Cirkevné alebo občianske združenia?

pridal: Piatko Bohuslav | | zobrazení: 762
V 10. čísle minulého roka sme sa v Dialógu po prvýkrát s našimi hosťami z Bratislavy vážnejšie zamysleli nad cirkevnými i občianskymi aktivitami veriacich i neveriacich pod trochu vyzývavým názvom: CIRKEV ALEBO ZDRUŽENIA? Fungujú viac, alebo menej úspešne pri cirkvi i pri mnohých zboroch. Sľúbili sme, že sa „cirkevnému tretiemu sektoru“ budeme v tomto roku venovať väčšími či menšími sondami podrobnejšie. Dnes prinášame pohľad aktivistov a kazateľa z levického zboru Cirkvi bratskej. Pozvanie na besedu prijali: Miroslava Števková, riaditeľka účelového zariadenia zboru CB Mládežnícke centrum KONTAKT, Ľubica Prištiaková, riaditeľka občianskeho združenia MIESTO V DOME, Miroslav Haszics, riaditeľ a Andrej Moravský, člen Správnej rady neziskovej organizácie SENIOR GARDEN a levický kazateľ CB Štefan Evin. NOVÁ IDENTITA ? Základná otázka taká istá ako v Bratislave: Občianske alebo cirkevné? Odpovede...? Posúďte sami: M. Števková: Myslím si, že problém – občianske alebo cirkevné dosť závisí do toho, v akej dobe čo vzniká, kto je na začiatku aktivity. Mne sa bratislavská beseda páčila, lebo z nej bolo cítiť, že hovoria ľudia zo života, so skúsenosťami, že to nie sú teórie od stola. Hovorili o svojej osobnej skúsenosti z doby, v ktorej svoje aktivity rozbiehali. Ja osobne som aj za účelové zariadenia cirkvi, aj za cirkevné aktivity aj za občianske združenia. Každý raz začínal a musel sa pre formu aktivity rozhodnúť. Istým podmienkam a cieľom vyhovuje jedna forma, pre iné je vhodnejšia iná. Niekedy sú spoločenské okolnosti viac naklonené občianskym aktivitám, inokedy cirkevným. Čo sú určujúce okolnosti? M. Števková: Napríklad – ako prácu financovať. Spomínam si, že keď sme rozbiehali sociálnu prácu pod názvom Miesto v dome, tak nám bolo jasné, že ak chceme zohnať peniaze z eurofondov alebo z nejakých nadácií, musíme ísť občianskou cestou, lebo sme mali skúsenosti, že oni a priori nepodporujú cirkevné organizácie. Keď si dnes pozerám niektoré granty pre Kontakt, tak vo väčšine prípadov narazím na to, že sú určené len pre neziskové organizácie a občianske združenia. Cirkevné organizácie sú z toho automaticky vylúčené. Preto sme museli v rámci Kontaktu vytvoriť občianske združenie Informačné centrum, aby sme sa do niektorých podporných programov dostali. Financie sú čisto pragmatickým dôvodom. No v občianskom združení, aj keď ho rozbehnú veriaci ľudia, nemožno vylúčiť aktivity ľudí zo sekulárneho prostredia. A to niekedy prináša problémy. V občianskom združení sa ťažko obhajujú niektoré kresťanské hodnoty. V účelovom zariadení cirkvi je to jednoduchšie a jednoznačnejšie – má svoje mantinely, ktoré sú obhájiteľné. Š. Evin: Možno to ani nie je najšťastnejšia formulácia – cirkev alebo združenie, ako to bolo v tom titulku. Titulok bol trochu provokačný, ale mal na mysli skôr: cirkevné alebo občianske... Š. Evin: To je v podstate jedno, lebo takéto delenie v každom prípade vytvára akúsi nútenú deliacu čiaru medzi týmito aktivitami. Ale my sme aj občania, aj členovia cirkvi. Nikto sa nás nepýta: cirkevník alebo občan? Nikto sa nás nepýta preto, lebo žijeme v kultúrnospoločenských podmienkach, kde sa takéto otázky nekladú. Môžeme slobodne vyznávať svoju vieru a žiť pri tom plnohodnotný občiansky život. Kresťan je rušňovodičom, lekárom, sudcom i politikom... Ja by som to „cirkevné“, „kresťanské“ chápal v širších súvislostiach. No faktom je, že sa v týchto vodách