, ktorá vniesla do spoločenstva nový dôraz na znalosť Písma bol ujo Michal Dubljak. Bol to bezdomovec, ktorý prišiel na východ odkiaľsi z českého pohraničia okolo roku 1953. Hovoril s trochu ruským prízvukom a celý čas, čo býval s našou rodinou čítal iba jednu knihu – Bibliu. Jeho znalosť Písma bola neuveriteľná, vedel ju celú spamäti i s konkordanciou. Nás mladších neuveriteľne inšpiroval, ale nikto jeho úroveň nedosiahol. Uňho som prvýkrát zažil, čo znamená vykladať Bibliu Bibliou. Jeho preslov v zhromaždení bol taký, že položil otázku a potom citoval verš za veršom, ktoré ukazovali ako treba problému rozumieť. (Týmto spôsobom privádzal do zúrivosti svedkov Jehovových, lebo ich totálne vyvádzal z konceptu). Mimochodom, zhromaždenia. V regióne okrem reformovanej cirkvi pôsobil ešte metodistický zbor v Jenkovciach. Počas vojny Jenkovce boli súčasťou Maďarska a zbor bol súčasťou zboru v Nyíregyháze. Slúžiť tam dochádzal Ondrej Markuš, ktorý bol v Nyíregyháze kazateľom. V jenkovskom zbore boli pravidelné nedeľné bohoslužby. Inde to boli najskôr len rodinné pobožnosti, na ktoré občas prichádzali aj susedia. Lenže Jenkovce boli zovšadiaľ ďaleko. Túžba po spoločných stretnutiach viedla k tomu, že sa raz za čas začali ľudia navštevovať cez pole a vznikali akési centrá okrem Jenkoviec v Iňačovciach, Vysokej a v Stretave. Na týchto stretnutiach slúžili Božím slovom bratia Čisár, Bán, Komárik, Juraj Verbovský, Pavel Borko, sestra Horňaková a ďalší. Stretnutia každú zimu navštevoval na svojich misijných cestách ujo Pavlík zo Žehne. Koncom päťdesiatych rokov začal slúžiť v prešovskom zbore Cirkvi bratskej (vtedajšej Jednoty českobratskej) kazateľ František Ciesar. On potom začal pravidelnú pastoračnú činnosť v týchto malých skupinách a výsledkom bolo formovanie zboru v prirodzenom centre východného Zemplína v Michalovciach. Ale to už je súčasnosť. Emil Komárik (Autor je vysokoškolským učiteľom.)