Kríza rodiny Diskusia

Najnovšia správa o demografickej situácii v pätnástich krajinách Európskej únie hovorí, že „rodina, ktorá v minulosti plnila úlohu inštitúcie a prostriedku sociálnej integrácie, sa v súčasnosti stala akousi dohodou medzi dvoma jedincami zameranými na vlastné uspokojenie. Po dosiahnutí osobného uspokojenia dochádza často k rozpadu rodiny.“ Na Slovensku sa až 60 % uzavretých sobášov rozpadá. Kde vy vidíte príčiny tohto stavu? P. Raus: Pomenovať príčiny je dosť komplikované. Myslím si, že súvisia so všeobecnou krízou hodnôt a celého vývoja západnej spoločnosti. Prapôvodnou príčinou tohto stavu je to, že bol odstránený základ vzťahov, teda kresťanská viera a hodnoty, ktoré dáva kresťanstvo. Ten vývoj bol síce postupný, ale nezvratný a dnes žneme ovocie toho, čo sa začalo už pred storočiami. V odborných kruhoch sa už takmer nikto neodváži definovať klasickú rodinu, pretože to je aj politicky veľmi horúca otázka a premietajú sa do nej všetky predstavy o tolerancii k rôznym ďalším alternatívnym spôsobom spolužitia. Sú definície, ktoré charakterizujú rodinu len na základe určitej blízkosti vzťahov, a to môže byť hocičo. Popritom však ešte stále existuje intuitívna definícia, ktorú ľudia vnímajú, pretože väčšina spoločnosti podvedome cíti, čo je zdravý model rodiny. Žiaľ, veľká časť spoločnosti je viac ovplyvnená produkciou Hollywoodu, než Bibliou. T. Máhrik: Kríza rodiny priamo súvisí s krízou etiky a tá je zapríčinená krízou filozofie človeka a spoločnosti. Pokiaľ vo východnom bloku bola ateizácia programovo riadená, ideologicky sformulovaná a mocensky presadzovaná, na Západe sa ateizmus rodí ako sprievodný jav konzumnej spoločnosti a mimoriadne individualistického prístupu k existencii – človek uveril tomu, že stačí byť samým sebou, naplniť všetky svoje predstavy a túžby a bude šťastný. Výsledok? Po sto rokoch od zrodu existencionalizmu, na prahu 21. storočia, je človek síce schopný realizovať sám seba, ale neschopný vytvárať trvalé vzťahy a teda ani vzťahy rodinné. Tie sa totiž bez bolesti a sebazaprenia či obetavosti nerodia. A sebazaprenie sa vo svetle súčasného hedonizmu určite nenosí. D: Badiarová: Ja by som to možno doplnila skúsenosťou z praxe. Jednou z príčin krízy rodiny je aj kríza identity muža a ženy. Ich nezrelosť. Ľudia jednoducho nevedia, kto je kto. Nepoznajú sami seba, ani toho druhého. Mám pocit, že ľudia absolútne nevnímajú, že z toho, kto som, vyplýva aj to, akú úlohu hrám vo vzťahu – aká je úloha manželky, matky a manžela, otca. Človek by očakával čosi iné. Štatistiky hovoria, že kým pred 20 rokmi sa ženy vydávali v priemere medzi 19. a 21. rokom, dnes je to okolo tridsiatky, teda človek by očakával, že do manželstva vstupujú zrelší ľudia...? P. Raus: Je rozdiel medzi vyspelosťou vekovou a emocionálnou. Ja by som určite súhlasil s tým, že nezrelosť partnerov je jednou z hlavných príčin rozpadu manželstiev. Je to ako motor, kde sa uvoľní jedna, hoci nepatrná súčiastka, ktorá sa na začiatku zdá bezvýznamná, no napokon rozbije celý motor. Keď sa opustilo kresťanské ponímanie manželstva, ako vzťahu a záväzku pred Bohom, došlo k reťazovej reakcii, ktorá dnes plodí mnoho ľudí emocionálne nezrelých. Nevyrastali v domovoch, kde by dostali aspoň minimum lásky a všetko ostatné, čo je potrebné na to, aby dozreli do osobností. Pre takého človeka je potom naozaj ťažké fungovať v manželstve. T. Máhrik: Anglosaský