ešte len učíme plávať a hľadať vhodné právne formy. Keď sa vrátime do 19. storočia, kde sú počiatky našej cirkevnej denominácie, tak vieme, že vtedy nemohla len tak vzniknúť nová cirkev. Nové protestantské skupiny sa etablovali len tak, že využili právo na spolčovanie sa a na základe zákona o spolkoch sa začali stretávať a konať. Z tých čias nám ako dedičstvo zostala aj terminológia (predseda, tajomník, pokladník...) Dnes môžu fungovať aj malé cirkvi, aj veľké združenia... Š. Evin: To je úplne v poriadku. Žijeme v prostredí, ktoré formujeme priamo i nepriamo tým, že sme občanmi tejto krajiny, máme občianske práva a aj cirkev má určité práva na fungovanie a združovanie sa. Možno je ešte skoro hodnotiť, ktoré formy sú lepšie – cirkevné alebo občianske. Zatiaľ sú to všetko iba krátkodobé poznatky, lebo sme, aspoň na Slovensku, prvolezci, naša generácia to nemá odskúšané. Nzdruzeniaa základe čoho ste sa rozhodovali, čo bude účelové cirkevné a čo bude občianske? Š. Evin: Skúsim to povedať chronologicky, keď sa pozriem dozadu, súviselo to s našou odvahou, malými skúsenosťami a väčšími cieľmi a s tým, čo si ako zbor môžeme dovoliť, čo unesieme, ako tesne chceme aktivity pripojiť k zboru... Niektoré aktivity možno chápať širšie a pri iných sme chceli, aby boli imúnnejšie voči vonkajším vplyvom, aby sme ich viac vedeli uchrániť, aby stáli výlučne na základoch, na ktorých stojí zbor. A z toho vyplýva použitá právna forma. Pri vzniku Kontaktu bolo toto účelové zariadenie „primurované“ k zboru, je akoby prístavbou a hoci má svoje dvere, ktorými sa vchádza a vychádza, má aj dvere, ktorými je prepojené so zborom. Občianske združenie je akoby samostatná stavba, kde stavebníkom môžu byť ľudia z cirkevného spoločenstva, ale je to samostatná budova s vlastným vchodom, dvorom i oplotením. Legislatívny most medzi OZ a zborom neexistuje, existuje len personálna väzba. Nezisková organizácia nám zase umožnila spojiť sily s obcou, kde zbor a obec sú zakladateľmi NO. Aká je tam záruka ďalšieho vývinu... Š. Evin: V prvej generácii to prepojenie určite je, v druhej je ešte silné prepojenie a ďalší vývoj je už na ľuďoch... Je pravdou, že v občianskom združení nie je možné zabezpečiť pripútanosť k zboru a je reálna možnosť, že sa odpojí, odpláva. Na to jednoducho treba byť pripravený a my vieme od začiatku, že takýto vývoj môže nastať, že sa môžeme dostať do situácie, keď budeme musieť dať od toho ruky preč. Pri Mieste v dome sme chceli byť v kontakte s mestom, chceli sme byť otvorení mestu a iným organizáciám, zaoberajúcim sa problematikou bezdomovcov a núdznych. M. Haszics: Keby princípy evanjelia fungovali len v rámci cirkvi, boli by to princípy skleníkové. Ich životaschopnosť a použiteľnosť sa ukáže práve vtedy, keď sa vynesú von. A je jedno, či ide o občianske združenie, neziskovku, alebo účelové zariadenie cirkvi. Samozrejme, existuje aj reálne riziko, že sa tieto subjekty odklonia od svojho pôvodného zámeru. Ale najväčším rizikom pre cirkev je, keby sme nerobili nič, alebo by sme fungovali len za múrmi kostolov. Jednoducho, tieto aktivity dostávajú cirkev do sekulárneho prostredia a cirkev tam slúži a súčasne testuje svoju životaschopnosť. Opakujem – je jednoduché žiť v kostole. Mimo kostola si môžeme overiť, či to, v čo veríme, funguje aj v reálnom živote. Právne formy sú len prostriedkom. Platí to, čo hovoril Štefan – skúšame a učíme sa. Aké sú reakcie v zbore? Napríklad tých, čo sa nezúčastňujú na týchto aktivitách? Aká je tvoja skúsenosť