Otvorené dvere do vzťahov

Pôvodne to malo mať inú postupnosť. Najskôr som sa chcel ísť pozrieť na ich stretnutie a potom sa o nich porozprávať. Vyšlo to naopak – najskôr sme nahrali besedu a potom som sa dostal na ich stretnutie. Nuž, čo – aspoň som si mohol porovnať, či sa slová a predstavy zhodujú s realitou. Teda, či platí to, čo v besede tvrdili. Leitmotívom besedy bola snaha a vytvorenie priestoru na slobodu pri vnímaní zvesti evanjelia. V nabitej sále bývalého Domu odborov Istropolis v Bratislave dunela hudba. Presne na takéto hlasné koncerty nechodím. Po chvíli som si však uvedomil, že sa mi nechveje bránica, nepraskajú mi bubienky. Celkom znesiteľné. Stovky mladých ľudí sa knísalo v rytme hudby, dvíhali ruky a – na rozdiel od Superstárových koncertov nejačali, ale spevom chválili Boha. Na veľkom plátne projekcia základných podstát – voda a zem, pralesy a vodopády... Úvodné príhovory v hudbe – jazykom mladých, pretože sú určené mladým. Tento raz namiesto kázne rozprávanie o misii v Indii. Čakal som, či sa hudbou zžití mladí utíšia, či budú počúvať, či po úvodnom koncerte neodídu. Nie, všetci si posadali. Počas rozprávania ticho ako v kostole. Len občas p r e r u š o v a n é výkrikmi: haleluja..., to keď misionár rozprával o Božích skutkoch, ktoré zažíval na misii. A či som sa cítil slobodne? Neviem... možno ma neovládol tento pocit. Ale cítil som, že moje okolie v preplnenej sále je uvoľnené, dychtivé počuť slovo o živote s Bohom. Počuli ho spôsobom im blízkym. A preto počúvali... Pred skončením príhovoru (pomerne dlhého) neodišiel zo sály nikto. eXit znamená „východ“, teda priestor, cez ktorý sa odkiaľsi vychádza mimo, von z nejakého miesta. Prečo ste zvolili tento názov? V. Žák: Áno, je to východ, ako riešenie, vystúpenie z určitého kolotoča, v ktorom sa človek ocitne, niekedy aj bez toho, aby si to uvedomoval. Z kolotoča každodenných povinností, hypoték, nákupov, každodenného zhonu. eXit nie je únikom do inej reality. Je to východisko, ktoré sme objavili v živej viere v Boha. Nie formalizmus, nie len tradičná kresťanská kultúra, v ktorej sme vyrastali. Je to východisko (nie východ), ktoré ponúka Ježiš vo svojom posolstve, ktoré je relevantné aj dnes, v 21. storočí. Tento názov má aj ďalšiu výhodu: Máme bezplatnú reklamu v každom hoteli, obchodných a nákupných centrách, na diaľniciach, jednoducho všade, kde sú únikové východy. Ale toto sme si uvedomili až dodatočne. Vznikol eXit na pôde Apoštolskej cirkvi, alebo ako nejaké medzidenominačné spoločenstvo? V. Žák: V našom bratislavskom zbore oddávna funguje pomerne silná skupina mládeže, predovšetkým z Bratislavčanov a „cezpoľných“ vysokoškolákov z celého Slovenska. Ľudí pribúdalo a tak sme niekoľkokrát menili miesta stretnutí. Ale mojím snom bolo – otvoriť sa pre naše mesto, vytvoriť z možno trochu uzatvorenej skupiny otvorené miesto, kde by všetci záujemcovia mohli zažívať, čo je to rásť vo viere a byť soľou pre celé mesto. Takže zámerom bolo: Posilňovať základný, kmeňový okruh ľudí, viesť ich k tomu, že tu nie sme pre seba, ale pre naše mesto, teda aby sme boli otvorení pre kohokoľvek, koho sa Boh chce dotknúť. Ja osobne, aj keď pochádzam z katolíckej rodiny, som tento dotyk zažil v Apoštolskej cirkvi. Ako ste sa dostali k eXitu? M. Žáková: Hľadala som. Veľmi ma zaujali stredajšie výkladové bohoslužby v Cirkvi bratskej, ktoré viedol kazateľ Daniel Pastirčák. Avšak na eXit som prišla úplne prirodzene, keďže už predtým ako som prišla na vysokú školu som navštevovala bohoslužby apoštolskej cirkvi v Piešťanoch. To bolo pre mňa ako vysokoškoláčku celkom prirodzené, lebo eXit je vlastne miestom stretávania sa vysokoškolákov a mladých dospelých. A teraz som tu už doma. Nachádzajú vás teda hľadajúci. Ako