Misia na Ukrajine

pridal: Piatko Bohuslav | | zobrazení: 582
Zalistujme si najskôr v pohnutých dejinách územia, s ktorým sa vládcovia sveta pohrávali a presúvali ho zo štátu do štátu bez ohľadu na vôľu tamojších obyvateľov. Kraj, kam sme zamierili začiatkom júla za misionármi z východoslovenských zborov CB, ku ktorým sa tento rok pridali aj mladí z Dolného Kubína. Od roku 1526 bol región súčasťou Habsburskej monarchie. V tomto období dochádza k formovaniu významnej rusínskej kultúrnej a náboženskej identity. Brest-litovská únia z roku 1595 a Užhorodská únia 1646 deklarovali rozhodnutie pravoslávnych cirkví Podkarpatskej Rusi prijať patriarchát rímskeho pápeža, čím boli v praxi vytvorené východné katolícke cirkvi (rusínska katolícka cirkev a ukrajinská gréckokatolícka cirkev). Neskôr, do roku 1648 bolo celé územie časťou Sedmohradska, ktoré bolo súčasťou Rakúska, neskôr Rakúsko-Uhorska. Počas rozpadu Rakúsko-Uhorska sa niektorí Rusíni v novembri 1918 vyslovili za odčlenenie od Maďarska (vzhľadom na skúsenosti s maďarizáciou) a právo na sebaurčenie. Národná rada Karpatských Rusínov v Spojených štátoch dohodla s Masarykom pričlenenie k Československu (Filadelfská dohoda). Saintgermainskou zmluvou z 10. septembra 1919 Podkarpatsko pripadlo Československu a na Parížskej mierovej konferencii pribudla úloha poskytnúť územiu autonómiu. To sa však nikdy nestalo. 14. marca 1939 Slovensko vyhlásilo nezávislosť a 15. marca vyhlásilo nezávislosť aj Podkarpatsko (prvýkrát v dejinách). Po vojne, po obsadení Sovietmi, bolo územie opäť súčasťou obnovovaného Československa. 26. novembra 1944 sa prvý zjazd národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny v Mukačeve na podnet komunistov z Mukačeva vyslovilo za pričlenenie k Sovietskemu zväzu pod názvom Zakarpatská Ukrajina. Po následných rokovaniach medzi Československom a Sovietskym zväzom bola v júni 1945 pod názvom Zakarpatská Ukrajina oblasť pripojená k Sovietskemu zväzu. V roku 1991, po rozpade Sovietskeho zväzu v referende 78% obyvateľov požadovalo autonómiu, ktorá nebola doteraz udelená. A tak je Za(Pod)karpatská Rus/Ukrajina súčasťou Ukrajiny. Text : BOHUSLAV PIATKO  Foto: ĽUBO BECHN Ý (ĽB) a SVATAVA PIATKOVÁ (SP) O kraji modlitieb a evanjelizácií Kraj, kam sme sa vybrali ponavštevovať miesta niekoľkoročného účinkovania našich mladých misionárov zväčša z východoslovenských zborov je pre nás Podkarpatsko, lebo je z našej strany pred Karpatmi, pre Ukrajincov Zakarpatsko, lebo z tej strany je za Karpatským oblúkom. No, keď sme prišli na hranice, uvedomili sme si, že je to kraj za železnou oponou. Tak rozhodli vládcovia sveta. Najvyšší Vládca rozhodol, že je to kraj modlitieb a evanjelizácií. Cez železnú oponu s úsmevom Martina Jurča Štart kolóny, ku ktorej sme sa pripojili, bol v Michalovciach. Hermanovčania odišli už včera. Vy, mladší, už ani neviete, čomu sme hovorili železná opona. My sme sa na ten pásik zeme medzi tzv. Východom a Západom, vysypaný jemným pieskom, ohradený ostnatým drôtom, ktorý bol napustený elektrickým prúdom, pozerali vyše 40 rokov. Oddeľoval nás ako súčasť totalitných štátov, od demokratickej Európy. Dnes, vďaka tomu, že sme súčasťou „Schengenu“, nás podobný pás oddeľuje od inej demokratickej krajiny. Hneď sa nám vynorili spomienky na voľakedajšie prechody hraníc, na ktoré sme už zabudli. To čudné zvieranie žalúdka prišlo úplne samovoľne, keď sme zastali pred hraničnými závorami. Napriek tomu, že nás Martin Jurčo s tajomným úsmevom upokojoval, že o nič nejde, len to bude možno trochu dlhšie trvať a rozdal nám lístky s menom pastora vo Svaljave. Vraj, ak by sa nás pýtali kam ideme, treba povedať, že na návštevu. Po dlhých rokoch som opäť zažil pohľad na ľudí, z ktorých uniformy, zbrane a hraničný priestor spravili bohov. Opäť som sa cítil ako červík, ktorého vojenská čižma môže hocikedy zašliapnuť. Nič sme neviezli, nič sa nemohlo stať a predsa som v tichej modlitbe vyhľadal jediného Boha, aby nás neopúšťal, keď už dopustil svetské hranice. Až tu som si uvedomil, aký veľký dar sme od Neho dostali, keď ostatné častí hraníc nášho štátu zostali len v geografickej podobe a fyzicky ich