ŠTÚDIUM – POSLANIE? Katedra UMB v Banskej Bystrici

Pozvanie na besedu na domácej pôde KTK prijali: vedúci katedry doc. ThDr. Albín Masarik, PhD., garant teologického študijného programu prof. ThDr. Pave l Procházk a PhD., PaedDr. Vikt ória Šoltésová, PhD., ThDr. Ing. Ján He nžeL, PhD. (predseda RCB) a Mgr. Ing. Jaroslav Maďar, ThD. Otázky (aj za účastníkov ankety) kládol a redakčne spracoval Bohuslav Piatko. Najskôr krátky pohľad do histórie katedry. P. Procházka: Myšlienka na vznik katedry vznikla v decembri 1992 na stretnutí zástupcov „málopočetných evanjelikálnych cirkví“ na Slovensku. Celé to vlastne spustilo očakávané rozdelenie Česko-Slovenskej republiky. Nikto nevedel, čo bude, aké budú ďalšie možnosti a kontakty vlastne už so zahraničným Českom. Dovtedy sa kazatelia týchto cirkví (Apoštolská cirkev, Bratská jednota baptistov, Cirkev bratská, Evanjelická cirkev metodistická a Kresťanské zbory – tí neskôr od projektu odstúpili) vzdelávali na ekumenických fakultách alebo v Čechách. Keďže boli obavy z ďalšieho vývoja vzájomných vzťahov medzi budúcim Českom a Slovenskom, vyslovil Ondrej Lupták (CB) myšlienku využiť historickú chvíľu na to, aby sa malé cirkvi dali dohromady a v spolupráci s misijným hnutím AD 2000 a New Eastern Europe for Christ založili biblickú školu. Najskôr sme uvažovali o samostatnej škole financovanej z cirkevných zdrojov, no veľmi rýchlo sa ukázalo, že na to naše malé cirkvi nemajú dostatočné finančné zázemie. Ja som od začiatku bol zástancom toho, aby sme katedru založili na nejakej vysokej škole, pretože univerzitné prostredie má pre vzdelávanie teológov nesmierny význam. Využili sme to, že v tom období sa formovala a vznikala Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici. Oni naopak hľadali študijné programy a – sme tu doteraz. A stále si myslím, že to bolo správne rozhodnutie. Rovnako, ako to, že sme prijali výzvu vtedajšieho dekana doc. PhDr. Hanzela, CSc, aby sme zakotvili na pedagogickej fakulte, pretože – aj kazatelia sú vlastne výchovní pracovníci a teológia má veľmi blízko ku pedagogike a kazateľstvo by mohlo byť ako študijný program. A tak vznikla katedra s prvým názvom Katedra teologicko-misijného seminára a po asi dvoch rokoch sme museli prispôsobiť názov katedry požiadavkám MŠ SR a tak sme sa premenovali na Katedru evenjelikálnej teológie a misie a najnovšie sme Katedra teológie a katechetiky. A. Masarik: Tento názov vznikol na podnet vedenia fakulty, pretože predchádzajúci názov nekorešpondoval so zameraním fakulty. Teologická katedra vecne nepatrí na pedagogickú fakultu. A keďže bola obojstranná snaha – aj z našej strany a aj zo strany vedenia fakulty – zachovať našu katedru, tak sme to upravili tak, aby sme zapadli do existujúceho systému vysokoškolského vzdelávania. To znamená, že sme v novom názve viac akcentovali katechetický rozmer (čo je teologicko-pedagogická disciplína). P. Procházka: Len by som to doplnil: Na katedre sa realizujú teologické programy, ktoré sú v sústave študijných odborov pomenované „teológia“. Ale aj programy „katechetiky“. Takže sme túto zmenu privítali. V systéme neexistuje „evanjelikálna teológia“, to môže byť len študijný program. Takže dnes máme: bakalárske štúdium – Evanjelikálna teológia a