sa o vás dozvedia? Zak_VladoV. Žák: Myslím si, že našou veľkou prednosťou je to, že dvere k nám sú otvorené veľmi naširoko. Stretávame sa teraz v priestoroch bývalého domu odborov Istropolis a mohol by som rozprávať množstvo zaujímavých príbehov ľudí, ktorí nás našli a zostali. Napríklad – o poschodie vyššie, ako mávame bohoslužby, mávajú stretnutia vyznávači jogy. Zo zvedavosti sa prišli pozrieť cez dvere, možno sme mali príliš hlasno pustenú hudbu, niekto z našich ich tam oslovil, pozval ďalej. Niektorí z nich sa začali zaujímať o vieru a jeden z nich medzi nás teraz chodí pravidelne. A ako sa o nás dozvedia ďalší – šírením správ, slovom. Niekto príde, nájde, čo hľadal, osloví ho to, pozve priateľov, pošle SMS-ky, napíše to na Facebooku a okruh sa zväčšuje. My sme spočiatku nevyužívali žiadne propagačné plagáty, ale robili sme evanjelizačné akcie, napríklad koncerty. A nejako, takmer cieľavedome sme to smerovali tak, aby sa tam nezastavili náhodní okoloidúci len tak, ale aby každý nový, čo príde, prišiel s niekým z našich, kto by sa mu/jej mohol následne venovať. V roku 2008 sme už siahli aj k plagátovej propagácii v prostriedkoch MHD. Teraz už máme aj vlastnú webovú stránku. Ale, najmä v začiatkoch, to bolo určite cez osobné slovo priateľov. T. Štrba: Treba povedať, že v poslednom čase sme vsadili trochu viac na sociálne siete. Pred niekoľkými mesiacmi sme spustili aj online vysielanie naživo na našej internetovej stránke z každého nášho pondelňajšieho stretnutia. To, podľa mňa, zasiahlo mnoho mladých. Mnoho návštevníkov sú študenti bývajúci na vysokoškolských internátoch, kde komunikácia medzi študentmi funguje výborne. V. Žák: Podľa našich prieskumov je viac ako 53 % našich návštevníkov Nebratislavčanov z rôznych cirkevných denominácií, hoci základom boli a sú mladí z Apoštolskej cirkvi. M. Žáková: Na naše pondelňajšie stretnutia chodí veľa ľudí, odhadujeme 200–300, že ich vlastne nemôžeme všetkých poznať, teda nevieme, z akého prostredia pochádzajú. Napokon, to ani nie je podstatné, lebo chodiť na naše stretnutie nie je žiadnou vstupenkou niekam patriť a ani k nám netreba vstupenku. eXit je miesto „o slobode“. Pravidelne tam chodí jeden bezdomovec a je prijímaný úplne rovnako, ako všetci ostatní. Takže to nie je o uzatvorenej skupine, ale o hľadaní Boha. A o slobode. Zrejme tomu venujete veľa času. Nepociťujú to vo vašej cirkvi ako akési vyčleňovanie sa z jej radov? Nemalo to byť na pôde zboru, cirkvi? V. Žák: Myslím si, že sa to vníma ako mládežnícka misia. T. Štrba: My otvorene priznávame a komunikujeme, ku komu patríme a zdieľame víziu a smerovanie našej cirkvi. Neseparujeme sa teda od základného zborového spoločenstva, ale zároveň sa snažíme byť otvorení voči ľuďom z iných denominácií aj zo sekulárneho sveta. Nikoho nevoláme medzi nás nasilu, nerobíme cirkevnú selekciu. Nechávame otvorené dvere. M. Žáková: eXit plní aj ďalšiu funkciu, ktorú sme si tiež uvedomili až dodatočne, pri istej spätnej väzbe. Chodia k nám predovšetkým mimobratislavskí mladí ľudia, ktorí vo svojich domovoch patria do rôznych kresťanských spoločenstiev. Chodia medzi nás, neostanú teda bez spoločenstva veriacich, načerpajú sily a možno sa aj inšpirujú a potom sa vrátia domov a zúžitkujú to, čo načerpali. K tomuto ich v podstate aj vedieme – aby slúžili tam, kde sú doma, kde na nich čakajú mládežníci, v tých dedinkách alebo mestečkách. Nie je našim cieľom tých ľudí vziať odniekiaľ, ale povzbudiť ich do ich služby v rámci ich domáceho spoločenstva. Veď mnohí z nich sú vedúce osobnosti domácich zborov a majú určitú zodpovednosť za svojich vlastných a tí od nich určitý prínos aj očakávajú. V. Žák: Možno nás treba predsa len trochu rozdeliť. eXit tvorí jadro – to sú desiatky