svet na rozdiel od nás už desaťročia buduje centrá výskumu rodiny, výchovy mladých s jasnou stratégiou pomoci a starostlivosti o rodinu. My sme vleteli do trendov doby a s nadšením v nich surfujeme, pričom zabúdame na to, že je potrebné mať priateľov, nebáť sa sebazaprenia, vedieť, čo je bolesť, dodržať zmluvu... toto sa u nás jednoducho nenosí. Naša kultúra je iná. Pre deti narodené po Novembri 89 je lož a korupcia bežnou výbavou „úspešného človeka“. Pravda je komodita, ktorú možno vyrobiť na objednávku, nie ju hľadať. D. Badiarová: Ja by som sa ešte vrátila k tej zrelosti, ako predpokladu úspešného vzťahu. Dnes sa kladie vysoký dôraz na racionálnu inteligenciu. Máme jednoduchý prístup k informáciám, ktoré ju rozvíjajú a podporujú. Potvrdením sú dnešní mladí ľudia, o ktorých môj manžel hovorí, že sú to „majstri sveta“, ktorí nezahrali ešte ani jeden zápas. To znamená, že majú strašne veľa informácií, ale málo prežitého. Prebytok informácií pôsobí veľmi klamlivo – lebo vyzerajú, že sú zrelí a skúsení. Ale to je len navonok. Racionálna inteligencia je len malou súčasťou toho, čo tvorí inteligenciu človeka. Chýba tam sociálna a emocionálna inteligencia, teda oblasti, ktoré sú podstatné pre vzťahy. Napriek tomu, že naša spoločnosť, ktorá patrí do západnej kultúry ovplyvnenej kresťanstvom, ktoré má zas korene v judaizme, naše myslenie je silne formované grécko-rímskym vplyvom. Slovo „poznať“ (napr. aj seba, či druhého človeka) je v gréckom myslení skôr kognitívna záležitosť, to znamená, že poznanie je otázkou Hebrejský alebo židovský koncept je vzťahová záležitosť. Teda „poznať“ znamená mať hlboký osobný a intímny vzťah. Adam poznal Evu – to znamená to najintímnejšie „poznanie“, aké existuje medzi mužom a ženou. Myslí sa na sexuálne spojenie. A to je niečo úplne iné ako racionálne poznanie. T. Máhrik: Pozrime sa na Slovensko alebo do stredoeurópskeho priestoru. Po novembri ´89 vznikol priestor pre podnikanie, pre cestovanie a podobne. Veľká časť generácií v aktívnom veku sa tejto možnosti chytila. Rodičia začali podnikať, veľmi často na úkor rodiny. A deti, hovoríme o fenoméne generácie „Z“, vyrastajú pred počítačom, bez akýchkoľvek reálnych vzorov, vyrastajú v prostredí bez rodinnej tradície, bez zázemia, bez citu a emocionálnych vzťahov. Sú mimoriadne zraniteľné. Túžia po vzťahoch, ktoré sami nevedia vytvárať. Pravdepodobnosť vzniku stabilných manželských vzťahov preto klesá. Všetci traja ste sa aspoň okrajovo dotkli toho, že prostredie, v ktorom človek vyrastá má veľký vplyv na tvorenie plnohodnotnej osobnosti. Keď som si trochu listoval odbornú literatúru a štatistiky, bol som doslova šokovaný niektorými údajmi: každé piate dieťa na Slovensku žije v neúplnej rodine, 24 % sa rodí mimo manželstva a takmer 60 % detí v detských domovoch sú deti žijúcich rodičov. Medzi príčiny krízy rodiny viacero zdrojov zaraďuje neprítomnosť komunikácie medzi generáciami. Stratu zodpovednosti voči deťom. Ako to vidíte vy? P. Raus: Aby sme nehádzali všetko na túto dobu, aby nevyznela tak pesimisticky, treba povedať, že rodina vždy bola v kríze. Len dnes je to viditeľnejšie, pretože rodina sa rozpadá ako inštitúcia, rozpad je zrejmý a máme ho pred očami. No neviem, či by som sa podpísal pod tvrdenie, že predtým rodina nemala problémy. Mala, len boli kdesi vo vnútri, množstvo vecí sa nahlas neriešilo a rodiny sa nerozpadávali. Ale kríza rodiny existuje od