ako kazateľa? Š. Evin: Pripúšťam, že vo väčšom zbore môže existovať 20 % ľudí, ktorí niečo z rôznych dôvodov neakceptujú. Sú takí, ktorí to neakceptujú veľmi radikálne a zásadne a sú takí, čo povedia, že sa im to akosi nepozdáva, lebo to nie je ich srdcová záležitosť. Vždy sme sa snažili získať podporu kľúčovej časti zboru. Každý jeden projekt staršovstvo prezentuje a predkladá členskému zhromaždeniu. To nemôže byť aktivita len staršovstva. Veď to je spojené s peniazmi a s dôverou. Staršovstvo nemôže v tomto procese vynechať zbor. Základnou úlohou zboru je zhromažďovať veriacich, pomáhať im duchovne rásť z evanjelia a spoločne zvestovať evanjelium neveriacim. Vždy pri prezentácii hovoríme, že existuje aj spiatočka. A ak nástroje, ktoré chceme použiť, nenapĺňajú tieto zámery, tak ich opustíme. Je dobre, že sú oponenti, lebo pomáhajú vybrusovať argumenty, vyjasňovať zámery, spresňovať spôsoby. Myslíte si, že cirkev stratila dôveryhodnosť a potrebuje si ju získať takýmto spôsobom – cez občianske aktivity? M. Števková: V tej bratislavskej besede to dosť zarezonovalo. Spomínali školu, kde oni sami odmietli dať do názvu príslušnosť k cirkvi. To asi nie je náš prípad. Neorganizujeme mimozborové občianske aktivity preto, aby zbor v pozadí získal dôveru, alebo aby sme ukryli, že sme z cirkevného zboru. Ja si myslím, že to je viac pragmatické – ide o možnosti získania financií. Mnohí donori a sponzori si myslia, že cirkev sa má živiť sama. My v Kontakte sa dosť cieľavedome snažíme dávať najavo, že sme cirkevným zariadením. Máme to aj na stenách, že hlavným podporovateľom je Cirkev bratská. Neveriaci rodičia k nám posielajú deti, lebo vedia, že v Kontakte sa nič nekalé nedeje. Ak by som mala zhodnotiť spätné väzby, ktoré sa k nám dostanú, tak sú takí, ktorým prekáža, že sme cirkevné zariadenie a sú takí, ktorí nás práve preto vyhľadávajú. Ľ. Prištiaková: Súhlasím s tým, že možnosti financovania sú vážnym argumentom v prospech občianskych združení. Ale dôležitá je aj cieľová skupina, komu ponúkame služby. Je rozdiel prísť s ponukou pre mladých ľudí, lebo tí majú na výber. Ľudia v núdzi veľa možností na výber nemajú, presnejšie povedané, nemajú žiadnu možnosť. My veľmi otvorene prezentujeme, že sme kresťania a všeobecne sa o nás (Miesto v dome) v Leviciach vie, že sme z Cirkvi bratskej. Naša skúsenosť je taká, že to, že sme občianske združenia otvára dvere väčšiemu počtu ľudí, ako keby to boli dvere do cirkvi. Pritom celý personál tvoria členovia CB. M. Števková: Myslíš si, že by nechodili, keby to bolo cirkevné? Ľ. Prištiaková: Tým, že sme menšinová cirkev, ľudia majú určité bariéry. Väčšina našich návštevníkov sú katolíci, pretože tých je v Leviciach väčšina. A nedôvera voči nám zo začiatku bola. Takže pre našu prácu je to plus, že nie sme priamo napojení na cirkevný zbor. M. Haszics: Pracovníci (členovia zboru) pracujúci v týchto zariadeniach sa neraz ocitnú pod tlakom zo strany jednotlivcov zo zboru – že aktivita by mala byť „cirkevnejšia“. Na druhej strane, klienti z necirkevného prostredia očakávajú, že cirkevníctvo sa tam neobjaví. Pozitívny vývoj vidím, napríklad aj v tom, že Kontakt sme realizovali sami ako zbor iba s pomocou iných kresťanov. Už to považujem v danej dobe za veľký krok vpred, že sme nerobili niečo len pre seba, ale aj pre ľudí z mimocirkevného prostredia. Pri Mieste v dome nám už pomáhali aj partnerské organizácie, v ktorých boli aj ľudia, ktorí neboli spätí s cirkvou. Ešte ďalej sme sa dostali v neziskovke