dobrovoľníkov, ktorí zabezpečujú jeho fungovanie. To sú v podstate naši domáci. Nemám na mysli, že nevyhnutne vyrastali v našej cirkvi. Je to dosť paradoxné – tí najaktívnejší mnohokrát nepochádzajú z cirkevného prostredia a ani nevyrastali v kresťanských rodinách, ale stretli sa vo svojom živote s Pánom Ježišom, prijali ho a mnohí z nich dnes tvoria akčné jadro eXit- -mládeže. Druhú skupinu tvoria pravidelní návštevníci a tretia časť sú „náhodní“, okoloidúci hostia, ktorí pár razí prídu, potom odídu... A je to v poriadku, lebo na istý čas našli, čo potrebovali a možno im z toho zostane niečo do života. Naším heslom je: Patríš predtým, než veríš. Toto heslo ma zaujalo na vašej webovej stránke. Ako to myslíte? V. Žák: Myslíme tým, že je tam miesto na diskusiu, pochybnosti, otázky. Každý z nás je niekde v procese hľadania a ak diskusia, odpovede na otázky sú tým, čo pomôže na ceste hľadania pravdy, alebo zmyslu života, tak to nás teší. To je naplnením nášho cieľa. Je to o otvorenosti a osvojení si vlastného názoru na vec. Opakujem, nechceme sa uzatvárať ako spoločenstvo alebo nejaká subkultúra. Čo sa pre vás skrýva pod trochu všeobecným slovom – hodnota? T. Štrba: Ja som z nás troch jediný, ktorý vyrastal v Apoštolskej cirkvi odmalička. Rodičia ma od detstva viedli k Bohu, takže moja minulosť prebiehala trochu inak, ako minulosť, dnes už väčšiny ľudí z eXitu. Čím sme príťažliví? Čo je hodnota, ktorú ponúkame? Nuž, jednoznačne to, že neponúkame len nejakú teóriu, ale svoje vlastné zážitky, svoje vlastné životy v súlade s posolstvom Božieho slova. Neponúkame náboženstvo, ani nič, čo je mŕtve. Ponúkame živý vzťah s Bohom. Veríme, že kresťanstvo nie je náboženstvo, ale vzťah. To ponúkame a to ľudia nachádzajú. A že to nachádzajú môžeme počuť v množstvách svedectiev, ktoré na našich stretnutiach zaznejú. Keď hovoria o tom, čo prežívajú, ako sa menia ich životy. A verím, že toto je najväčší magnet, ktorý ľudí na eXit priťahuje. To, že na vlastných životoch môžu zažiť skutočného Boha, takého, aký je, ako milujúceho Otca. To je náplň hodnoty, ktorú ponúkame. Zakova_MartinaM. Žáková: Pre mňa bol eXit miestom, kde som mohla čerpať. Žila som na internáte, ďalej od rodiny, nemala som tu rodinu a priateľov, ale mala som vzťah s Bohom a chcela som, aby tento vzťah rástol. Slovo, ktoré znelo v tom čase na eXite, bolo slovom, ktoré som hľadala. Dávalo odpovede na moje otázky. Bolo to živé slovo. Nie preto, že by bolo nejako atraktívne „živo“ hovorené, ale videla som, že ľudia, ktorí hovoria, tak aj žijú. Nejako som to cítila. Jednoducho – žili to, čo hovorili. Ja som v tom čase študovala prácu s postihnutými deťmi – a tak som sa zapojila do niektorých experimentálnych projektov na onkológii a v DSS. Takže eXit nebolo len miesto, kde som prišla, niečo zažila a odišla, ale začala som naplno žiť to, čomu som verila. Spoznala som nesmierne množstvo mladých ľudí, s ktorými som študovala, a zrazu som zistila, že sú to kresťania. A to bolo veľmi dôležité. Dostať sa do vzťahov je pre mladých ľudí veľmi dôležité. Aj mladý kresťan, ktorý uveril v Boha sa potrebuje stretávať s inými ľuďmi, ktorí majú podobné skúsenosti. Možno má niekto problém, prezentovať sa ako kresťan v sekulárnom prostredí, ale v prostredí rovnocenných a rovnako zmýšľajúcich ľudí je to obrovské povzbudenie k činorodosti. Človek sa zrazu cíti slobodný, môže byť otvorený, môže vyjsť so svojimi problémami, lebo zrazu vie, že aj tí ostatní niečo podobné prežili, riešili a vyriešili. Isteže, nemalý vplyv má aj to, že je to pomerne rovnorodé sociálne prostredie – z veľkej väčšiny ide o vysokoškolákov, teda o ľudí, ktorí ešte len niekam smerujú. Cieľavedome smerujú, nestagnujú, hľadajú si miesto v živote, alebo sa naň