okamžiku, keď Adam s Evou padli v Raji. A to ponúka príležitosť, pozrieť sa na tento problém trochu inak. Celkom určite v dnešnej dobe rodina čelí výzvam, ktoré v minulosti neexistovali. Dnešný masový a globálny tlak médií ľudia musia zvládnuť v dobe, v ktorej je rodina morálne a duchovne oslabená a nedokážu to zvládnuť. Pre kresťanov by to mala byť príležitosť svedčiť o tom, že rodinu nie je možné budovať bez Boha. Istým spôsobom je stav, v ktorom sa nachádza dnešná spoločnosť len potvrdením toho, čomu my veríme. Ale vrátim sa k otázke komunikácie. Prirodzený spôsob komunikácie, osobný, je dnes nahradený elektronickou komunikáciou – internetom, televíziou, teda neosobnou komunikáciou. A tam, kde by mala aspoň trochu prebiehať, v rodine, to vyzerá tak, že rodičia prídu večer z práce unavení, sú pod obrovským tlakom, v strese a už nemajú silu hovoriť s deťmi. T. Máhrik: Súhlasím s tým, že problém rodiny začína už v Raji, ale Písmo naznačuje aj druhý princíp. Danielove videnie obrazu s postavou so zlatou hlavou a hlinenými nohami nepodporuje optimistické názory humanistov na progresívny vývoj spoločnosti. Skôr naopak. A ešte vnímam tretí princíp – princíp polarity – „kto je špinavý, nech je špinavý ešte, kto svätý, nech sa posvätí ešte“ (Zj 22, 11). Teda áno, spoločnosť sa mení, ale by bolo zjednodušené tvrdiť, že v 18. storočí to bolo lepšie ako dnes, alebo – naopak. Aj vtedy aj dnes boli hrozné rodiny a boli aj nádherné rodiny. Celkový trend spoločnosti však ide a pôjde od deviatich k piatim. Tvoja štatistika to potvrdzu- je. Zdravé rodiny však možno vytvárať v každej dobe, ak vieme ako. Ďalšou príčinou krízy rodiny, ako uvádza literatúra, je emancipácia žien. Zaujímavé je, čo sa z toho v literatúre odvodzuje: rastie počet žien, ktoré vôbec nepotrebujú manžela na to, aby mali deti, a v prípade, že sa zosobášia, až 60 % žiadostí o rozvod podávajú ženy. A ešte dva štatistické údaje: V Európe klesol v posledných rokoch počet uzavretých manželstiev o 40 % a v poslednej generácii vzrástol počet nemanželských detí o 500 %. Sú teda ženy a ich snaha o zrovnoprávnenie na vine...? D. Badiarová: Myslím si, že radikálna snaha o emancipáciu nedopadla dobre. Písmo hovorí, že žena má byť poddaná mužovi, ale na druhej strane hovorí, že sú si rovní a majú si byť poddaní navzájom. Feministky veľmi radikálne odmietajú patriarchálny model a možno majú čiastočne pravdu, lebo sama mám pocit, že v tej podobe, v akej existuje, je odklonom od Božieho plánu. Myslím si, že vyššie uvedený biblický princíp nie je správne interpretovaný a feminizmus je prirodzenou vzburou voči zle vykladanému Božiemu princípu. Majú si byť navzájom poddaní a zároveň sú si rovní! To je Boží príkaz. P. Raus: Súčasný vývoj v tejto oblasti určite má vplyv na rodinu. No na druhej strane ja nevidím začiatok problému krízy rodiny v začiatkoch feminizmu. Ja ho skôr vidím v tom, že patriarchálny model bol zneužitý. Myslím si, že ženy, ktoré majú milujúcich manželov, ktorí sú hlavou rodiny a vedú rodinu tak, ako káže Kristus, tak tie ženy nemajú problémy v rodinách a asi ani nemajú problém sa poddať. Ale tam, kde muž zneužíva svoju rolu, kde to, že je hlavou rodiny si vysvetľuje po svojom, neberúc ženu do úvahy, kde je sebecký a despotický a sám nie je poddaný Kristovi, tak tam to nemôže fungovať. Podľa mňa sa tu trošku míňajú pojmy. Dominancia a submisia, o ktorých sa dnes hovorí, a biblické vedenie