misia, magisterské je evanjelikálna teológia a doktorandské je teológia. Boli to skôr pragmatické dôvody – vychovávať si svojich kazateľov v duchu svojej teológie? J. Henžel: Pavel to už na začiatku spomenul – v 90. rokoch vznikla potreba evenjelikálnych cirkví na vzdelávanie svojich pracovníkov. Všetky teologické fakulty sú konfesijné – rimsko-katolícke, evanjelické a. v. a pod. V tomto zmysle neexistuje ekumenická teologická vysoká škola. P. Procházka: Bol by som rád, keby sme v tomto úvode nezabudli na Združenie evanjelikálnych cirkví, ktoré pri zakladaní tejto katedry zohralo pomerne významnú úlohu, a ktoré nám sprostredkúva aspoň nejaký kontakt s cirkvami. Dvakrát do roka sú stretnutia zástupcov zakladateľských cirkví so zástupcami katedry, vydávame určitý odpočet našej činnosti a pre nás sú tieto stretnutie naozaj veľmi cenné. Na druhej strane pravdou je, že by sme privítali ešte lepší kontakt s cirkvami. Nenapĺňali existujúce teologické fakulty potreby evanjelikálnych cirkví? A. Masarik: Ak študujú ľudia na školách inej cirkevnej tradície, získavajú tým veľa, lebo si iné teologické koncepty môžu pretaviť do vlastnej cirkevnej tradície. Ale základným predpokladom vzniku a existencie takéhoto pracoviska je to, že aj naše malé cirkvi si potrebujú robiť vlastnú odbornú teologickú reflexiu, dokázať sa na seba pozerať spätne kriticky s dostatočnými teoretickými znalosťami. Za tie roky, čo tu pôsobím, to vidím ako veľkú výhodu. Veľkou nevýhodou však je, že zakladateľské cirkvi sa na výsledky našej práce nepýtajú. Cirkvi sa pýtajú, či už tí, ktorých sem poslali, majú papiere, aby ich mohli nasadiť do praxe. Ale to, aby dali kritické podnety na existujúci stav, alebo, aby využili výsledky práce, to zatiaľ absentuje. J. Maďar: V študijnom pláne je vytvorený priestor, na ktorom sa môžu prekrývať záujmy cirkví s činnosťou školy – existuje predmet „cirkevný lektorát“, ktorý je presne určený na to, aby ho jednotlivé cirkvi využili, poslali sem svojho lektora, ktorý by vyučoval dôrazy svojej cirkvi a vnášal prepojenie cirkvi so školou. Takže – priestor je, len ide o to, či sa využíva... J. Henžel: Tento priestor je nielen pre naše členské cirkvi, ale aj pre ktorékoľvek iné, lebo máme aj študentov z iných ako našich cirkví. Na tomto mieste musím našim čitateľom priznať: Aj keď sa na najrozličnejšie témy, ktoré prinášame v Dialógu snažím pripravovať najlepšie ako dokáže, nie som vševed a na túto tému som sa pripraviť nevedel. Takže v nasledujúcej časti besedy budem čerpať okruhy alebo otázky z ankety, ktorú som si spravil, a ktorú dostali besedujúci pred nahrávaním. Uverejňujeme ju súbežne s besedou. Vy hodnotíte ako pozitívum, že katedra je do istej miery ekumenická (4 zakladateľské cirkvi), ale ja som z anketných hlasov mal pocit, že z hľadiska nejakého dôkladnejšieho, hlbšieho štúdia teórie teológie to niektorí respondenti nehodnotia kladne, možno skôr ako malé zázemie na hlbšie štúdium. Mám pravdu? J. Henžel: Ja si tiež myslím, že to má aj svoje negatíva, ale domnievam sa, že pozitíva ďaleko prevyšujú negatíva. A. Masarik: Pozitívom určite je, že študenti z rôznych cirkví študujú spolu, takže možno povedať, že evanjelikálne prostredie na Slovensku desektarizujeme. Aspoň sa o to snažíme. Predtým