už dnes ani neregistrujeme. Vyše hodiny, čo sme boli odstavení na páliacom slnku, bez možnosti vystúpenia z auta sme sledovali účinkovanie uniformovanej „bohyne“, za ktorou občas niekto do búdky prišiel a vzápätí vyšiel s akýmsi lístočkom a víťazne pokračoval v luxusnom aute smerom k ďalšej búdke. Dokonca, po jedno také auto prišiel osobne akýsi muž bez uniformy, (no salutovali mu všetci), aby ho previedol cez všetky rampy, STOP-čiary a búdky... Odvážil som sa aj ja osloviť uniformovanú, v tej chvíli pre nás najmocnejšiu ženu na svete, či môžeme aj my ísť ďalej od STOP- čiary namaľovanej na zemi k rampe, ktorú sme videli niekoľko sto metrov pred nami. Pozrela sa na nás, akoby si až teraz všimla naše auto, milostivo pokývala hlavou a dala nám do rúk akési tlačivá. Neveriacky som sa pohol, nespúšťajúc z nej oči, či som ju dobre pochopil. Už si nás ani nevšimla. Vyplnili sme s pomocou skúseného Martina Jurča tlačivá, napísali sme, kto sme, kam a ku komu a načo ideme, ja som ešte doplnil stav tachometra a nádrže a znovu sme pokorne čakali. Tento raz už nie tak dlho a vyrazili sme k ďalšiemu bodu na kopci a znovu poslušne zastali na čiare STOP, ukázali tlačivá ďalšiemu samopalčíkovi a boli sme na Ukrajine. Vlastne sme tam boli už vyše hodiny, no za strážami až teraz. Podľa predchádzajúcich Martinových pokynov sme zamierili na neďalekú benzínovú pumpu, kde sme sa mali stretnúť. So svojím záhadným úsmevom k nám podišiel Martin a povedal: Býva to aj horšie... Odvtedy som túto farbu úsmevu na jeho tvári nevidel, a tak som si ho pomenoval „Martinov železnooponový úsmev“. Po niekoľkých stretnutiach a spomienkových rozhovoroch s veriacimi na Ukrajine som si povedal, že tá zvláštna farba úsmevu sa naňho asi preniesla z tvárí generácií pašerákov Biblií z východného Slovenska do voľakedajšieho Sovietskeho zväzu. V tom úsmeve bola pokora a istota, že o nás nerozhodujú bôžikovia v uniformách s pištoľami na opaskoch, ale že sme v rukách Božích. Bez nich by to vari ani nešlo. Bez nich by pašeráci Biblií neboli požehnaním pre tamojších. A zase, aké zvláštne kombinácie významov slov dáva Boh k sebe – pašeráci požehnaním... Po dlhšom čakaní na spomínanej pumpe sme boli konečne všetci spolu. Ešte sme chvíľu počkali na pastora z Ljuty, ktorý prišiel pre jedného brigádnika a ktorý výzorom pripomínal skôr karpatského pašeráka ako pastora. Potom, čo všetci znalí situácie natankovali lacný benzín,(iba my neznalí pomerov sme mali plnú nádrž z domu) sme vyrazili cez hory na východ. V živote som nevidel také obrovské neobrobené lány pôdy, ktoré pretínala cesta do Mukačeva. Pri predstave, že je to tak až niekde po východné hranice Ukrajiny som si nevdojak spomenul na to, ako môj starký s obdivom hovoril o úrodnej ukrajinskej zemi, obilnici Európy. Krátka zastávka v Mukačeve – vyložili sme tých brigádnikov, ktorí mali ostať tam a vyrazili sme ďalej na východ do Svaljavy. Všade vítanie starých známych. Akoby sa len včera rozlúčili... Všetci sa poznali, jazyk nebol bariérou. Každý hovoril po svojom a predsa si navzájom všetci rozumeli. Podvečer som už čo-to rozumel aj ja, no pri rozhovoroch som sa predsa len radšej spoľahol na takmer už zabudnutú ruštinu. Svaljava Vo Svaljave sme sa po kľukatých cestách, ktoré pamätajú všeličo a celkom určite nevedia nič o cestároch, dostali k veľkej, rozľahlej, tak trochu historickej stavbe v neveľkom parku, ktorý iba bude pekný. O tom, že sa plány a vízie naplnia sme po prehliadke toho, čo už bolo aspoň v hrubých rysoch zrekonštruované, alebo nanovo postavené, nezapochybovali ani na chvíľu. Privítali nás hustou ukrajinskou polievkou a koláčmi a modlitbou. Až neskôr, po viacerých stretnutiach som si uvedomil, že všetko sa tu začína i končí modlitbou. Jedlo i práca. Niekde aj celkom obyčajné stretnutie ľudí na krátky rozhovor. Sila na život v tomto kraji pramení z modlitieb. Ivan Kondor je vo Svaljave pastorom a zároveň biskupom Evanjelickej kresťanskej-baptistickej cirkvi Zakarpatia, ako oni nazývajú svoj kraj. A tak bolo prirodzené, že o histórii prebudeneckého hnutia v tejto oblasti sme sa dozvedeli od neho. Prebudenie priniesli a prvé zbory tu založili