a biblická podriadenosť sú úplne iné kategórie, ako tie, o ktorých sa hovorí v Biblii. My hovoríme, že každý je niekomu poddaný – žena je poddaná mužovi, ale muž je poddaný Kristovi. Povedané inými slovami: Ak muž nie je oddaný Kristovi, nemôže ani uvažovať o nejakom vedení. T. Máhrik: To je civilizačný jav, ako prirodzená reakcia na zneužitie moci mužmi a ich prevahu nad ženami. Každý tlak vyvolá protitlak. Preto dnes nezávislé ženy, ak túžia mať deti, majú ich bez manžela. To je ich podoba individuálneho práva. Dôsledok na formovanie detí však bude katastrofálny. Špirála rozkladu rodiny narastie. Treba stále opakovať to, čo už tu zaznelo: Manželstvo je sústava vzťahov, ktoré nás niečo stoja, ktoré prinášajú aj bolesť a sklamania a sú postavené na zmluve. Taká zmluva nesmeruje proti človekovi, ale v konečnom dôsledku v jeho prospech. Nikde inde nemá človek takú príležitosť odbúravať svoj egocentrizmus, ako práve v rodine. P. Raus: Asi najhorší výsledok feminizmu je, že vo svojej podstate posilňuje uniformitu a vymazáva rozdiely medzi jedinečnosťou muža a jedinečnosťou ženy. Ja by som skôr predpokladal, že ten, čo vystupuje na obranu žien sa bude usilovať o to, aby muži rešpektovali ženskú jedinečnosť, napríklad jej nezastupiteľnú úlohu pri výchove detí, pri ich rozvoji a v starostlivosť o vzťahy v rámci rodiny. Pre mňa je šokujúce snažiť sa dokázať, že žena sa vyrovná mužovi. Myslím si, že toto je veľmi nešťastný jav, ktorý zbavuje ženu jej prirodzenosti. Zároveň sú jedinečné mužské schopnosti a vlastnosti považované takmer za negatívne a muži sú dnes zmätení a nevedia ani, čo vlastne znamená byť mužom. Som presvedčený, že jediná cesta z tohto chaosu je znovuodhalenie biblického postavenia muža a ženy, návrat k tomu, aby sme dali staronový obsah tomu, aká je rola muža a aká je rola ženy vo vzťahu. T. Máhrik: Biblický model určite nie je patriarchálny v zmysle, v akom sa bežne pojem používa. Biblický model je totiž Kristocentrický. A to nie je „patriarchálny“model. P. Raus: S tým možno len súhlasiť. D. Badiarová: Ak sa mýlim, tak ma opravte, ale chcem nadviazať na to, čo ste naznačili. Už Eve v raji sa zapáčila myšlienka byť rovná Bohu. Už tam bol zárodok odmietnutia mať niekoho nad sebou. Niekde tu je začiatok aj neochoty poddať sa vo vzťahu ženy voči mužovi a naopak. T. Máhrik: Natíska sa veľmi bolestivá a nepríjemná otázka: Prečo cirkev ako nositeľka evanjelia, tak vážne zlyhala v učení a praxi vzťahu muž – žena? Pri pozorovaní krízy rodiny na západe je nevdojak poctivé sa pýtať, prečo sú rodové väzby v islamských a ázijských krajinách dodnes také silné? A paradoxne – „kresťanská Európa“ čelí rozpadu v mene individualizmu. Trochu si ma predbehol, lebo už som to chcel otočiť na našu pôdu, na pôdu veriacich kresťanov. Ty hovoríš o všeobecnom zlyhaní cirkvi ako takej. Ale dnes kríza rodiny zasiahla aj naše zbory aj ďalšie evanjelikálne cirkvi, ktoré hlásajú, že sa striktne držia Písma? Ako je to možné? T. Máhrik: Tu nerozhoduje, či je cirkev malá alebo veľká, ale to, či je evanjelium v centre našich východísk, hľadania a cieľov, alebo nie. Príčinu rozkladu rodín aj v našej cirkvi vidím v tom, že prestávame veriť evanjeliu. Neplatí „Sola Scriptura“, ale „Sola cultura“. V centre myslenia a v centre našej etiky nie je teológia Písma, ale filozofia sveta, jeho hodnoty a jeho súradný systém. Zlyhanie cirkvi je v tom, že hĺbku a pravdu evanjelia