sme boli veľmi uzavreté cirkvi a vyzeralo to, ako keby nám tí z tej druhej cirkvi neboli bratia, ale bratranci. Ale keď sa tu stretnú študenti zo všetkých denominácií, zistia, že nie je veľa toho, čo nás rozdeľuje. Sú to naozaj zväčša len cirkevno-administrtívne záležitosti a niektoré teologické akcenty nižšej miery závažnosti. Takže, ja toto nevidím ako problém, ale ako masívne plus s tým, že to, čo asi niektorí respondenti naznačovali ako nevýhody, sa dá riešiť na úrovni lektorátov, na úrovni cirkevnej praxe, na úrovni spolupráce jednotlivých cirkví zo školou atď. J. Maďar: Ja to môžem potvrdiť svojím osobným životom, keďže som mal to privilégium, že som patril medzi prvých študentov tejto katedry. Pre mňa to znamenalo doslova, že som tu spoznal iné cirkvi, v čom sa od nás odlišujú, na čo kladú dôrazy. A toto poznanie potom v ďalšej praxi odbúrava bariéry medzi cirkvami. A nesporne sa to premietlo aj v mojom osobnom živote – miera ekumény bola pre mňa väčšia po absolvovaní tejto školy. Doktorandské štúdium som absolvoval na inej fakulte a bol som, práve vďaka tejto škole, oslobodený od množstva predsudkov, nebol som evanjelikálne útočný, uzavretý len do hraníc vlastnej cirkvi. Potom je otázka, prečo sa to neprejavuje v praxi? Čo si ja pamätám z mladosti, tak bratislavské zbory Cirkvi bratskej a baptistov boli ako jeden, len sídlili na dvoch adresách. A. Masarik: Pripúšťam, že na miestnej úrovni to tak mohlo fungovať. Aj v Banskej Bystrici to bolo približne tak, dokonca sme mávali spoločné bohoslužby. Ale z celocirkevného pohľadu sa hranice medzi cirkvami brali veľmi vážne. Ja mám dojem, že ak niekto považuje takto orientovanú školu, ako sme my, za brzdu, alebo nevýhodu, tak to môže byť len v tom, že tu nevychovávame sektárskeho baptistu, cb-čkára, metodistu, apoštolského, ktorí sa navzájom neuznávajú. K tomu, či takáto škola umožňuje ísť alebo nejsť do hĺbky. Ak človek študuje exegézu, tak tá nie je cirkvi bratskej alebo baptistická. Tá je buď dobrá, alebo zlá. Ak študujete cirkevné dejiny, vždy sú písané z konfesijnej perspektívy, ale aj tu potrebujeme prerásť svoje hranice. Študent, ktorý sa chce venovať svojej cirkevnej tradícii má na to dostatočný priestor. Ak sa chce venovať špecifickým problémom, škola mu priestor vytvorí, len musí prísť s témou, ktorá je dostatočne silná. P. Procházka: Celkom určite týmto zameraním má škola svoje negatíva. Najmä v oblastiach, kde sme veľmi rozdielni, napríklad v oblasti liturgie, teda bohoslužobného poriadku. Stretávajú sa tu ľudia s rôznym liturgickým pozadím. A keď učím liturgiku, tak ju musím ponímať ako ekumenickú teológiu. Liturgika sa tým stáva predmetom, ktorý sa nemôže študovať do hĺbky vo všeobecnej rovine, lebo sú tu zastúpené početné kresťanské tradície. A. Masarik: Ale zoberme si, napríklad, cirkevné právo. Každá cirkev má svoje základné dokumenty – ústavu a každý študent študuje dokumenty svojej tradície. Ale to len na okraj. Ja by som to hodnotil takto: Koncepcia školy je pre malé slovenské prostredie najlepšou koncepciou, aká mohla v daných podmienkach vzniknúť. Keby sme mali evanjelikálne konfesijné školy, utrpeli by akademicky a boli by finančne nerealizovateľné. My si nemôžeme dovoliť to, čo som videl v Nemecku, kde