misionári v 30. rokoch minulého storočia misionári z Jednoty Českobratskej. Neskôr sa k nim pridali viaceré sestry z Prahy-Žižkova, ktoré sa venovali predovšetkým deťom-sirotám a založili opatrovateľský dom. Ako sa sem dostali českí misionári, keď na východe už zúril predvojnový stalinizmus? No celkom jednoducho. Pripomeňme si, že Podkarpatská Rus bola za prvej republiky naším najvýchodnejším Československom. A tak v rovnakom čase, ako vznikali zbory v Prešove, Mokroluhu a Bardejove vznikali aj tu. A zvesť o Pánovi Ježišovi, o potrebe pokánia a obrátenia prinášali rovnako ako na východné Slovensko aj sem bratia a sestry z Čiech. Biskup a pastor Ivan Kondor si našiel chvíľu času a tak sme sa rozhovorili o minulosti. Vládu komunistov sme síce zažili aj my starší, ale u vás, v Sovietskom zväze to asi bolo iné, asi horšie...? I. Kondor: Za sovietskej vlády bola cirkev vo veľmi zložitej situácii, a to bez ohľadu na to, o akú cirkev išlo. Sovietov možno považovať za vrahov národa. Všetkých, čo navštevovali kostoly brali a zatvárali do väzenia. Najhoršie na tom boli tí, čo slúžili Božím slovom a kazatelia. Prenasledovali predovšetkým gréko-katolíkov. Tí v časoch sovietskej vlády nemali žiadnu možnosť oficiálne vykonávať bohoslužby. Toto povolenie mala len pravoslávna cirkev, aj to len v obmedzenej miere. Nás toto prenasledovanie trochu obišlo, pretože my sme sa stali súčasťou Sovietskeho zväzu až v roku 1945. Keď po vojne prišli sovieti, už sa im nepodarilo spraviť to, čo spravili v centrálnych častiach Ukrajiny a na jej východe. Ako ste prežili povojnové obdobie do vzniku samostat- nej Ukrajiny? To bolo vyše 40 rokov... I. Kondor: To bolo presne 45 rokov. Neboli to ľahké roky, aj keď, ako som už spomínal, bolo tu trochu ľahšie ako v ostatnej krajine. No deti veriacich ani tu nesmeli študovať na vyšších školách. To bolo v duchu hesla – ak si veriaci, to znamená, že nie si komsomolec (KOMSOMOL – komunistická mládežnícka organizácia) a teda nemáš právo na vzdelanie. Veriaci sú určení len na „čierne roboty“. Ak ľudia uverili v čase, keď mali normálne zamestnanie, okamžite ich preradili na nekvalifikované miesta – do robotníckej triedy, aj keď mali vysokoškolské vzdelanie. No Pán Boh nám pomohol prežiť. Ak mám povedať pravdu, cirkev v tých zložitých podmienkach prežívala lepšie ako dnes. Dnes je to o mnoho zložitejšie... Vaša cirkev bola tiež zakázaná? I. Kondor: Áno. Tento rok má náš zbor vo Svaljave len 12 rokov, hoci duchovný život tu bol aktívny už od 30. rokov minulého storočia. Kým sme boli v Československu, naši ľudia hodne cestovali, chodili do zahraničia za prácou a mnohí sa vracali ako veriaci. Ja pochádzam z neďalekej osady, moji rodičia boli veriaci, aj starí rodičia. Tí boli medzi prvými, ktorí v tomto okolí uverili. Môj starý otec, napríklad, našiel Boha v Belgicku, kde pracoval. Môj otec sa narodil vo Francúzsku. Keď som v roku 1982 skončil vojenskú službu, obrátil som sa a v 91. som išiel študovať do seminára. To bolo ešte v Sovietskom zväze... vo februári som začal študovať v Kyjeve a v auguste už Sovietsky zväz prestal existovať. Spomínam si na bratov-učiteľov v seminári. Snívali o tom, aby v každej dedine fungoval evanjelikálny (povedané našou terminológiou) cirkevný zbor. Nabádali študentov, aby sa zamerali na túto službu. My sme sa vo Svaljave začali stretávať v rámci tunajšej knižnice, kde sme založili skupinu na vyučovanie a výklad Biblie. Postupne prichádzali ľudia, ktorých Slovo Božie zaujímalo, až prišiel moment, keď skupina bola taká veľká, že sme sa rozhodli založiť cirkevný zbor. 18. mája 1998 sme mali prvé bohoslužby. Po necelom roku sme už mali vlastnú modlitebňu. Dnes má zbor 86 členov. Možno povedať, že Ukrajina je dnes slobodná krajina? I. Kondor: Celkom určite. Taká sloboda vyznania, ako je u nás vari neexistuje ani v jednej krajine na svete. Môžeme robiť doslova čo chceme. Aj keď treba povedať, že terajšia vláda začína trochu cirkevné činnosti kontrolovať. ukrajina-2.jpg Ako ste to využili? I. Kondor: Napríklad v predchádzajúcom období bol človek z našej cirkvi prvým vice-premiérom, veriaci človek bol aj predseda štátnej