nerozpracovávala do meniaceho sa prostredia zodpovedajúcim spôsobom. A to nielen v otázke manželstva, ale aj v sociálnej oblasti, kultúre, alebo životnom prostredí. Problém dnes nevidím v túžbe priblížiť sa svetu, ale v neznalosti Písma. P. Raus: Neviem, či dokážem popísať príčiny krízy v evanjelikálnych cirkvách. Ale zdá sa mi veľmi dôležité povedať, že už dnes nevystačíme s odpoveďami na otázky, ktoré sa kládli pred 50 rokmi. Je to určite Boží zámer, aby sme žili v tomto svete, aby sme boli v tom istom rybníku ako všetky ostatné ryby, aby sme boli vystavení tým istým vplyvom, akým sú vystavení všetci. Bojím sa však, že dnes už nevystačíme s tým, že rozvod je zlý. Dnes si musíme nanovo zodpovedať otázku, čo je manželstvo, aká je Božia predstava o manželstve, aké ma Biblické manželstvo byť? V čom je manželstvo postavené na Kristovi jedinečné? A ako ho žiť v každodennom živote? Domnievam sa, že kým nenájdeme nové odpovede na tieto otázky, nepomôže nám ani potenciál, ktorý nám dáva Božie slovo. Mám pocit, že nemáme úplnú istotu v tom, ako žijeme v každodennom živote. Čo je lepšie? To, čo sa zdôrazňuje v okolí – akási predstava o romantickom manželstve, alebo nejaká kresťanská predstava o manželstve, ktorá však v konečnom dôsledku môže byť aj prázdna... Je to o to ťažšie, že ten boj prebieha úplne natvrdo, otázky siahajú hlboko do našej podstaty. No je to príležitosť ukázať, ako žiť s Kristom autentický vzťah. Hľadať ho novým spôsobom práve uprostred zápasov, ktoré sú ťažké a bolia. Vy ste všetci traja v tej či onej podobe ľudia z praxe... Dávajú ľudia otázky a hľadáte s nimi odpovede? Dôverujú vám ľudia, ktorí sa ocitli v kríze? Prídu za vami? P. Raus: Záujem o rozhovory a poradenstvo nie sme schopní ani uspokojiť. Pre mňa je to však problém. Znamená to, že ľudia prídu radšej za psychológom ako za kazateľom. Malo by to byť naopak. T. Máhrik: Áno, záujem jednotlivcov je. Nepovažujem však za zdravé, aby sa ľudia so všetkými problémami obracali na kazateľov. Náš zbor je mladý, nemá ani 20 rokov. Pozostáva takmer z 90 % manželských párov, kde aspoň jeden partner je z disfunkčnej (rozvrátenej/neúplnej) rodiny. To je pre mňa veľkou výzvou k tomu, aby sme vytvorili v zbore oázu, kde ľudia nájdu nielen útočište, ale aj odpovede na reálne otázky. Bežné problémy sa majú riešiť v kontexte bežných vzťahov, iba špeciálne problémy u špecialistov. Usilujeme o zbor, v ktorom ľudia každej vekovej kategórie môžu získavať zručnosti, ktorých deficit pociťujú vo svojej vlastnej rodine. Otvorene hovoríme o tabuizovaných témach a hľadáme odpovede vo svetle Písma. Prostredie prijatia je nutnosťou. Chcem tým povedať, že zbor by mal byť liahňou takých vzťahov, kde ľudia naberajú impulzy riešenia od iných, ktorí problémy zvládajú. Práve preto apoštolovia tak veľmi dbali na to, aby starší v zboroch a služobníci slova, teda tí, ktorí sú na čele cirkvi boli tí, ktorí zvládajú výchovu detí, ktorí majú usporiadané vzťahy v manželstvách atď. Ak to tak nie je, je to ďalšie zlyhanie vedenia cirkvi či zboru. D. Badiarová: Na základe svojich skúseností to vnímam tak, že cirkev sa posunula od toho čím má byť, teda od spoločenstva vzťahov, primárne vzťahov s Kristom a potom navzájom medzi ľuďmi, k inštitúcii. Mám pocit, že cirkev sa dnes skôr stará o čistotu učenia, o čistotu doktrín, ako o čistotu vzťahov. Možno poznáte vtipný obraz Maxa Kašparů: Kolieskoví kresťania. Pri