pripravujú. Spomenuli ste, že vo vašej cirkvi vás vnímajú ako istý druh misijného spoločenstva. Dnes sa za misiu považuje skôr pôsobenie v Afrike ako v Bratislave... uprostred nenásytne až primitívne konzumnej spoločnosti. Takže – naozaj zmysluplná misijná práca? V. Žák: Áno. To je naše prostredie. Platí však, že čím väčšia tma, tým väčšia príležitosť pre svetlo, aby vyniklo. Ak by sme v tom nevideli zmysel a výsledky, tak by sme sa asi venovali niečomu inému. Pre mňa osobne najväčším zázrakom v 21. storočí je, keď človek, a to nielen mladý, seriózne hľadá miesto pre svoj život, snaží sa dať mu nejaký zmysel. Niečo, čo dáva význam jeho každodennému vstávaniu, líhaniu, niečo, čo nie je len honba za peniazmi, pohodlným životom, cestovaním. A práve vďaka tejto dlhotrvajúcej, ako ste to pomenovali vy, primitívne konzumnej spoločnosti, ľudia začínajú hľadať niečo iné. Niečo hlbšie. To, čo je veľakrát smutné, ale do istej miery aj prirodzené, ľudia začínajú hľadať duchovno všelikde inde. Prečo? Lebo kresťanstvo mali priamo pod nosom, vyrastali v tzv. kresťanskej kultúre, kde videli, že cirkev nežije to, čo káže. Stala sa nerelevantnou, viac sa začala starať o formality a náboženstvo, namiesto toho, aby riešila problémy doby, aby vytvárala priestor na stretnutia so Stvoriteľom aj v dnešných dňoch, v súčasnom svete, aby vytvárala priestor na vytvorenie vzťahu s Bohom v dnešných podmienkach. A o to sa snažíme, ukázať, že aj v dnešnej dobe je možné vytvoriť plnohodnotný živý vzťah s Bohom. Miesto, kde ho možno chváliť piesňami, slovom, kde možno študovať jeho slovo a jeho odkaz do dnešných dní. Jedným z bodov, ktoré sa skrývajú pod našimi hodnotami je, dať ľuďom príležitosť spoznať život s Bohom ako alternatívu. My sa snažíme tento priestor vytvoriť. Neobťažovať ľudí náboženstvom, ale prinášať im Božie slovo a život v súlade s ním. Všetko ostatné je na nich. Ak sa rozhodnú, že áno, toto je to, čo hľadáme, toto je smer, ktorým chcem ísť... Čo iné je to, ako zmysluplná misia? Veľa vecí, ktoré sa počas 6 rokov nášho fungovania udiali, neboli len výsledkom nášho nejakého cieľavedomého úsilia. Aspoň, my sme si nepovedali, že toto a toto je náš cieľ. My sme len krok za krokom budovali priestor na ukázanie alternatívy autentického života s Bohom. To všetko ostatné začalo prichádzať akoby samo. Presnejšie povedané, nie samo – to, čo sa dialo, bolo Božie dielo. To nebol výsledok našej stratégie. My sme mali jedinú stratégiu: Byť vždy otvorení a relevantní. Relevantnosť je jednou z našich kľúčových hodnôt. Pri všetkom, čo komunikujeme, sa pýtame: Ako to súvisí s mladým človekom, s jeho otázkami, s jeho prístupom k životu, s jeho zaneprázdnenosťou... ako sa to, čo Boh pred viac než 2000 rokmi povedal a napísal vo svojom Slove, vzťahuje na dnešného mladého človeka, ktorý zápasí so svojou sexualitou, existenčnými problémami, zmyslom atď... Strba_TomasT. Štrba: Snažíme sa komunikovať to posolstvo, ktoré je stáročia nemenné spôsobmi, ktoré zodpovedajú dnešku, ktoré sa nutne musia meniť a prispôsobovať. Metódy, akými toto posolstvo priniesť mladým ľuďom, nemôžu byť metódami stredoveku, ale musia zodpovedať dobe, v ktorej žijeme. Čím sa absolútne nedotýkame podstaty. Tá je nemenná. Ale snažíme sa ju interpretovať tak, aby ju dnešní mladí ľudia pochopili a prijali. A snažíme sa vyjsť v ústrety aj po formálnej stránke. Nehráme, napríklad, na organe (aj keď ja osobne proti organu nič nemám), ale snažíme sa priblížiť mladým aj pre nich prijateľnou hudbou. Hľadáme nové metódy pre staré, nemenné posolstvo. M. Žáková: Aj keď sme to už spomenuli, myslím si, že to treba ešte raz zdôrazniť. Jednou z najvýznamnejších hodnôt pre mladého človeka je dnes sloboda. Pocit slobody. Tým, že v eXite sú