bezpečnostnej služby. To je veľmi vážna funkcia a zvláštna Božia cesta. Veď v nedávnej minulosti, práve táto štátna zložka prenasledovala kresťanov. A pokiaľ ide o našich veriacich – mám pocit, že sa niektorých zmocňuje akási apatia, akési znechutenie zo slobody, keďže ju mnohí zneužívajú. Ťažko sa učíme žiť v slobode. Pustili ste sa do veľkého projektu, ktorý je vlastne aj dôvodom pracovného pobytu mladých ľudí zo slovenských zborov. Predstavte ho niekoľkými slovami! I. Kondor: Najskôr spomeniem celkom zaujímavú históriu. Už som hovoril, že máme modlitebňu asi pre sto ľudí, ale už nám je malá. Nebudem rozoberať všetko, čo sa dialo, no modlili sme sa dva roky, hľadajúc riešenie a Boh neodpovedal. Nechápali sme, prečo. Modlili sme sa za iné problémy a Boh nás vypočul a tu nie. Po dvoch rokoch, v roku 2005, sa zrazu objavil známy jednej našej sestry a povedal: Ak chcete kúpiť budovu, viem o jednej, čo je na predaj. Keď sme počuli cenu, povedali sme, že nemáme toľko peňazí. No potom som si spomenul na jednu misijnú organizáciu pôsobiacu na Ukrajine a zatelefonoval som tam, či by nepomohli. Sľúbili, že sa prídu pozrieť. Navštívili nás a po nejakom čase nám oznámili, že pomôžu. Tak sme budovu kúpili. A to sme si mysleli, že Boh neodpovedá... Je to veľká budova bývalého kultúrneho domu tunajšej fabriky. No máme jasnú predstavu, ako ju využijeme: Predovšetkým potrebujme veľkú sálu na bohoslužby, chceme tam mať detskú kresťanskú škôlku pre zamestnaných rodičov, chceme tu organizovať detské kresťanské tábory a mnohé ďalšie aktivity. Budovu celkom určite využijeme naplno. Ako táto spolupráca medzi Slovákmi a vami vznikla? I. Kondor: To je tiež z Božej vôle. Pred tromi rokmi prišiel náš pastor z Mukačeva, Timotej Dymčenko a povedal, že Peter Kučera sa dohodol s nejakou skupinou zo Slovenska, ktorí by boli ochotní pomôcť. Mysleli si, že priamo v Mukačeve, no oni ešte nemali v poriadku dokumentáciu. A tak ponúkli Slovákom našu stavbu. A oni to prijali a prišli. Takže Pán Boh nám cez nich poslal svoje požehnanie. Vznikli naozaj bratské a priateľské vzťahy. A ešte jedna otázka pre jedného z iniciátorov pracovných misií Martina Jurča: Vy ste priniesli pomoc, je niečo, čo si aj odnášate? M. Jurčo: Myslím si, že sme tu našli niečo, čo sa potrebujeme učiť – horlivosť a veľké modlitebné nasadenie. Keď sa niečo stane, už zvonia telefóny a ľudia oznamujú aktuálne modlitebné potreby. Pravidelne majú modlitebné dni spojené s pôstom. A naši mladí sem radi chodia, lebo tu zažívajú Božiu prítomnosť a autentickú vieru v živého Boha, ktorá sa prejavuje rozhodnosťou zdieľať evanjelium s neveriacimi. Chcem upozorniť na to, čo sa tu v Zakarpatskej Ukrajine deje a čo pre nich možno nie je nič osobitne zvláštne, lebo to je výsledok ich cieľavedomých aktivít. Vznikajú nové zbory a tie rastú. Za obdobie, čo sem chodíme, teda za tri roky sa svaljavský zbor zväčšil asi o štvrtinu. Pravidelne sa robia evanjelizácie, sú pravidelné krsty a prijímanie do zboru. I. Kondor: Je to tak. Dvakrát v roku organizujeme veľké evanjelizácie. Na jar na výročie vzniku zboru a na jeseň pri príležitosti poďakovania za úrodu. To sú dobré príležitosti na to, aby sme ukázali, čo v skutočnosti znamená žiť s Bohom. Bolo by ešte o čom rozprávať. Ale nás už čakali v Mukačeve. Rozlúčili sme s Ivanom Kondorom modlitbou, rozlúčili sme sa s mladými brigádnikmi a zamierili do neďalekého Mukačeva. Mukačevo Mukačevo je mesto so všetkými črtami stredne veľkých miest, ako ich poznáme aj u nás. S tunajším pastorom Timotejom Dymčenkom sme sa rozhovorili o budúcnosti života kresťanov, teda o mládeži. V mukačevskom zbore je necelá dvadsiatka mladých ľudí, ktorí svoj život posvätili jednému cieľu – evanjelizácii. Len pastor Timotej Dymčenko s manželkou Táňou ponúka na túto prácu 5 detí. V Mukačeve sme sa tešili aj na podvečerné bohoslužby, kde mal poslúžiť Martin Jurčo. No stali sme sa obeťou tichej „vojny“ medzi Zakarpatskom a Ukrajinou. Tá sa prejavuje napríklad aj v tom, že v Zakarpatsku majú vlastný miestny čas. Takže je tu o hodinu viac ako na ostatnej Ukrajine a u nás. Na tento časový posun zabudol aj Marek Jurčo,ukrajina-3.jpg