krste donesieme do kostola dieťa na kolieskach kočíka, druhý raz prídeme na kolesách auta do kostola na sobáš a tretí raz nás na kolesách pohrebného vozu vyvezú na cintorín. To je cirkevný servis, obradnícka cirkev. A v takejto cirkvi sa nahlas nekladú otázky, na ktoré by sa museli hľadať odpovede, jednoducho – nikto nejde s kožou na trh, ani vodcovia, ani radoví členovia. To je skutočne otázka vzťahov a dôvery. V tomto sa mi páči katolícka cirkev so svojím spovedným tajomstvom. Lebo na to, aby sme sa posúvali dopredu a možno riešili nepríjemné problémy, musí byť buď dôvera, ak to chceme udržať v dôvernej sfére, alebo úžasne vybudované vzťahy, ak chcem otázky a problémy otvoriť nahlas. T. Máhrik: Spovedné tajomstvo je vážna vec a má byť zachované kdekoľvek a kýmkoľvek. Spoveď však nie je automat na riešenie problému duše. Nadviažem na to, čo povedala Dáša. Pán Boh je trojjediný Boh. Samotná povaha nášho Boha je komunitná – Otec Syn a Duch tvoria dokonalú komunitu lásky, poriadku, dôvery, úcty, rozdelenia úloh a zodpovedností. Pán Boh založil iba dve inštitúcie, a to rodinu a cirkev. Preto rodina aj cirkev má byť o vzťahoch, ktoré odrážajú charakter Boha. Pred cirkvou stojí obrovská výzva stávať sa komunitou a nie pseudokomunitou. Zbor má byť spoločenstvom, ktoré je o vzťahoch dôvery, pomoci, o autoritách a zodpovednostiach, ktoré sú usporiadané, pretože doň prichádzajú ľudia často z neusporiadaného prostredia. Hlboké uzdravenie jednotlivca sa totiž nedeje v samote spovede, ale vo vzťahoch viery, lásky a nádeje Božieho ľudu. Nevyzdvihujem inštitút spovede, skôr mi ide o zachovanie tajomstva, aby o probléme nečvirikali vrabce skôr, ako sa zdôverím... P. Raus: Ja s tým súhlasím. Nedávno som hovoril s manželmi, ktorí prechádzajú hlbokou manželskou krízou a spýtal som sa ich, prečo nevyhľadali kazateľa. Oni mi povedali, že by s kazateľom veľmi radi hovorili, ale už niekoľkokrát sa v zbore stalo, že on tie veci neudrží, povie ich svojej manželke a ona to roznesie. Takže – musíme obnoviť spovedné tajomstvo, a to nielen na úrovni kazateľa a jeho manželky, ale aj na úrovni každého člena zboru. Musíme mať takú úctu voči sebe, že vieme posúdiť, čo nám kto zverí a čo nesmieme posúvať ďalej. To nie je len otázka zrelosti, ale aj vnútornej disciplíny. Cirkev sa môže snažiť o svätosť dvoma spôsobmi. Buď tak, že rastie v charaktere, zápasí o živý vzťah s Kristom a snaží sa žiť Bibliu v reálnych vzťahoch. Druhá možnosť je vytesniť zo svojich radov tých, čo majú problémy. A to nemusí byť tak, že im dakto povie, „ty sem nepatríš“, ale to musia vycítiť, že tam nepatria. Musí byť taká atmosféra, ktorá im napovie, že nie sú súčasťou tohto spoločenstva. No aj tu treba veľkú opatrnosť. Prostredie, ktoré vytvárame môže pôsobiť dojmom, že kresťan by nemal mať zápasy, kresťan by nemal mať manželské problémy, kresťan by sa nemal hádať s manželkou. A takto nebadane vytvárame sterilné prostredie, no sami v takom prostredí nežijeme. V takomto prostredí nemôžeme pomôcť jeden druhému a nemôžeme nikoho povzbudiť ani podporiť, lebo tých niekoľko hodín v kostole „musíme“ vytvoriť dojem bezchybného prostredia, pretvarovať sa, že je všetko v poriadku. Ale takéto správanie Biblia jasne pomenúva slovom pokrytectvo. Dnešný zápas je veľmi zložitý, pretože treba hľadať spôsoby, ako narábať zodpovedne s každou informáciou, ktorú nám ktokoľvek zverí a zároveň žiť otvorený a čestný