otvorené dvere, ktorými každý môže vojsť kedy chce a vyjsť kedy chce. To je podstatné. Žiaden tlak, ale voľný priestor na vytvorenie slobodného vzťahu s Bohom, o ktorom rozhodne jedine jednotlivec. Myslím si, že aj ľudia, ktorí v živote nepočuli o Bohu a prídu medzi nás po prvý raz, majú slobodu prísť znovu, ale aj neprísť nikdy viac. Nikto sa ich na nič nebude pýtať, nikto ich na nič nebude prehovárať. Veď to robil aj Pán Ježiš, keď chodil po tejto zemi: Dával ľuďom slobodu. Oslobodzoval ich, uzdravoval ich a nenútil nikoho robiť niečo proti jeho vlastnej vôli. On prišiel, aby oslobodil ľudí a nie aby ich zviazal. Túžime po tom a modlíme sa za to, aby ľudia, ktorí medzi nás prídu, cítili lásku a prijatie. Mladí ľudia často hľadajú, lebo majú problémy, s ktorými si nevedia poradiť. Možno preto hľadajú niečo, čomu sa hovorí hodnota, lebo svet, v ktorom žijú im riešenie neponúka. Prídu za vami alebo im stačí len počuť o alternatíve a ísť ďalej? Alebo zostať kdesi v úzadí? V. Žák: Dnes som absolvoval viacero stretnutí s mladými ľuďmi. Jedni riešia svoj vzťah s rodičmi, iní si vyjasňujú svoj pohľad na vieru z hľadiska praktického, existenčného a ďalší zase čosi iné, veľmi konkrétne. Aj stretnutia sú rôzne. Je iné, keď sa s niekým rozprávate viackrát, keď sa otvorí a uvoľní a iné je, keď niekto náhodne ide okolo, zaklope na dvere a len na chvíľu sa zastaví, pohovorí a ide ďalej. Snažíme sa reagovať na každý podnet, ale predstava ľudí o tom, že: teraz prídem, porozprávam sa, „vyspovedám sa“ a niekto ma tu zachráni bez toho, aby on spravil svoj nevyhnutý krok, tak to nefunguje. Obzvlášť, ak o ňom veľa nevieme a neprichádzame do styku pravidelne. Neexistuje totiž dôvera. Na to, aby sa človek naozaj otvoril musí byť najskôr dôvera. A tá zrejme nepríde na jedno posedenie, alebo nevznikne počas jednej návštevy na bohoslužbách. To, o čo sa my snažíme na začiatku je síce to, že naznačíme, že vieme poradiť, pomôcť a že to má určitú hodnotu, ale predovšetkým sa snažíme naviesť človeka k tomu, aby pochopil, že je to len Boh, ktorý vo svojej múdrosti pomôže a poradí. Netreba sa stávať závislým na ľudských radách, lebo to, čo sme spoznali my bol priamy vzťah s Bohom, ktorý radikálne zmenil naše životy. A to je cesta. Veľa mladých ľudí, ktorí vyrástli v menších evanjelikálnych cirkvách, opúšťa ich rady. Akoby im šaty boli priúzke, akoby sa potrebovali od čohosi oslobodiť? Dá sa žiť naplno s Bohom na dnešnom Slovensku? T. Štrba: Už len to, že tu sedíme, hovorí o tom, že sa to dá. Žijem s Bohom svoj každodenný život. To neznamená, že žijem bezchybný život. Možno je dobré zadefinovať si, čo znamená žiť normálny život s Bohom. A povedať si, že to neznamená žiť dokonalý život bez chýb alebo bez problémov. Začnem pri tých, čo prídu medzi nás z mimocirkevného prostredia. Častokrát si myslia, že keď odovzdajú život Bohu, automaticky vymažú zo života problémy. Ale to tak nefunguje. To je nereálna predstava. Reálny život s Bohom nie je bezproblémový. Ale je riešiteľný. A prečo tak veľa mladých odchádza od viery? Možno nenašli to, čo hľadali, lebo im to zo strany rodičov alebo cirkvi bolo ponúknuté zle, alebo nesprávnym spôsobom.Mnohí nepochopili podstatu evanjelia práve kvôli nedobrému spôsobu jeho podania. Uverili v takého Boha, akým v skutočnosti nie je. A to ich potom môže odstrašiť, priniesť sklamanie. S takýmito prípadmi sa v živote stretám mnohokrát. V. Žák: Nevidím to tak, že v každom prípade je to odchod od viery, od Boha. Mnohí odchádzajú len z cirkvi. Vieru v Boha si zachovávajú. Možno niekedy je to práve naopak, možno hľadajú viac duchovna, než ako ho nachádzajú doma, či v cirkvi. To je následok toho, že najväčším problémom cirkvi je, keď nie je relevantná, zmysluplná. Keď