keď nám telefonoval o koľkej začínajú bohoslužby. A tak sme si, v domnení, že máme dosť času, išli pozrieť slávny mukačevský hrad a v pokoji sme prišli do modlitebne – na záverečné slová pastora Dymčenka. Martin sa aspoň pomodlil. Pokiaľ ide o stavbu, tu mali vykopané a čiastočne vybetónované len základy. Našich mladých čaká tvrdá robota – betónovanie základov. Na nocľah nás všetkých štyroch (zostal s nami aj Martin Jurčo, počas týždňa bude vo Svaljave) pozval pastor k sebe domov. Do rodiny s piatimi deťmi... A to už mali dvoch nocľažníkov. Privítali nás, zložili sme si batožinu len tak, že potom sa ukáže, kde budeme spať. Nálada bola výborná, v záhrade sa dymilo z grilu – Oľa, jedna z pastorových dcér mala narodeniny. Na večeru sa s oslávenkyňou dovalila skupina mladých, ani sme sa všetci nepomestili za stôl, ale nikomu to neprekážalo. Každý sa najedol zakarpatských špecialít, kde a ako sa dalo, no predovšetkým dosýta a chutne. Svatava išla spať k dcéram a nám trom zostali dve postele. Martin je veľký, ja starý a tak sa Ľubo Bechný obetoval a ľahol si na neveľké dvojkreslo.... Bolo radostne, bol spev, boli modlitby a bolo aj trochu spánku... Ešte že sme sa s Timotejom stihli porozprávať pred večerou. T. Dymčenko: V živote našich mladých má evanjelizácia prioritu. Snažia sa približovať Písmo sväté svojmu okoliu, priateľom a kamarátom v školách i v meste. A využívajú na to všetky možné spôsoby. Veľmi úspešne sa to darí cez športové aktivity, ktoré organizujú a po nich čítajú Slovo Božie a spoločne sa modlia. Mladí rozbehli aj Biblický Klub, kam sa tiež prihlásilo pomerne dosť mladých, pretože Božie slovo sa naši mladí snažili predstaviť pre mladých zaujímavými formami – nielen čítaním a výkladom, ale pripravili si aj množstvo dramatizovaných scénok. V súčasnosti sa zameriavajú na nedeľné školy, kde sa popri rôznych zaujímavých činnostiach predstavuje aj kresťanský život a Písmo Sväté. Akosi ma to stále ťahalo do minulosti, možno tým, že pre našu generáciu je len ťažko si predstaviť, že sa na území bývalého Sovietskeho zväzu môžeme voľne pohybovať, hovoriť o Bohu a kresťanstve, byť na návšteve v modlitebni či u pastora. Akosi ťažko sa mi vytrácali z pamäti minulé zákazy voľného pohybu, zakaždým vo mne hrklo, keď som zbadal policajné auto... tuším bola minulosť vo mne silnejšia ako sloboda, ktorá jasne svietila z očí tamojších veriacich. Tí aj spomienku na jedno z najhorších období histórie – hladomor v 20. rokoch minulého storočia využili na šírenie Božieho slova. T. Dymčenko: Na slávnosť sme nakúpili malé chleby, postavili sme si na uliciach pulty, zažali sme na nich sviece a naukladali chleby a vedľa nich Biblie. Chlieb materiálny a chlieb duchovný. A na konci spomienkovej slávnosti sme premietali filmy s kresťanskou tematikou a pozývali sme ľudí k Božiemu stolu, do kostola. Na týchto evanjelizáciách vyzývame ľudí predovšetkým k pokániu, k tomu, aby prijali Krista srdcom. To je vlastne aj cieľom činnosti celej našej cirkvi – aby ľudia prijali Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa. ukrajina-4.jpg Aby sme naozaj cieľavedome pracovali v tomto smere po celý rok, tak každý rok má svoju tému. Tento rok je to téma „priority v živote“. A prináša to aj ovocie? T. Dymčenko: Náš zbor v Mukačeve je mladý, má len 8 rokov. Aj sme v malom začínali – len ja s manželku a niekoľko veriacich z iných cirkví. Dnes má zbor okolo 50 členov, no na bohoslužbách nás je oveľa viac. To je jednoznačne výsledok cieľavedomej evanjelizačnej práce. Veď na to sme sem prišli. A tak sme sa dozvedeli, že Timotej s manželkou prišli sem z východnej Ukrajiny ako misionári. Ale aj naši mladí sem chodia na misiu, aj keď len krátkodobú. Celkom samozrejme sme sa spýtali, ako hodnotí misionár tieto krátkodobé misijné pracovné návštevy zo Slovenska. T. Dymčenko: To je Božie dielo. Najskôr sme ich ponúkli do Svaljavy, lebo sme ešte nemali stavebnú dokumentáciu. Keď prišli o rok, už bolo roboty neúrekom, no ťažkej roboty. A tu prišli takmer samé dievčatá. Bolo treba kopať, betónovať... Čo s nimi? Naši boli na rozpakoch – akú robotu im dať, čo budú robiť? – V tom čase žiadna iná robota