život. No, keďže ľudia nemlčia, dostala sa mi do uší takáto odpoveď na problém: Keď to nevieš vyriešiť, vystúp z cirkvi. P. Raus: Takáto odpoveď je absolútne zlyhanie cirkvi. Veď pre koho iného je cirkev, ak nie pre ľudí, ktorí majú problémy. Samozrejme, iná otázka je disciplína a dodržiavanie určitého cirkevného poriadku. Ale pre mňa cirkevný poriadok je zdôraznením, že cirkev je spoločenstvo ľudí, na ktorom treba pracovať. Poriadok vždy musí byť spojený s podanou rukou a ponúknutou pomocou. T. Máhrik: Tá odpoveď nemusí byť výpoveďou o cirkvi, ale o jej autorovi. Ale iste, cirkev čelí výzvam. Jednou je schopnosť komunikovať. Dnešný človek je zúfalo sám. Je osamelý a hľadá spriaznenú dušu, ktorej sa môže vyrozprávať, ak to vôbec ešte dokáže. Počítačový svet a internet z nás vytvára ešte väčších samotárov, takže už nevieme svoje problémy ani formulovať a možno nemáme už ani odvahu s niekým hovoriť naozaj, iba virtuálne na Facebooku alebo Skype. To je vážny problém doby. Kto bude v cirkvi komunikovať, keď ju budú tvoriť ľudia neschopní komunikácie? Otázka je filozofická: Môže 100 nemocných jednotlivcov vytvoriť zdravú komunitu? A ešte jedna veľmi praktická: Sú ľudia ochotní aj poslúchnuť radu, alebo sa len domáhajú „počúvania“ a empatie zo strany druhých? Ak sa ešte môžem vrátiť k tým spovediam, v katolíckom prostredí sa stretávam s tým, že ľudia selektujú, zvažujú, čo kňazovi povedia a čo nie, keď už „musia“ niečo povedať. Niet iného riešenia ako je spoločenstvo rôznorodých kresťanov v zbore. V 80. rokoch vznikli na západe experimenty špecializovaných zborov pre podnikateľov, mládež... Nevyšlo to. Ani nemohlo, pretože musia byť v jednom zbore silní aj slabí, bohatí aj chudobnejší, starší i mladší. Ale najmä – vášniví radikalisti. D. Badiarová: Ja by som ešte nadviazala na Pavla, lebo mi hovoril z duše, keď hovoril o atmosfére v spoločenstve. Tibor, ty hovoríš, že riešením je komunita, ale tá je zároveň aj príčinou problému. My sa na seminároch stretávame s tým, že v zbore je vytvorená atmosféra, ktorá nepripúšťa mať problém v manželstve. To znamená, že ľudia sú v kresťanskom spoločenstve pod obrovským tlakom. Jednak z vlastného vnútra, lebo si uvedomujú, že oni ako kresťania musia byť svetlom a soľou a kto iný ukáže správny model manželstva, ak nie oni. Druhý, do istej miery legitímny tlak je zo „sveta“ – keď vy kresťania rozprávate o láske v manželstve, tak nám to ukážte svojím životom! Ďalší tlak vytvára samotné zborové spoločenstvo. Kto sa odváži povedať, že máme problémy, a dokonca, že to je normálne, že máme problémy! O tom treba hovoriť nahlas. Veď ak sa dajú dokopy dvaja hriešnici – muž a žena – nemôže vzniknúť nič iné, len problém. Keď toto na seminároch povieme, tak vojde do miestnosti úľava. Tí ľudia sa možno zbavia strachu, pochopia, že môžu byť slobodní, veď to je fakt „normálne“, že ak sme hriešnici, tak máme problémy. Problém nie je to, že vznikol, ale to, že ho neriešime, že ho zametáme pod koberec v mene „zachovania kresťanského pokoja a lásky v rodine“. Veď to je strašná tragédia. T. Máhrik: Presne! Cirkev nie je elitný klub. Cirkev je spoločenstvo omilostených hriešnikov. Inak je to len o kultúre, nie o spasení. Evanjelium totiž rieši problém. Ak niet problému, nepotrebujeme ani evanjelium. A kto má prvý nastoľovať problémy, ak nie ten, čo slúži slovom? On musí s kožou na trh. Svojou, nie druhých. Keď kazateľ neotvorí svoje