mali 4 učiteľov a 16 študentov. Ale boli finančne dotovaní silnými donormi. V. Šoltésová: To, čo mne naozaj chýba je, že nemôžeme ísť spoločne so študentmi do konkrétnej cirkvi na misiu. Ja učím misijné praxe a niektoré predmety z misiológie a to prepojenie s praxou je veľmi obtiažne. Keď oslovím nejaký zbor niektorej denominácie, či by sme tam mohli prísť na prax, tak sa nestretávam s veľkým pochopením. Často mám pocit, že to vnímajú ako ohrozenie svojej teológie pri predstave, že by im mali slúžiť iní a nie ich vlastní. Takže – konkrétnu spoluprácu s cirkvami v praxi, ktorá je nesmierne dôležitá pre študentov, ja vidím ako veľké mínus v našom vzdelávacom procese. Jednoducho, tu vidím problém a ten problém nie je v škole ale v cirkvách, ktoré školu zriadili. Akoby sa stále obávali, že do ich spirituality prídu iné prvky. Tomu by sme sa možno vedeli vyhnúť pri misijnej praxi niekde v zahraničí, ale na to nemáme finančné zdroje. Naši študenti to riešia v spolupráci so svojimi cirkvami a idú do zahraničia individuálne. Ďalší spôsob ako to riešime je spoločná prax na ekumenických misijných aktivitách. Na druhej strane, dištanční študenti sú natoľko zapojení do praxe, že katedra profituje z ich skúseností a z výsledkov ich terénneho výskumu. Dotkli sme sa prepojenia školy s cirkvami, s praxou. Máte prehľad o tom, koľkí vaši študenti slúžia ako kazatelia a koľko máte študentov, ktorí sú tu, len aby si zvýšili teologické vzdelanie, bez úmyslu slúžiť v zboroch? J. Henžel: Zaujímavá otázka a neviem na ňu odpovedať číslom. Funguje to tak, že každý, kto sa prihlási, musí napísať motivačný list, kde opíše svoju cestu viery a napíše, prečo chce ísť študovať teológiu. Odobruje, alebo dáva odporúčania aj cirkev? J. Henžel: Voľakedy to tak bolo, dnes už nie. Sme normálnou univerzitnou školou, na ktorú môže ísť študovať každý bez zásahu tretích osôb. Ja sa napriek tomu zvyknem pýtať študentov, ktorí chodia denne do školy, s akým zámerom sem prišli, čím chcú v živote byť. Z nich je menej ako polovica takých, čo majú akú-takú predstavu o svojom budúcom účinkovaní v cirkevných štruktúrach. V. Šoltésová: Môžem súhlasiť s tým, že sa to týka časti prezenčných študentov, nie však veľkej skupiny študentov, ktorí študujú dištančnou formou. Moja skúsenosť je taká, že väčšina týchto študentov už pracuje v zboroch, dokonca sú čiastočne alebo naplno v zboroch zamestnaní a prichádzajú sem získavať vzdelanie. Napríklad Apoštolská cirkev umožňuje svojim členom pracovať v zbo- roch (aj ako kazatelia), aj keď nemajú teologické vzdelanie, alebo ho ešte nemajú ukončené. P. Procházka: Máme dva druhy študentov: Prezenčný – bežný denný študent a tzv. dištančný. Dištančný študent by rovnako ako prezenčný, tiež mal byť v dennom styku so školou, ale nie svojou osobnou prítomnosťou. Môže využívať, napríklad elektronický druh komunikácie. Pokrok v štúdiu vykazuje, nejakými správami alebo prácami. Nedávno bol našim hosťom docent vašej katedry Pavel Hanes. Povedal: „Evanjelikalizmus je „aktivistický“, teda zameraný na to, že treba v cirkvi aktívne niečo robiť. Konkrétne, praktické úlohy. No samotná teológia je teoretická. Treba študovať napr. hebrejčinu, cirkevné dejiny... psychológiu, filozofiu a mnohé ďalšie disciplíny. Naši študenti majú skôr sklony typu štúdia na „americký“ spôsob, kde sa to berie skôr pragmaticky – načo študovať teóriu, keď život beží v praktickej rovine.... A súčasný trend evanjelikalizmu je podľa môjho pozorovania takto zameraný aj spirituálne, lebo sa pýta – Načo budem teoreticky rozmýšľať, keď treba robiť? A to je možno príčina, že nie sme schopní, napríklad, osloviť intelektuálov.