nebola. A tak sme začali. Keď sme videli, že tie dievčatá sa rýchlo naučili miešať betón, že sa neodhadzujú od žiadnej chlapskej roboty, zmenili sme názor. Keď to naši bratia videli, na druhý-tretí deň ich už zapojili naplno do roboty a mnohých našich to zapálilo ako oheň. Pridávali sa ďalší a ďalší. To bolo jedno za najsilnejších svedectiev pre našu cirkev. To pokiaľ ide o fyzickú prácu, pracovné svedectvo. No iskra zasiahla aj duchovný život v našom zbore. Svedectvo, ktoré títo mladí ľudia priniesli prácou na stavbe bolo svedectvom o Božej pomoci a jeho sile, ktorú sme začali vnímať. Spomenuli sukrajina-5.jpgme si na slová z Biblie, z čias výstavby babylonskej veže, keď Boh zastavil stavbu a dal ľuďom rôzne jazyky. A tu bol opačný príklad – ľudia z rôznych krajín, hovoriaci rôznymi rečami sa stretli a hovorili jedným jazykom. To bol duchovný zážitok, jedinečnosť nezávislá na kultúre, na jazyku... Boh nás spojil do jedného celku. To bolo také pozdvihnutie ducha, aké sme tu vari ešte nezažili. A ešte jedno nás prekvapilo. Mladí zo Slovenska celý deň robili a potom sa venovali deťom. Pracovali s nimi, slúžili im... a to bolo ďalšie, čo nás povzbudilo vo vzájomných vzťahoch. Stali sa našimi rodnými. Keď som sa nášho sprievodcu Martina Jurča spýtal, aký je program na nasledujúci deň, povedal, že nás odprevadí smerom ku hraniciam, na miesto, kde po nás príde Peter Prištiak a ten nás odvedie do Ljuty. Pri pohľade do automapy (GPS poznalo len hlavnú cestu na Kyjev) sme mu to vyhovorili. Veď by to bol pre obidvoch stratený poldeň a nie sme predsa malé deti, aby sme tých pár kilometrov neprešli sami. Martin napokon súhlasil, ale keď som na mape objavil vedľajšie cesty ako skratky z Mukačeva do Ljuty, Martin nás veľmi rezolútne od všetkých skratiek cez hory odhovoril. Až neskôr sme pochopili, že vedel, čo vraví. Ljuta V Ljute nás čakali okolo obeda a tak sme si ešte išli pozrieť centrum Podkarpatska Užhorod, jeho pravoslavné chrámy. Veď času na prekonanie tých niekoľkých kilometrov do Ljuty máme doobeda neúrekom... Iné sú však kilometre na mape a iná je reálna cesta po vedľajších Podkarpatských cestách – ku koncu už takmer necestách. Boli sme ešte na hlavnej ceste, no už pomerne nervózni z pomalého ubúdania kilometrov, keď nás dobehla SMS-ka od Petra Prištiaka: „Ahoj, novinári! Kde ste?“ Prijatie tejto som ani nepočul a tak som zareagoval až na druhú, ktorá rozozvučala telefón asi o pol hodinu, ako som zistil neskôr. To som ja, Peter! Máte nejaký problém? Čo odpísať? Že sme zle odhadli čas na prekonanie neveľkej cesty? Podľa mapy sme sa iba blížili k odbočke do hôr. A podľa Petrovej ďalšej SMS-ky nás čakala ešte asi polhodina cez hory. Mal som pocit, že ideme pol dňa, keď sa pred nami otvorilo široké údolie s rozťahanými domami na stráni. O chvíľu sme pri kostole zazreli netrpezlivého Petra v montérkach a po krátkej lúčnej ceste sme sa ocitli pred novostavbou, okolo ktorej sa pohybovalo množstvo ľudí v pracovnom nasadení. Privítal nás šťastne sa usmievajúci Peter a neviem, či bol radšej on, alebo my, že sme sa sem dostali. O takomto kraji sa na Slovensku hovorí, že tam líšky dávajú dobrú noc, alebo že je Pánu Bohu za chrbtom. Čulý pracovný ruch okolo novostavby modlitebne a existencia zboru veriacich kresťanov v tomto horskom údolí hlboko v karpatských lesoch však svedčí o tom, že žiadne miesto na zemi nemá Pán Boh za chrbtom. Aj tento nádherný a divý kút sveta leží na Jeho dlani a kvitne v ňom život viery o akom sa nám na dostupných miestach zeme možno ani nesníva. Po zvítaní s oným Sergejom z „benzínky“, ktorý nám skôr pripomínal karpatského pašeráka ako pastora, nás po stavbe povodil Peter Prištiak. Sergej nemal čas. Bol ako vietor, hovoril s nami, ale už bol v myšlienkach kdesi, kde dačo chýbalo, bolo treba dačo napraviť, poradiť alebo doviezť. A rovnako rýchlo ako jeho myšlienky bol v okamihu preč. A zase pri nás. Keď sa mu Peter pokúsil povedať, že sa s ním chceme porozprávať, povedal, aby sme zašli do neďalekého domu za jeho ženou Máriou. Na rozprávanie je vraj ona. On je na robotu. Napokon sa dal prehovoriť (ale len na chvíľu, lebo kdesi ho čosi čaká) a