SENIOR GARDEN, kde sa na projekte, dá sa povedať, od začiatku zúčastňujú priamo dva subjekty – zbor a obec, ktoré sú veľmi tesne na seba odkázané. Š. Evin: Ale musíme ešte spomenúť jedno združenie – občianske, ktoré vlastne vzniklo s podporou tohto zboru začiatkom 90. rokov. Je to Ježiš pre každého. Toto združenie je prakticky nezávislé na zbore, lebo to vyplýva aj z jeho štruktúry a poslania. A k tej nedôveryhodnosti, či dôveryhodnosti voči cirkvi. Keby, povedzme, Miesto v dome bolo cirkevným zariadením, asi by k nám školy neposielali študentov na prax. V Leviciach máme strednú školu so zameraním na sociálnu prácu, v Nitre je vysokoškolská fakulta s podobným zameraním. Na týchto školách vedia, že Miesto v dome prevádzkujú kresťania, ale nie je cirkevným zariadením. Rozlišujú to. To, že ho prevádzkujú kresťania, je zárukou istých hodnôt, ale do cirkevného zariadenia by študentov ani posielať nemohli.zdruzenia-2 A. Moravský: Budem teraz vychádzať hlavne zo svojej osobnej skúsenosti a svojho presvedčenia. Nemyslím si, že cirkev stratila dôveryhodnosť. Dôveryhodnosť stratili ľudia, ktorí ju reprezentujú na všetkých úrovniach, ktorí sa vydávajú za kresťanov. Ľudia majú svoje predstavy o cirkvi, ako by mala fungovať, ale tí, čo sa vyhlasujú za kresťanov, ich predstavám často nezodpovedajú. S tým súvisí aj môj pohľad na témy, o ktorých sa tu hovorí. Podstata dôvery, či nedôvery je v tom, či si ľudia, ktorí pracujú v cirkevnom treťom sektore uchovávajú svoju slanosť. Keď kresťania stratia slanosť, ľudia im prestanú dôverovať. Kresťania, ktorí idú pracovať do takýchto združení, by mali pôsobiť ako soľ a svetlo. A zbory by mali byť takejto aktivite otvorené. Občianske združenia sú fenoménom tejto doby v živote cirkvi a výrazom občianskej spoločnosti. Tak prečo to nevyužiť? To, že sedím v správnej rade našej neziskovky spolu so zástupcami obce, je pre mňa úžasným povzbudením a pre mňa osobne veľkým prínosom. Spomenul si potrebu slanosti. Ale čo, keď sa združenie dostane do dilemy: prežiť na úkor slanosti, alebo si zachovať slanosť a – zaniknúť? Š. Evin: Zo slanosti by som určite neupustil. Treba veľmi dobre zvážiť už pri zakladaní projektu svoje sily a ujasniť si, na čo máme. M. Števková: Poznám život aj v účelovom cirkevnom zariadení, aj v občianskom združení. Musím povedať z vlastnej skúsenosti, že v občianskom združení je oveľa ťažšie udržať kresťanské hodnoty a smerovanie ako v účelovom cirkevnom zariadení, ktoré tiež pracuje v mimocirkevnom prostredí. Pre ľudí v občianskom združení, ktorí chcú robiť, vedia robiť, ale nie sú z nášho prostredia, je nepochopiteľné, prečo by sme niektoré veci mali odmietať. Chápu to ako diskrimináciu a tá v občianskom združení nemá miesta. V účelovom cirkevnom zariadení sú kresťanské hodnoty alfou i omegou. V OZ Informačné centrum mládeže pôsobím ako čudáčka, keď odmietnem akciu na podporu homosexuality. Ostatní kolegovia, priatelia s tým nemajú problém, lebo to nie sú znovuzrodení kresťania. V občianskom združení, aj keď ho z mimocirkevného prostredia. Mne sa veľmi páčilo v tej bratislavskej besede, keď Milan Číčel prirovnal občianske združenie k bojovému poľu, kde sú ľudia vysunutí von z cirkvi. Takto nejako vnímam aj ja naše občianske združenie – že sme bojovníci, ktorí vedia, za koho bojujú, že sme vysunutí medzi ľudí, ktorých v cirkevnom prostredí nestretneme. Je to naše poslanie. A aby sme to zvládli, každý nový týždeň otvárame na modlitebných stretnutiach. M. Števková: Ale to platí