z kazateľne plynú slová a človek, ktorý tam sedí a počúva, si hovorí: ako toto súvisí s tým, čo ja, čo my prežívame? Ja tu vidím problém alebo časť problému odchodov mladých ľudí zo zborov. Oni na bohoslužbách nepočujú hovoriť o veciach, ktoré ich trápia, ktoré musia riešiť a ktoré by radi riešili v duchu Božích zásad. Ja som presvedčený o tom, že Boh má na každý súčasný problém svoju odpoveď, svoje riešenie. Ale toto riešenie z kazateľní častokrát nezaznie. Božie slovo nemôžeme ľuďom servírovať na tácke – takto to bolo, je a bude. Odtrhnuté od ich každodennej reality. Hovorené slovo musí pozvať človeka ku spoluzodpovednosti, musí z neho cítiť, že je výsledkom „tiežhľadania“ Božej vôle, ktorá je v konečnom dôsledku jasná a rieši veľmi pragmaticky zložité otázky súčasného života. A keď k tomuto dokážeme priviesť mladých, keď tieto pravdy a návody objavia sami, tak si to budú vážiť viac, ako keď im to niekto len prednáša. A nepôjdu preč. Lenže na to nám musia veriť. Musia vidieť, že žijeme, čo hovoríme. Ja hovorím, že viera sa nededí. Je nezdediteľná! Neprinesie mi ju kultúra prostredia, v ktorom žijem, ani moja babička, ktorá sa o môj duchovný rast v tom najlepšom slova zmysle stará. Viera je slobodné, vedomé rozhodnutie, ktoré bude mnohokrát preskúšané, otestované. Iba to mi zostalo, čomu som sám uveril, čo som sám prijal a prežil. Aj v pochybnostiach, aj pri útokoch na moju vieru, hľadaniach pravdy. Toto všetko musí mladý človek zažiť, to som musel zažiť aj ja na vlastnej koži. To, čo je z druhej ruky sa v živote viery neráta. T. Štrba: Už som hovoril, že som vyrastal v kresťanskej rodine. Ale úplne súhlasím s tým, že viera sa nededí. Ja som ju tiež nezdedil. Ja som sa sám, slobodne rozhodol nasledovať Boha, keď som mal 12 rokov. Môj otec bol kazateľom zboru, takže zdanlivo by som to mal mať ľahšie. Potreboval som však dospieť do štádia, keď som sám za seba, nie preto, lebo to chcel môj otec, prijal rozhodnutie. Otec ma k tomu viedol a som mu nesmierne za to vďačný, ale rozhodnutie za mňa nespravil. To bolo plne na mne samom. V. Žák: V tejto súvislosti možno ešte treba spomenúť jeden fenomén, ktorý tu vládne – a to je fenomén duchovných bezdomovcov. Ide o ľudí, ktorí nie sú ochotní nikde sa zaviazať, nie sú ochotní nikde byť doma. Túlajú sa, tam si zoberú niečo, tam niečo, ale nie sú ukotvení. A keď sa ocitnú v problémoch, zrazu zistia, že sú sami. Nie sú uprostred duchovnej rodiny, nemajú priateľov, nemajú nikoho, kto by si vôbec všimol, že dakde nie sú. Lebo nikde nie sú doma. Sú len duchovní stopári. A asi je dosť mladých, ktorí si na tento život zvykli a do určitej miery im vyhovuje. Kým mi niečo vyhovuje, tak fajn, keď nie, tak odchádzam. Okrem facebooku a virtuálnych priateľstiev veľakrát nemajú nikoho. Nevedia, čo je skutočné priateľstvo, nevedia, čo je to, mať človeka, ktorý len preto, že ma má rád, mi dokáže povedať aj tú najkrutejšiu pravdu v láske. Kto toto zažil autentickým spôsobom, nie formálne, virtuálne, ak mali takýchto rodičov, tak nevidím dôvod, prečo by utekali z cirkevných spoločenstiev. A to je už na nás. My, mladšia stredná a staršia generácia tvoríme cirkev. My tvoríme spoločenstvo. Je na nás, či je to skutočné spoločenstvo Ježišovo, alebo len formálne cirkevné spoločenstvo. T. Štrba: A z tohto vychádzame aj v eXite. Snažíme sa vytvoriť miesto, kam môžu ľudia prísť bez toho, že by zažili odsúdenie, že by neboli prijatí. To je to najpodstatnejšie, keď ľudia cítia, že môžu prísť a že sú prijatí. Že ich nikto neodsúdi, že ich nikto neodmietne... verím tomu, že cirkev má byť o tom. Tak ako keď Ježiš slúžil a chodil po svete a prijímal všetkých, tých najväčších hriešnikov, prostitútky, colníkov... V. Žák: ...my si najradšej ľudí pred