sadli sme si do izby v dome, kde sa všetko začalo. Sergej Drančák je tunajší pastor Cirkvi evanjelických kresťanov Päťdesiatnikov. Dozvedeli sme sa, že tunajší zbor existuje od roku 1949, no niekoľko veriacich tu bolo už pred vojnou, keď sem brat Francuch zo Slovenska priniesol Biblie. Vtedy sa vraj zhromaždenie a krsty v rieke konali pod dozorom vojska, lebo pravoslávni by to nedovolili. Sergej mal pravdu. Keď Mária spustila, bola to pre ňu práca a robila ju poriadne. Hodnú chvíľu sa k slovu sa nedostal nikto. Sergej, s ktorým sme sa chceli porozprávať, len pokyvoval hlavou a k slovu sa dostal až po hodnej chvíli ... M. Drančaková: So Sergejom sme uverili a obrátili sa k Bohu až v roku 1995. Mám však pocit, že už dávno predtým, ako sme sa obrátili, mal Boh s nami svoje plány a dal nás so Sergejom dohromady, aby sme naplnili jeho želanie – postaviť mu chrám. Ale nie taký, ako chceli tunajší – honosný a duchovne prázdny, ale dom modlitieb. Mali sme len vieru a túžbu, lebo sme vedeli, že ak chceme ako cirkev fungovať, treba nám modlitebňu. Stretávanie sa po rodinách nás udržiavalo pri živote, ale nebolo to riešenie, lebo cudzí ľudia tam ani nemohli chodiť. Serioža nebol nikto. Obyčajný neznaboh. Moja mama už bola veriaca a raz cez Vianoce sa tu, v tejto miestnosti zišli veriaci a modlili sa. Zrazu prišla jedna sestra a spýtala sa, či sa môže u nás pomodliť. My sme sedeli tam pri stole, ona sa pomodlila a vtedy sa Boh zjavil Sergejovi. Dodnes nechápem, ako sa Boh môže zjaviť bezbožníkovi. Sergej videl náš dom v bielom opare a nad strechou dva biele holuby. To bolo jeho prvé videnie a jeho obrátenie. Tak Boh pozval Sergeja do služby. S. Drančak: Potom sa mi v noci prisnil sen: Ocitol som sa v tme v akomsi labyrinte. Ľudia tam bezradne chodili hore-dolu a nevedeli kam ísť. Idem okolo nich pýtam sa: Kde je východ? Ako sa ide z labyrintu? A oni hovoria: Tu východu niet. Musíme ustavične chodiť, bez oddychu a cieľa, chodiť, chodiť a chodiť.... Ale raz príde čas, otvorí sa brána a budeme môcť z labyrintu vyjsť. A vtedy som si pomyslel, že ja tú bránu nájdem hneď. A tak som chodil, chodil, hľadal a hľadal a zrazu sa brána otvorila... veľká, strašná, temná, kovaná zo železa... a ľudia sa do nej začali hrnúť a padali do priepasti. Cúvol som. Ohó, tam ja nejdem... Chcel som nazad, no nedalo sa... a ľudia padali... a zrazu som uvidel iné miesto – slnko nad poľanou, ľudia v bielom oblečení. Pokoj a mier. Tam chcem byť a tam budem..., povedal som si v tom sne. Ráno som vstal a zamieril som rovno do zhromaždenia veriacich. Ešte skôr som prišiel do zhromaždenia Mária). Sadol som si dozadu a počúval som. A už som medzi nich neprestal chodiť. Po čase som si pomysel, že to takto nemôže byť, stretávať sa po domoch. Veď si tu niet ani kde sadnúť. Nemožno Bohu slúžiť takto. Boh musí mať chrám, kde sa budú ľudia stretávať a modliť. Stále som to nosil v hlave. A znovu sa mi zjavil Boh. Uvidel som Ho neďaleko na stráni. Veľkého človeka oblečeného v bielom. Tak sa zobrazuje Ježiš Kristus. Uvedomil som si, že je to Hospodin. Stál tam, ruky rozprestreté a išlo k nemu mnoho ľudí. A ja som si povedal, že Pán mi ukazuje, kde treba postaviť modlitebný dom. Bolo to miesto, kde stál ešte nedávno kolchoz (poľnohospodárske družstvo za socializmu). No kolchoz už neexistoval. Bola len zem a tú nám dali. A tak sme začali stavať. Lenže ľudia mi neverili. Nechceli stavať... ukrajina-6.jpg M. Drančaková: Stavať sme začali sami dvaja. Bolo to na jeseň, spravili sme základy a časť múrov. Prišiel sneh, všetko zasypal. Nekvalitný cement nevydržal tuhé mrazy a na jar sa celá stavba rozpadla. Múry a základy sa mrvili ako chlieb. To bolo strašné. A tunajší sa z toho tešili, hovorili, že vidno, že to nie je Božie dielo a Boh sám ho zničil. No my sme vedeli, že to bola len skúška, ktorú na nás zoslal Boh. Odradila aj mnohých našich spoluveriacich. Jednoducho ušli zo stavby, lebo sa hanbili. No nám dvom dal Boh silu, aby sme pokračovali. A tak sme sami dvaja pokazenú stavbu rozbúrali, a začali stavať odznova. Bola to hrozná skúška. Nikto neveril, nikto nepomáhal... všetci hovorili: Boh toto nepožehnáva... Za