len dovtedy, kým je väčšina tohto tímu z nášho prostredia. Š. Evin: Slanosť organizácie nie je daná jej právnou formou. Je daná slanosťou ľudí, ktorí ju tvoria. Riziko, že v občianskych združeniach môžu prevážiť neslaní ľudia tu je, vieme o ňom a nezabúdame, že máme spiatočku. Neverím združeniam, ktoré tvrdia, že majú právne ošetrené veci tak, že sa nemôžu vymknúť z cirkvi. Ak našli takúto formulku, tak podľa mňa možno aj porušujú zákon o občianskych združeniach, na druhej strane – zavádzajú samotnú cirkev či zbor. A čo robiť, keď prevážia neslaní ľudia v našom, pôvodne kresťanskom občianskom združení – zaradiť spiatočku a čestne odísť. Ak chceme zachovať svoju kresťanskú identitu, nič iné sa asi spraviť, pri dodržaní zásad občianskej spoločnosti, nedá. Igor André hovoril, že na začiatku združenia je idea a entuziazmus zakladateľov, ktoré nutne musia prerásť do profesionalizácie činností. Aké sú vaše skúsenosti? M. Haszics: Neviem, či by som to nazval profesionalizáciou. Možno áno – začína sa ideou, sú tam nadšení ľudia (toto obdobie nazývam organizačno-charizmatické) a potom príde obdobie, keď to už nestačí. Treba prevziať konkrétnu zodpovednosť, riadiť a rozdeliť prácu, dohliadať na finančné toky... Už nemôžu všetci robiť všetko. Vzniká štruktúra... ale idea by sa aj pri tom všetkom vytratiť nemala. ...opadá entuziazmus a neraz sa stáva, že zakladatelia odchádzajú, možno aj sklamaní, kam sa to otočilo... Š. Evin: Je to tak. Tieto fázy sú zákonité, vedenie zboru o nich vie a upozorňujeme na to. Je to naozaj presne tak, ako hovoril Miro a občas aj tak, ako si dodal ty. Ja prechodné obdobie medzi úvodným entuziazmom a nástupom systémovej štruktúry nazývam kritická fáza. K zakladateľom sa pripoja noví ľudia, možno pragmatickejší, inak zreálňujú idey, ako si to predstavovali zakladatelia. V tejto fáze sa rozhoduje o tom, či sú zámery životaschopné, alebo neprežijú. Keď ľudia dokážu túto fázu prekonať, príde fáza štandardnej systematickej práce. Niekto ju môže pomenovať profesionalizácia, aj keď účinkujúci sú amatéri. Ale chcú a vedia. A. Moravský: Ja vnímam profesionalizáciu možno trochu inak. Na začiatku sú ľudia, ktorí to robia popri svojej práci, vo svojom voľnom čase. Ale to natrvalo nejde. Človek sa musí rozhodnúť – buď, alebo. Buď začne pracovať naplno a zmení sa na plateného zamestnanca, alebo musí od toho ísť preč. Pre zakladateľov, ktorí si možno mysleli, že to pôjde popri ich hlavnom zamestnaní, je to možno kruté, ale inak to nejde. Takže ja chápem pod profesionalizáciou práce to, že sa stane plateným zamestnaním. A treba povedať, že ľudia sa do toho pustia napriek tomu, že sú platení na úrovni almužny. To tiež chce obrovský entuziazmus a vieru. Kto to nezažil, nevie si predstaviť, čo sú to za obete. To je služba, to môže robiť len človek, ktorý to cíti ako svoje poslanie. A ešte k tej slanosti. Udržať si ju, je naozaj náročné. Ani nie tak kvôli vonkajším vplyvom, ako kvôli tomu, že sme naozaj, ako to už bolo povedané, vysunutí z cirkvi do svetského prostredia. A slanosť takejto organizácie sa môže stratiť aj vtedy, keď ľudia v tom zápase zostanú osamelí, keď prestanú mať podporu v zbore, v cirkvi. Poviem to trochu inak: za jedného takto vysunutého človeka by sa malo modliť a podporovať ho aj finančne aspoň desať členov zboru. Členovia cirkvi si nemôžu povedať – funguje to, mňa tam netreba. Každého treba, samozrejme, nie priamo, ale aspoň v pozadí. Takže – zborové zázemie je nevyhnuté? M. Haszics: Samozrejme