vchodom do cirkvi očistíme, upravíme podľa našich predstáv, ktoré hovoria: takýto musí veriaci kresťan byť, takto sa musí správať, takto by mal byť oblečený a takto by mal hovoriť. V momente, keď splní tieto naše predstavy, môže prísť... jednoducho, úplne otočené hore nohami... ...Možno to dnešní mladí absolútne nemôžu pochopiť, ale my starší sme to približne takto zažili. V. Žák: Stretávame sa s týmito pohľadmi aj dnes. Ale Ježiš najprv človeka prijal takého, akým bol a dovolil, aby Jeho láska, Jeho prítomnosť sama spôsobila, že človek sa zmenil. Poviem príklad: Máme priateľstvo s ľuďmi, ktorí zažívajú problém s homosexualitou. Ja môžem povedať: Ty hriešnik, to by si nemal..., alebo to môžem prijať ako proces, pri ktorom je človek na jednej strane konfrontovaný s pravdou Božieho slova, a nech to znie akokoľvek diskriminačne, ale je v tomto smere jasné. Ale zároveň je tam možný proces, keď jedine Boh môže vo svojej zvrchovanosti zmeniť človeka. Nie ja svojím tlakom alebo rozsudkom. Takže na jednej strane je človek konfrontovaný pravdou Božieho slova, ktoré, na druhej strane, dáva priestor a láska, ktorá veci môže zmeniť. Takto ja chápem Ježiša: najprv ľudí prijal, aby oni sami potom zatúžili po zmene. M. Žáková: Ja sa viac venujem dievčatám a ženám. A pri mnohých rozhovoroch si kladiem otázku: Ako by to na mojom mieste spravil Ježiš? A zaujímavé je, že často príde odpoveď hneď: Riešil veci s láskou a pokojom. Častokrát to my ľudia tak nerobíme. My si to najskôr zadefinujeme, alebo sa pokúsime vtesnať sa do definície, a potom tam vtesnať aj problém. Ale to Ježiš nerobil. Zdá sa, že pre nás ľudí nie je takýto postup prirodzený. Akoby sme zabúdali na to, že ak dovolíme Bohu vstúpiť do nášho života, tak On dokáže totálne meniť aj nás, aj tých, ktorých si myslíme, že by sme mali zmeniť my. Nie je to len tým, že Ježiš nemal za sebou dvetisícročné nánosy ľudí na učení. Hoci on sám menil niektoré významy Starej zmluvy a pre vtedajších zákonníkov ju obracal naruby? A tvoril nové pravidlá... V. Žák: Novodobý „kvas farizejov“, o ktorom Ježiš hovoril, je taký nenápadný, že ak človek nestráži svoje srdce, tak sa veľmi ľahko môže stať farizejom, ktorý ukazuje prstom a odsudzuje človeka namiesto toho, aby mu pomáhal niesť jeho problém. A tak, na jednej strane konfrontujeme povrchné vzťahy a formalizmus a zároveň naďalej trváme na náboženských pravidlách, ktoré nafukujeme a podvedome tým získavame pocit nadradenosti a duchovnej pýchy, mysliac si, že my jediní ideme rovno do neba, že my jediní sme nositeľmi tej pravej viery. Postupne na ostatných pozeráme zvrchu, ako na nehodných. A pritom hlásame, ako to robil Ježiš. Ale On miloval ľudí a prijímal hriešnikov. M. Žáková: A to sa musíme, alebo chceme učiť. My potrebujeme žiť ako Ježiš. Vnímať ľudí ako On. Veď nie sme o nič lepší, ako ostatní. Konkrétne to teraz vzťahujem na nás – ktorí tvoríme akési vedenie eXitu. Vieme, že robíme veľa chýb aj v tej práci, čo robíme. Najhoršie, čo nás môže stretnúť je, keď si myslíme, že sme už dosť dobrí. Bože, už sme takí dobrí, že s nami nemusíš nič robiť. A tak vytlačíme Boha so svojho srdca a On stratí priestor na to, aby s nami pracoval. My sa snažíme byť neustále so sebou nespokojní. Sme taký tím, že sa vieme navzájom zdôveriť a modliť sa jeden za druhého. Ak aj hovoríme Slovo Božie, tak sa snažíme hovoriť ho nie vo vzťahu: Ty a ja, ale MY. My spoločne potrebujeme ísť niekam. Je to permanentný proces. V konečnom dôsledku, my našim eXiťákom nemáme vlastne čo dať, my im nemáme z vlastných síl čo ponúknuť. Ale keď sme vo vzťahu s Bohom, tak môžeme poukázať na alternatívu života s Bohom. V. Žák: A ešte môžeme dovoliť, aby videli naše vlastné zápasy, aby sa dozvedeli, ako sme ich s pomocou