jedno leto bola hrubá stavba hotová. Sergej sám navozil 66 nákladných áut tehál, sám vymuroval múry. Po čase znovu zasiahol Duch Boží... a podarilo sa zorganizovať brigádu... no tento raz nie zo spoluveriacich, ale z neveriacich. Keď boli múry pod strechou, boli sme takí unavení, už sme nevládali pokračovať. A Hospodin sa znovu ozval. My sme sa zastavili, ale On chcel, aby sme pokračovali. Keď sme nevládali a vzdávali sme sa, Boh našiel pomoc u vás, na Slovensku. Zrazu tu boli vaše deti, vaša mládež. Tí mladí ľudia zo Slovenska v montérkach, s lopatami v rukách pri miešačkách... to bol najväčší Boží zázrak v tejto dedine. V našom zbore niet veľa mladých a zrazu toľká mládež. A všetci robia. A nielen, že robia, ale prinášajú aj peniaze, robia doma zbierky, aby nám pomohli. To je jedinečné svedectvo o tom, že keď ľudia už nevládzu, už sa uspokoja a nepracujú, ale Boh sa rozhodne, že robotu treba dokončiť, tak spôsob nájde. A privádza k nám ľudí, ktorí nás zodvihnú z beznádeje, posilnia aby sme vstali a robili ďalej. Lebo dielo treba dokončiť. Už po štvrtý raz nám vaša krajina dáva mladých staviteľov. To musí byť Božie dielo. To predtým, keď sa stavba zrútila, keď sme boli sami dvaja, to bola len skúška. Ale tu prehovoril Boh. A dobre, že ste prišli aj vy (teda my z Dialógu), lebo toto svedectvo musíte doniesť do vašej krajiny, že Boh tu cez vaše deti prehovoril. ukrajina-7.jpg Nech mi Mária odpustí, že neuverejním celý jej monológ, ale len niekoľko úryvkov: M. Drančaková: Vaše deti sú pre tunajších ľudí zázračným svedectvom o tom, že veriaci nechodia len vo sviatočných čiernych šatách, aby hlásali slovo Božie. Tak to bolo v predstavách našich ľudí. A zrazu prišli v šortkách, texaskách... priniesli úplne inú podobu kresťana, ako sme poznali. Vaše deti priniesli iný obraz Boha – Boha, ktorý pracuje s lopatou, ktorý betónuje, po robote sa hrá s deťmi, učí sa s nimi... vaše deti prišli ako obyčajní ľudia, v ktorých je Boh. - Dnes sú na stavbe ľudia, ktorí sedávajú na zhromaždeniach vzadu, ktorí neverili, že sa modlitebňa postaví. Riaditeľka našej školy je na stavbe kuchárkou... Je tu brat, ktorý Seriožu od stavby odhováral a tvrdil, že sa to nikdy nedokončí... dnes je tam, medzi vašimi deťmi. - Zo Slovenska k nám prišli deti Božie. Neviem, kam ich cesty života povedú, kam ich Hospodin povedie, no viem, že priniesli sem živého Boha a viem, že ho ponesú so sebou po celý život. Tieto slová nepotrebovali ďalšie. Pozrel som sa na Ľuba a Petra. Mlčali sme a Mária si utierala slzy. Myslím, že sme k nim nemali ďaleko ani my. Rozlúčili sme sa spoločnou modlitbou. A Sergeja už nebolo. Pridlho sa zdržal. A už len akoby z diaľky mi znejú slová Majky z Hermanoviec a jej prosba, aby sme odkázali mladým v ostatných zboroch, že roboty je dosť a oni už po šiestich rokoch brigád na Ukrajine začínajú mať iné povinnosti doma, mnohí zakladajú rodiny, už nebudú môcť chodiť. Je načase ich nahradiť. Odchádzame z Ljuty. Mlčíme tuším až po hranice. ukrajina-8.jpg Opäť cez železnú oponu Náš druhý prechod cez železnú oponu by tiež stál za vyrozprávanie, ale na to už nemáme miesto. Tak len poznámka: Myslím si, že colníci, tak ukrajinskí ako naši, si doteraz lámu hlavy nad bláznami, ktorí boli na dvojdňovej návšteve na Ukrajine a neviezli domov ani fľašku alkoholu, ani kartón cigariet. A možno doteraz ich zviera červík pochybností, či nám predsa len nemali dať rozobrať auto, lebo sa už nikdy nedozvedia, či sme tovar nepreviezli v nejakej skrýši, ktoré sa skrývajú v autách a o ktorej vedia len oni a pašeráci. Keby vedeli, že nesieme plné auto Máriiných, Sergejových, Ivanových a Timotejových svedectiev o každodennej Božej veľkosti, aj tak by nám neuverili. Alebo by si mysleli, že si z nich strieľame a zavreli by nás do basy rovno na hranici, ako sa mi vyhrážal jeden z colníkov, keď nič v aute nenašiel. Vďaka Bohu za to, že to, čo sme niesli, možno dnes bez obáv preniesť aj cez železnú oponu, lebo Božie milosrdenstvo nepozná hranice. Ak mám toto rozprávanie stručne ukončiť, tak vari jedine vetou, ktorú som už napísal: Niet miesta na zemi, ktoré by bolo Pánu Bohu za chrbtom. Bohuslav Piatko