je. Lenže skôr je realitou, že sa poukazuje na nebezpečenstvo toho, že títo, volajme to „vysunutí“ pracovníci sa môžu vnútorne odtrhnúť od zboru, že ich pohltí práca tak, že nemajú sily pre službu priamo v zbore atď. Nevravím, že sa to nemôže stať. Ale ja to vidím tak, že oni tým, čo robia, odovzdávajú zboru takmer všetko, čo je v ich silách. Prežívajú veľmi dynamický duchovný život, ktorým svoje spoločenstvo aj obohacujú. Ale keď sa na chvíľu v tejto dynamike zastavia, obzrú sa okolo seba, zbadajú neraz, že sú sami, že spoločenstvo ich akoby určitým spôsobom odpísalo, že je zahľadené do seba, spokojné medzi múrmi svojho kostola. Miro (Haszics), ty si opustil miesto kazateľa zboru CB v Leviciach a prijal si post riaditeľa neziskovej organizácie Senior Garden. M. Haszics: Aj popri tom, keď som bol kazateľ tohto zboru, som sa venoval práci v spomínaných neziskovkách. Niektoré som pomáhal rozbiehať, na iných som participoval. Takže, až taký skok to zas nebol. Každá nezisková organizácia a personálna zostava, ktorá v tej súvislosti vznikla bola pre mňa veľmi originálnou skúsenosťou ...bola to chvíľami ťažká, každopádne dobrodružná škola života. Zastúpenie vo vedení neziskovej organizácie, kde pôsobím teraz, majú ľudia z obce i zo zboru. Je to zaujímavá skúsenosť a myslím si, že soli tam zatiaľ prinášame dosť ..ale stále sa aj mnoho učíme... aj od tých, čo sú v tom s nami. Aká je druhá, skrytá tvár týchto združení a zariadení. Ako žijú ľudia, čo ich ťahajú? Š. Evin: Máme už dosť rozvetvenú mimozborovú činnosť a málo ľudí. Tak sa stávalo, že jeden človek sedel v správnych radách viacerých subjektov. A to prinášalo komplikácie s konfliktom záujmov a na druhej strane – úžasne to zúčastnených vyčerpávalo a hrozilo, že nemôžu naplno zvládnuť viacero takýchto postov. Rozhodli sme sa, že jeden človek môže byť vo vedení len jedného subjektu. Usilovne hľadáme a rozširujeme okruh ľudí, ktorí by sa do tejto zodpovednej práce zapojili. Účinkovanie v týchto zariadeniach má totiž aj druhú stránku. Výchovno-formatívnu. Chceme v nich vychovávať a trénovať potenciálnych pracovníkov, dávať ľuďom príležitosť uplatniť sa a hľadať svoje doteraz skryté obdarovanie. To považujem za veľmi dôležitý prvok, ktorý bude prínosom predovšetkým pre zbor. M. Števková: Myslím si, že práve toto treba veľmi zdôrazniť. Práca v účelových zariadeniach i občianskych združeniach rozvíja život zboru. Dáva ľuďom nový rozmer bytia. Aj zboru. Na jednej strane sa hovorí, že tieto činnosti len odčerpávajú peniaze a vyčerpávajú ľudí, no na druhej strane dávajú ľuďom obrovskú príležitosť slúžiť, realizovať sa. Mnohí členovia zborov tu nachádzajú zamestnanie, iní majú priestor na zmysluplné uspokojovanie svojich záujmov. Majú hlasy, ktoré sa stavajú proti týmto aktivitám racionálne jadro? Unesie zbor takéto rozsiahle mimozborové aktivity? Š. Evin: Ide o to, akým smerom sa väčšina rozhodne ísť a akú má vedenie zboru v tom podporu členov. Už som hovoril, že všetky projekty prechádzajú a sú odobrované alebo zamietané členským zhromaždením. To je najvyšší orgán zboru. A keďže ideme týmto smerom, je zrejmé, že vedenie má väčšinovú podporu zboru. Napriek úskaliam, ktoré sme spomínali. Napriek tomu, že zbor je zadĺžený vo výške jedného celoročného rozpočtu. M. Števková: Treba povedať, že ani subjekty, ktoré vedieme, ani tí, čo ich vedú sa netopia v peniazoch. Opak je pravdou. Už tu odznelo, že ľudia robia za minimálne mzdy, ktoré sú na úrovni almužny, zariadenia sú finančne