“ Vidíte to aj vy takto? P. Procházka: Evanjelikalizmus je na Slovensku tradične anitintelektuálny. Napriek tomu, že na počiatkoch prebudeneckého hnutia v Anglicku boli vzdelanci. Keď som prišiel na Slovensko, teraz hovorím o našej cirkvi, bol som prekvapený postojom niektorých veriacich k vzdelaniu. Boli nielen proti teologickému vzdelaniu, ale proti vzdelaniu vôbec. Chvalabohu, toto sa zmenilo. Ale niekde v tých evanjelikálnych žilách takáto nedôvera voči vzdelaniu, najmä tomu vysokoškolskému, pretrváva dodnes. J. Henžel: Nájdu sa aj u nás takí, ale myslím si, že Cirkev bratská vo všeobecnosti už od svojich začiatkov veľmi preferovala vzdelanie. Čo sa aj v minulosti ukázalo na intelektuálnej úrovni jej členov. O Bratislave ani nehovorím, ale napríklad, aj predkovia levických presídlencov z Nyiregyhazskych sálašov už pred sto rokmi kládli veľký dôraz na vzdelanie a vysoko si ho vážili. Ja by som sa skôr držal tej poznámky o potrebe/nepotrebe teoretického vzdelania. Má docent Hanes pravdu v charakteristike študentov, alebo je také zameranie školy – na štúdium a pripravenosť pre aktivity a nie do intelektuálnych dialógov? A. Masarik: Nedávno sme s prof. Procházkom spracovali jeden hodnotiaci dokument pre vedenie univerzity a tam sme spomenuli, že z piatich študijných programov, ktoré máme, sú štyri orientované na prax a jeden je orientovaný vedecky. Keby sme na malom Slovensku orientovali štúdium na vedecké smerovanie, nie na prax, to by naše zbory považovali za neprijateľné a zbytočné. Našich absolventov naozaj pripravujeme na to, aby vedeli v čo najväčšej možnej miere komunikovať s prostredím, do ktorého sa vrátia. Máme tu aj študentov, ktorí sa nepripravujú na kazateľskú prax, ale na prácu v treťom sektore. Ťažko ich tlačiť do štúdia hebrejčiny, filozofie, či iných teoretických predmetov. Veď to nikdy v živote potrebovať nebudú. Samozrejme, povinné predmety absolvovať všetci musia. No musím povedať, že by sme boli radi, keby v niektorých prípadoch nemuseli – napríklad tí, čo sa pripravujú na diakoniu. Ale na druhej strane – keby sme povedali, že gréčtina alebo hebrejčina sú nepovinné, obávam sa, že by sme stratili výchovu plnokrvných teológov. Táto dilema tu určite je. V. Šoltésová: Je pravdou, že študenti musia absolvovať povinné predmety, ale následné predmety (ak sú diakonicky alebo misijne zameraní) si už vyberať nemusia a môžu si vybrať predmety, ktoré priamo súvisia s ich zameraním. Takže – variabilita v štúdiu je. Keď je zameranie skôr pragmatické – teda príprava na kazateľskú činnosť, diakoniu, misiu, prečo je nedostatok kazateľov v evanjelikálnych cirkvách? Zápasíme s tým v Cirkvi bratskej, viem že ani baptisti nie sú bez problémov... P. Procházka: My, v evanjelickej metodistickej cirkvi máme asi polovicu cirkevných pracovníkov absolventov tejto katedry. Máme dostatok vzdelaných