Božou vyriešili. Celkom určite nevystupujeme ako takí, čo to majú jasné, čo sú lepší. To je problém mnohých kazateľov, pastorov, farárov alebo akokoľvek ich nazveme, ktorí sa správajú tak, akoby žili v inom, čistom a jasnom svete. Preto im ľudia nerozumejú. Preto kázne idú pomimo sluchu poslucháčov, preto mladí odchádzajú. Často sa z kazateľní šíri iný svet, ako ho žijú ľudia v laviciach. Keď sa kazateľ ľuďom otvorí v úprimnosti so všetkými svojimi chybami a zápasmi, tak sa komunikácia zmení a viera sa stáva dôveryhodnou, reálnou. Ak tomu dobre rozumiem, je to hľadanie autentickosti života vo viere, o čo sa snažíte... a čo sú, zrejme, mladí ochotní prijať? V. Žák: Myslím si, že mladí ľudia hľadajú, okrem iného, otcov viery. Vzory, ktoré potrebujú vidieť v reálnom živote. Či žijú to, čo hlásajú. Ja by som povedal, že dnešní mladí práve zbúrali vzory, odmietli ich... V. Žák: Nie, potrebujú a hľadajú ich. Ak ich odmietli, tak preto, lebo spoznali, že sú to pseudovzory. Často poznajú to, čo ja nazývam syndróm rezignovaného otca na gauči. A to je smutné. Som vďačný, že ja som takéto pseudovzory doma nemal a modlím sa, aby som sa raz pre svoje deti takým nestal. M. Žáková: ...to si musím odložiť túto nahrávku, aby som ti ju mohla raz pustiť...(smiech) V. Žák: Dúfam, že dokážem žiť tak, aby si ju mohla pustiť... že budem žiť tak, ako budem kázať. Keď na eXite hovoril pán Srholec, tak som bol fascinovaný tým, ako aj tí mladší, 17-roční tínedžeri dokázali hodinu počúvať s vypučenými očami, ako doslova hltali každé jeho slovo... Takže, to si iba starší myslia, že mladí pohŕdajú vzormi. Neuvedomujú si, že ich neponúkajú. Ale keď mladý človek cíti, že „slovo a život jedno sú“, nemajú problém. No keď ten, čo si myslí, že by mohol byť vzorom, pristúpi k nim so zdvihnutým, poučujúcim ukazovákom namiesto otvorenej náruče, nemôže rátať s tým, že ho mladí prijmú a už vôbec nie s tým, že sa im stane vzorom. Takže – nie sú ľudia hodní nasledovania? V. Žák: Určite sú. Som o tom presvedčený. Len sa mnohí akosi stiahli do úzadia. Možno ich zaskočila doba a rezignovali, mysliac si, že nemajú čo povedať, že sú staromódni a staromilskí... Faktom je, že aj keď sa my starší tvárime, že sme spoločenské zmeny po 89. zvládli, mám pocit, že to nie je celkom pravda... je toho na nás priveľa, len si to nepriznáme, a tak strácame svoju autentickosť... V. Žák: Ale mladí ľudia potrebujú vidieť, kde to starší nezvládajú. Veď práve vtedy môže vzniknúť autentický vzťah, ktorý mnohé prečistí. Žiaľ, otcovia majú pocit, že musia byť tými dokonalými v očiach svojich detí a nedovolia im vidieť ich zápasy. Lenže nevedia, že deti už dávno vidia ich nedokonalosť. Pomenujú si to „neúprimnosť“ a odcudzenie je zrazu reálne. Vráťme sa na záver nášho stretnutia ku konkrétnym podobám fungovania eXitu. Aspoň krátko predstavte svoje pondelky. Za posledné obdobie sa nám osvedčili štyri konkrétne formy fungovania, pričom vždy je dôraz kladený na konkrétnu hodnotu. • eXit CLASSIC – vyvážená miera uctievacích piesní ako aj hlbšieho výkladu Božieho slova pre mladého človeka v 21. storočí. • ART eXit – evanjelizačne zameraný večer vhodný na pozvanie hľadajúcich priateľov. Slovo býva len krátke, pričom sa snažíme vyhýbať akejkoľvek cirkevnej kananejštine. Pozývame si kapely a kresťanských spíkrov a umelcov. • eXit CONNECT – momentálne azda najpotrebnejší, keďže je tu vytvorený priestor pre budovanie hlbších vzťahov. Ide o skrátenú 60-minútovú mládežnícku bohoslužbu v Dome Odborov, po ktorej sa presunieme do čajovne ÚNIK, kde sa ľudia môžu bližšie spoznávať a budovať vzťahy v príjemnej atmosfére. • eXit WORSHIP – večer chvál, modlitieb a svedectiev o tom, čo Boh koná v živote ľudí. Rozhovor pirpravil Bohuslav Piatko