podvyživené... a prežívajú len vďaka obetavosti ľudí. Treba potom také rozsiahle aktivity? Š. Evin: Povedali sme si, že maximálna prípustná miera zadĺženia je taká, aby sme ročnú dlhovú službu vedeli pokrývať desatinou ročného rozpočtu. Keď som povedal, že sme zadĺžení vo výške jedného ročného rozpočtu, tak sme zadĺžení na desať rokov. M. Haszics: Ale treba povedať aj to, aby to nevyzeralo tak hrozivo, že naše rozpočty, až na výnimku jedného roka, boli doteraz plusové... a to aj napriek tomu, že projektov pribúdalo. Š. Evin: Za minulý rok sme po prvý raz po dlhom období mali pokles príjmov v porovnaní s plánovaným príjmom i v porovnaní s predchádzajúcim rokom. Kontakt je trvalo finančne poddimenzovaný, preto tam nie je možné stabilizovať pracovníkov, a tým práca, samozrejme, trpí. Kaviareň je nekomerčná, to znamená bez alkoholu a bez cigariet a ďalších tovarov prinášajúcich tržby a zisky. A aj to, čo predávame, je v študentských cenách, lebo je to pre mladých. Kontakt prežíva len vďaka finančným dotáciám zboru, ale najväčšou dotáciou sú ľudia ochotní za týchto podmienok tam v plnom pracovnom nasadení rokdva vydržať. Takže práca v treťom sektore má aj tieto stránky. M. Števková: Ono, tá práca v Leviciach vyzerá zvonku dosť veľkolepo, ale sú za ňou veľmi vyčerpaní, pomaly vyhorení a nezaplatení ľudia. Možno by sa to nemalo hovoriť, ale toto je realita, toto je v pozadí celej tej práce. Ja som napríklad veľmi sklamaná z postojov mesta alebo ľudí z vonka, ktorí hovoria, že my musíme byť veľmi bohatá cirkev, keď robíme toľko vecí, ktoré fungujú. Ani im nenapadne, že by za tým mohla byť dobrovoľnícka práca, alebo že ľudia drú nad rámec svojich povinností. Všade inde sa za takéto výkony platí. Tým iba podčiarkuješ opodstatnenosť mojej poslednej otázky... M. Števková: Niektorí ľudia sú tak nastavení, že chcú a idú slúžiť aj v ťažkých podmienkach. A. Moravský: Hovorilo sa tu o poklese v zborových príjmoch. Ale možno ľudia o to viac dajú na tieto aktivity. Š. Evin: V globálnom súčte to tak nevyzerá. Aspoň, pokiaľ ja viem. No takáto veľká diverzifikácia činností určite umožňuje ľuďom viac sa stotožniť s určitým projektom ako so všeobecnou zborovou hromadou peňazí. Niektorých ľudí nezaujíma, že zbor chce, poviem príklad, kúpiť novú aparatúru pre kapelu, ale radi podporia cestu kamióna so šatstvom pre ľudí v núdzi. Adresná podpora je pre niektorých schodnejšia, ako dať peniaze do balíka, o ktorom neviem, na čo bude použitý. Na druhej strane sú aj takí, ktorí a priori nepodporia mimocirkevné aktivity a podporia len zbor a cirkev. Ľ. Prištiaková: Veľa sa nenazbiera ani v našej pokladničke. Radšej ani nepoviem sumu. Myslím si, že nás podporuje dosť málo ľudí, ale tí, čo nás podporujú, to robia pravidelne. Ani u nás v Mieste v dome ľudia nerobia za peniaze, ale slúžia a obetujú sa. A ja sa občas pýtam – do kedy? Ako dlho ešte vydržia? Spomeniem jednu akciu, ktorú sme robili spoločne s mestom v nedeľu. My sme tam boli štyri, od nich ani jeden. Mesto si myslí, že ja som tých ľudí zaplatila, ale oni prišli dobrovoľne, zadarmo. To by musel byť naozaj veľmi bohatý zbor, aby utiahol len mzdové náklady pri takýchto akciách. Celá táto robota stojí a padá na dobrovoľníctve, aj keď sú to zamestnanci a občasných finančných daroch. M. Števková: My máme viacročnú podporu z cirkevných zborov zo zahraničia. Napríklad z Holandska, ide o malý zbor, v ktorom sú väčšinou dôchodcovia. A tí zbierajú euro k euru, aby nás podporili. Aj tak Pán Boh pomáha. Ale ja