Návšteva v Žakovciach - Milujte ľudí takých, akí sú

Koncom apríla som sa celkom neočakávane dostala v rámci jednej akcie do Žakoviec, do areálu, kde sa uskutočňuje neobyčajný charitatívny projekt pod vedením katolíckeho kňaza Mariana Kuffu. Už som o ňom veľa počula a videla filmový dokument, na vlastné oči je to však niečo celkom iné. Do Žakoviec som prišla so skupinou fotografov. V rámci svojej tvorivej dielne uvažovali, že by tu mohli spraviť reportáž. Z fotenia nebolo nič, zato sme sa veľa dozvedeli o projekte. Mali sme to šťastie, že sa nám venoval priamo otec - zakladateľ, Marian Kuffa. Najskôr nás privítal v kancelárii a hneď na úvod sme dostali riadnu dávku duchovnej potravy. Fotografi dvíhajú oči v stĺp a nervózne ťukajú po stole. Potom nás ide pán farár sprevádzať pri exkurzii po svojom kráľovstve. Podrobne vysvetľuje, ako to tu chodí. Život sa tu riadi prísnymi pravidlami, ale ľudia, ktorí tu bývajú, pravidlá pre svoj život nutne potrebujú. Oficiálne začala táto komunita fungovať pod hlavičkou občianskeho združenia v roku 1991. Otec Marian dostal od cirkvi areál starej fary v Žakovciach aj s priľahlými budovami. Združenie slúži ľuďom bez domova, chorým, postihnutým, deťom z rozvrátených rodín alebo odídencov z detských domov, ľuďom po výkonu trestu, slobodným matkám a mnohým iným núdznym, ktorí sa nemajú na koho obrátiť. „Ako sa sem ľudia dostanú?“ Pýtame sa. „Vyhľadávate ich?“ „Nie je treba. Ľudia sem prídu sami, lebo počuli a nemajú kam ísť. Alebo ich niekto pošle. Každý sem však musí prísť dobrovoľne s plným vedomím, že bude rešpektovať pravidlá.“ Nikoho tu nedržia nasilu. Začínali s desiatkou ľudí, dnes je ich tu vyše 300. Celá komunita sa snaží spoločne o seba postarať. Pracovná terapia je súčasťou resocializačného procesu týchto ľudí. Sami si postavili nové domy, kde bývajú. Chovajú domáce zvieratá, ktoré sa im postarajú o stravu, sami si varia, pečú vlastný chlieb, ktorý dokonca predávajú ľuďom v dedine, pestujú zemiaky a iné plodiny. Na okraji areálu rastú špeciálne vŕby. Štiepka z ich konárov slúži na kúrenie. Okolie nevítalo projekt s nadšením. Ba doslova im hádzalo polená pod nohy. Na Slovensku je to tak, že podobných zariadení sa ľudia boja. Po čase si však získali určitú dôveru, aj keď začiatky boli ťažké. Marian Kuffa sa nám s úškrnom priznáva k niektorým „neštandardným“ postupom, ktoré musel zvoliť, ak chcel dosiahnuť to, čo bolo treba. Kolónky úradov nie sú vždy ideálne nastavené na skutočný život. A ľudia z tepla kancelárie nechcú pochopiť, že to, či ono nebude fungovať. Ale postupne aj oni prichádzajú na to, že môžu byť za takéto projekty vďační. „Prišla kontrola na základe udania. Hovorím im, nech si len pozrú, čo len chcú. Na záver týždňa skonštatovali, že také finančne efektívne sociálne zariadenie nie je ani jedno na Slovensku,“ smeje sa otec Marian. Vzápätí nám ukazuje dlažbu na ceste. Každý meter je inej farby a z iného materiálu. Čo kto prinesie, venujú firmy či jednotlivci, to sa tu použije. Využijú všetko, aj materiál z búraných domov. Nad stajňou pre prasiatka rastú ďalšie poschodia. Tam vraj budú kačky, sliepky a ďalšie domáce zvieratá. Je to troška neštandardné chovať ich na poschodí, ale keď už nie je miesto, museli sa domáci vynájsť. Na jednej strane areálu je čulý ruch, zatiaľ čo v iných častiach ľudia sedia pri káve. „Dnes, v sobotu, pracujú iba noví a ,prúšvihári´,“ vysvetľuje kňaz. Ten, kto sa usiluje a rešpektuje všetky pravidlá, je odmenený voľnou sobotou. Niektorí aj utečú, ale po čase sa vrátia späť, a s pokorou. Ak však majú ľudia vôľu zvoliť si riadny život, tu majú plnú podporu. Po čase je im zverená istá miera zodpovednosti, učia sa pomáhať druhým, dozerať na slabších. V rámci spolupatričnosti postavili v dedine dve ihriská pre deti. Prichádza čas obeda a pán farár sa musí rozlúčiť, odchádza do inej dediny sobášiť. Odprevadí nás preto do spoločnej jedálne, aby nás miestni pohostili obedom. Všetko je tu do detailu zorganizované, každý si robí svoju úlohu. Vyzerá to takmer ideálne, ale z rozprávania vieme, že aj tu sa vyskytnú mnohé problémy. „Chlapi sa pobijú, ale za dva dni sú už zasa priatelia. Ženy sa vedia pohnevať nadlho.“ Pán farár je mimoriadne komunikatívny muž. Toto všetko už musel toľkokrát rozprávať! Okrem tohto zariadenia chodieva aj do okolitých rómskych osád. Čo nevyužijú tu, rozdá medzi Rómami. Ale nie je naivný. Aj tam vyžaduje určité pravidlá a osobné nasadenie. Ak si chcú ľudia postaviť jednoduchý dom, pomôže im zohnať materiál, ale dáva im ho po častiach, vždy len toľko, koľko hneď použijú. Inak by ho predali. Už ich veľmi dobre pozná. Naši fotografi sú mimoriadne zasiahnutí. Už nedvíhajú oči v stĺp. Niektorí o komunite doteraz nepočuli, celý projekt sa im zdá veľmi riskantný. Pán farár si koleduje o problémy. Prečo to robí? Môže sa mu to predsa riadne vypomstiť. Diskutujeme, hľadám vhodné slová. „Telesný človek neprijíma veci Božieho ducha, sú mu totiž bláznovstvom...“ (I. Kor. 2, 14) Sadáme do auta a odchádzame. Z diaľky nás na cestu sprevádza žltý nápis na stodole: Boh je láska. Milujte ľudí takých akí sú. Nemilujte ich podľa veľkosti ich zásluh, ale podľa veľkosti ich potrieb. Marian Kuffa