Spomienka na zosnulého kazateľa, Stanislava Heczka

Prvé stretnutie s Božím ľudom, prvý zbor a prvý kazateľ, ktorý nás vedie prvými krokmi viery sú vždy vzácne, také, ktoré sa nám navždycky vryjú do srdca. Takým človekom bol pre mňa brat Stanislav Heczko z brnenského zboru Cirkvi bratskej. Prvýkrát som ho stretla v Brne na Kounicovej na mládeži. Tam chodil často. Sedel v kútiku, nechal mladých viesť si samostatne svoje stretnutia, iba tichučko počúval. Chcel vedieť čím žijú, ako sa im darí a niekedy sa na záver spolu s nami pomodlil. Každú novú tvár láskavo privítal a povzbudil. Bol vôbec vždy veľmi milý a prívetivý. Prihovoril sa aj Božím slovom, rád evanjelizoval, ale nikdy nikomu nič nasilu nevnucoval. Za mnohé roky som ho nevidela nahnevaného ani nepríjemného. Nie preto, že by bol príliš „mäkký“, aj on vnímal negatíva a problémy a vedel ich nazvať pravým menom, ale vždy sa snažil riešiť veci po dobrom a s láskou. Bol to človek jemný, tichý a pokorný. Táto jeho charakteristika bola pre mňa v prvých rokoch viery veľmi dôležitá. V novom prostredí Brna som si pripadala stratená a zbor mi vytvoril pocit domova a zázemia. Brat Heczko bol tiež veľký služobník. Nielen že za socializmu, kedy sa hocikto nemohol postaviť za kazateľnicu, „odkázal“ všetky biblické stredy a veľa nedelí, ale nechýbal aj na iných zborových aktivitách. Chodieval po návštevách domácností dosť veľkého zboru a ako len bolo v jeho silách, usiloval sa o to, aby sa nikto necítil opustený. Pri rôznych zahraničných návštevách okamžite prešiel na angličtinu alebo nemčinu, s chuťou sa so Slovákmi rozprával po slovensky. Pretože pochádzal zo Sliezska, hovoril samozrejme po poľsky. Ale jeho veľkou láskou boli ľudia z Ukrajiny a Zakarpatskej Rusi. Tým slúžil veľmi obetavo. Často sa u nás v zbore striedali rôzne podobné návštevy a potom odchádzali s kuframi nabalenými všetkým možným – potravinami, oblečením ale aj bibliami. Brat Heczko však do vysokého veku chodieval s rôznymi skupinami sám na Ukrajinu. Nedbal na nepohodlie cestovania, neisté podmienky v ukrajinských dedinách a aroganciu pohraničníkov. Povzbudiť miestnych kresťanov, priniesť im Božie slovo a materiálnu pomoc bolo pre neho dôležitejšie. Mal o celej situácii obrovský prehľad, bohaté kontakty a našej cirkvi robil iste na Ukrajine dobré meno. Neviem do akej miery vnímal posledné udalosti na Ukrajine, ale musel z nich byť určite veľmi veľmi smutný. Keď som ešte pracovala v Brne, chodievala som okolo modlitebne na Kounicovej v rámci služobných povinností. Celkom pravidelne sa mi naskytol obrázok brata Heczka, ako vezie na káričke obliečky do práčovne alebo umýva okná pri vstupe do modlitebne. Bol to muž vzdelaný a jemný, ale neštítil sa žiadnej práce. Mal veľmi rád históriu. Počas biblických hodín vždy v stredu večer často končieval slovami: Pre milovníkov histórie pripomínam, že dnes je výročie .... a nepriamo tak prispieval k našej vzdelanosti. Pri preberaní Žalmu 23 prinútil celý zbor, aby sme sa ho naučili naspamäť. Celá modlitebňa ho musela niekoľko týždňov pravidelne nahlas recitovať, až si bol istý, že už ho skutočne každý pozná. Vďaka nemu si ho dodnes pamätám. Keď som začala pracovať v zbore v Žiline, mala som možnosť z času na čas brata Heczka ešte stretnúť na rôznych konferenciách a pastorálkach. S manželkou Halinkou boli krásny oddaný pár, radosť stretnúť ich spoločne. Od roku 2005 bol brat Heczko na dôchodku, ale býval blízko zboru a stále pomáhal. Posledné roky som však počula o jeho vážnych zdravotných problémoch. Vďaka nim sa už spoločných akcií nezúčastňoval. V lete 14. augusta zomrel jeho najstarší syn, tiež kazateľ Daniel Heczko, ktorý niekoľko rokov bojoval s leukémiou. Minulý týždeň 25. septembra ho jeho ocko nasledoval vo veku 86 rokov. Rada budem na neho spomínať. Eva Bechná