som myslela ešte aj na iné. Nehovorili sme, napríklad o tom, koho zamestnať. To je tiež neraz ťažká dilema. Ako vyberať ľudí do tej práce. Môžu to byť aj nekresťania? Alebo neznovuzrodení kresťania? To sú tiež problémy, ktoré sme riešili a ktoré môžu priniesť konfliktné situácie a celá robota môže na tom aj padnúť. Len pripomeniem, že v bratislavskej besede s tým nemali účinkujúci problém. V podstate to postavili tak, že kto vyznáva hodnoty zámeru, je slušný a spoľahlivý, tak je jedno, či ide o kresťana, znovuzrodeného alebo človeka zo sekulárneho prostredia. M. Haszics: Ja by som sa ešte vrátil k otázke – prečo robiť aktivity, keď je to finančne také slabučké, krehučké. Ono je to podobné ako s plánovaním toho, že koľko mať detí. Buď deti chceme, alebo nie. Buď sú pre nás dôležité a vtedy sa aj uskromníme... alebo to riziko odmietneme a žijeme len pre seba. Som idealista, verím, že deti sa rodia z túžby dvoch ľudí a nie z finančných kalkulácií. Kresťania majú jednu výhodu – môžu očakávať Božiu pomoc. Samozrejme, musí fungovať aj nejaká súdnosť, ale keby sme sa držali iba výsledkov výpočtov, koľko bude ktorá činnosť, zariadenie, organizácia stáť, asi by sme sa ďaleko nedostali. Asi by sme sa nedostali nikde. Š. Evin: V takomto prípade je predpokladaná matematika, rovnako ako štatistika, klamná. Kto z nás vie povedať, že zbor by mal viac peňazí, keby sme nerobili tieto aktivity? Ich vznik je súhra viacerých faktorov. Jedným z nich sú Božie okolnosti – prišla výzva: Nemali by sme sa začať venovať tomu a tomu? Ten hlas silnel, získal podporu, najskôr staršovstva, potom zboru. Jeden z návrhov pri Kontakte bol investične najlacnejší – kaviareň vo vestibule modlitebne. Ale zborom zamietnutý: Modlitebňa musí zostať nedotknuteľná. A. Moravský: Jedno je získať podporu zboru hlasovaním a iné je udržať si ju dlhodobo. Príde kríza, príde nedostatok, prídu existenčné problémy. Až potom sa ukáže, či projekt má podporu zboru. Som presvedčený, že finančný potenciál v našich zboroch, v našej cirkvi je veľký. Otázka je, či je ochota dať... obetovať. M. Haszics: Nemôžem hovoriť za všetkých, ale myslím, že mnohí sme sa v týchto súvislostiach veľa naučili – o sebe, o druhých, naučili sme sa ako fungujú niektoré veci, ako fungujú vzťahy, ako treba transparentne narábať s peniazmi, ako ich získať, ako s nimi efektívne naložiť a ďalšie a ďalšie veci, ktoré prichádzali a my sme ich riešili za pochodu. Naučili sme sa diskutovať, argumentovať, vyjasňovať si stanoviská... to všetko sú veľmi cenné veci. M. Števková: Pri zbierkach sa v poslednom čase dosť rozmohlo dať možnosť darcom viazať peniaze na určitú aktivitu. Nie som tým nadšená. Čo mám potom robiť, keď mám viazané viaceré peniaze na akciu, ale na zaplatenie plynu, vody, elektriny nedá nikto a to už ani nehovorím, že by dal niekto na platy... Najradšej mám, keď niekto dáva dar so slovami: Použi na čo potrebuješ. Š. Evin: Ale, aby sme neskončili negatívami. Lebo prínosy sú rozhodujúce. Ako kazateľ môžem povedať, že tieto aktivity robia vnútornú bohoslužbu zboru autentickejšou a zacielenejšou. Zrazu sa stretávam s tým, že ľudia sa pýtajú – čo máme robiť pre tých, čo slúžia v okolí, mimo zboru. Pokiaľ by nebolo týchto aktivít, žili by sme si sami pre seba a rozprávali si a kázali niečo o evanjeliu. Ale takto prichádzajú ľudia do cirkvi, ktorá pomáha iným. Takže mne sa zdá, že či už občianske, alebo cirkevné aktivity robia samotnú cirkev zdravšou. No prioritou zostáva zbor, ktorý žije evanjeliom.