srdce ľuďom, tak je to, ako keď mlčia rodiča doma. Pekné, ale sterilné prostredie. P. Raus: Tiež si myslím, že to prostredie sa nevytvára tak, že si niekto povie, že v cirkvi bude žiť pokrytecký život. Mám pocit, že to funguje úplne inak, akosi skryto, jemnejšie... Napríklad, keď idem ráno na pobožnosť a pohádam sa s manželkou, mám po celý čas pocit viny, neviem, čo si o mne Pán Boh myslí a keď sa ma vedľa sediaci brat spýta, ako sa mám, tak poviem: mám sa dobre, vďaka Bohu. A to je ten okamžik, ktorý rozhodne. Asi to, čo potrebujeme, je odvaha žiť s Pánom Bohom tak ako žijem a priznať to. Konkrétne povedané, na otázku odpovedať: nemám sa dobre, lebo som sa ráno pohádal so ženou a ešte som sa s tým nevysporiadal. To čo hovorila Dáša sa, žiaľ, odohráva na seminári a nie v kostole. Pretože na tom seminári sa ľudia dozvedia, že žijú normálny život a že je to život s Pánom Bohom. A tam sa neboja odhaliť svoje zlyhania, lebo zároveň vidia, že Pán Boh je silný. Zdá sa mi, že najdôležitejšou našou úlohou je žiť s Pánom Bohom od pondelka do soboty a nielen v nedeľu. T. Máhrik: Apoštol Pavol hovorí: „My kážeme Krista ukrižovaného“ Chybou je, keď kresťania majú pocit, že majú kázať kvalitu svojho života. To je zvrátené, to ich vnáša alebo do pokrytectva, alebo do neunesiteľného tlaku. Naša sloboda je v inom. Nie v našej dokázanosti. My zvestujeme Krista, jeho dielo a v duchu tejto zvesti nemusíme mať problém sa priznať k vlastným problémom a vlastným zápasom. Veď pre to Kristus prišiel, aby nám pomohol v našich problémoch a zápasoch. Tam, kde cirkev prestane otvorene hovoriť o svojich problémoch, kde začne kamuflovať a pretvarovať sa, v podstate prestáva byť cirkvou. D: Badiarová: Kľúčové slovo z toho, čo si povedal, je „sloboda“, cítiť sa slobodne. To je možné len pri osobnom vzťahu s Kristom. Keď človek žije v rovnovážnom pohľade na seba. To je to, čo si nazval omilosteným hriešnikom. Viem, že som padlý človek a moja najprirodzenejšia náklonnosť je náklonnosť k zlému, ale na druhej strane viem, že som milovaná, že som prijatá. Boh síce nenávidí zlé, ale zároveň to oddeľuje od mojej osoby, dokáže ma milovať a odpúšťať. A toto je takým mojim hlbokým bezpečím, že nemusím zakrývať svoje chyby a ukazovať len dobré stránky, že sa nemusím cítiť byť ohrozená, že by som prípadne stratila rešpekt a úctu. Ktosi to už tu povedal: niekto s tým musí začať. Človek, ktorý si je istý vo vzťahu s Kristom, nemusí sa báť hovoriť pravdu. Nemusí sa báť priznať na rovinu, že je hriešny. Prečo by sme to mali zakrývať, aj keď sa to týka nášho manželstva? T. Máhrik: Ešte možno jeden problém aspoň spomeniem. Súhlasím, priznať zlyhanie, otvoriť pravdu o sebe je dôležité. Ale v poradenstve často čelím inej otázke: Ako víťaziť? Ako správne žiť a neklesnúť? Kde sa majú ľudia pochádzajúci z rozvrátených rodín naučiť, ako fungovať a ako zakladať funkčné rodiny? Nepomôže iba vyznanie. Ak sa „nové veci“ nenaučia, kruh začne byť začarovaný. Nemôžem si však pomôcť – odpoveďou je – cirkev. Cirkev ostáva tajomstvom. Miestom, kde medzi nedokonalých a zlyhajúcich ľudí zostupuje dokonalý a nezlyhávajúci Boh. Je oázou, kde ľudia nájdu úľavu pre svoje bolesti, kde ich môžu vypovedať, kde ich môžu na modlitbách prinášať tam, kde moc Božia zostupuje a mení životy vo svetle Jeho slova. Cirkev je aj miestom, kde sa zmena prejaví a v praxi preverí. Ak sa toto nedeje, potom nehovorme o cirkvi.