kazateľov, niektorí sa dovzdelávajú. Teraz poviem za našu cirkev – my sme veľmi vďační Bohu za túto katedru. Veď v pomerne krátkom čase pomohla vyškoliť pracovníkov na minimálne slušnej úrovni. J. Henžel: Aj v Cirkvi bratskej je viacej ako polovica kazateľov absolventov katedry, ale faktom je, že kazateľov máme málo. Dôvody: Vznikajú nové zbory, kde sú potrební noví kazatelia. Vznikli zbory, ktoré sú možno až príliš malé a tým je ťažšie kazateľov uživiť. To je dosť závažný problém. Dnes je taký svet, že ľudia, ktorí aj vyštudujú teológiu, sa vedia uplatniť aj inde a inak ako kazatelia či farári, čo pred revolúciou nebolo možné. Keď som hovoril, že z našich prezenčných (denných) študentov menej ako polovica mieri na kazateľne, tí ostatní nie sú horší, lebo mieria do misií, do diakonickej práce a podobne. A to nemožno hodnotiť negatívne. Takže je trochu tradičný pohľad ľudí z lavíc, ktorí vedia, kto študuje z cirkvi na teologickej katedre alebo fakulte, že by títo absolventi mali skončiť na kazateľniach. Treba prijať ako fakt, že nie všetci študenti teológie chcú byť kazateľmi. O kazateľstve by mohla byť celá konferencia, pretože to nie je problém len výchovy na katedre. Tiahne sa to od rodinného prostredia, cez zbory, cirkev až na katedru a späť na možnosti cirkvi. Vráťme sa k ďalšej otázke, ktorá vyplynula z ankety: Katedra je odtrhnutá od života... A. Masarik: Musím povedať, že toto konštatovanie ma prekvapilo a možno aj zaskočilo. Veď väčšina jednotlivých pedagógov na katedre je bytostne spätá so životom vo svojich cirkvách. Neviem si predstaviť, ako môže byť odtrhnutý od života predseda Rady Cirkvi bratskej Ján Henžel. Ak je odtrhnutý, čudujem sa, že je predsedom cirkvi. Ako môže byť odtrhnutý od života v cirkvi Pavel Procházka, ktorý bol roky superintendentom metodistickej cirkvi. Prečo bol superintendentom, ak je odtrhnutý od cirkvi? Pavel Hanes káže dvakrát do mesiaca v našom zbore, obidvaja sme členmi staršovstva, ja som v istom období ten zbor aj viedol. Nebudem vymenúvať všetkých pedagogických pracovníkov katedry. Keď niekto hovorí, že katedra je odtrhnutá, tak si toto slovo inak vykladá, ako mu ja rozumiem. P. Procházka: Ešte je možné, že ten, kto to napísal je sám odtrhnutý od života cirkvi. Ale vážne – robíme všetko pre to, aby sa študenti zapájali do činnosti vo svojich zboroch. Dokonca sme jeden čas vyžadovali o tom potvrdenia. Ale sú na katedre študenti, ktorí nechodia a nepatria nikam. J. Henžel: Ja by som to až tak polemicky nevidel. Neviem, kto to napísal, ale myslím si, že do istej miery je to aj oprávnená kritika. Niekedy si to aj ja myslím, no namiesto toho, aby som stál opodiaľ a hádzal na katedru blato, tak som tu a usilujem sa ako vládzem a môžem, aby toho bolo čo najmenej. Do akej miery sa štúdium drží tradičných modelov a do akej miery reaguje na podnety súčasnosti, na to, aby jej absolventi – kazatelia vedeli osloviť súčasného človeka, či už z cirkvi alebo z ulice? Docent Hanes spomenul intelektuálov. V. Šoltésová: Ja mám skôr opačnú obavu. Aby naši absolventi po ukončení štúdia vedeli osloviť obyčajných ľudí. J. Henžel: Áno, to je možno dnes väčší problém ako osloviť intelektuálov. Škola k tomu niečím môže prispieť, ale veľa asi spraviť nemôže. Sme súčasťou vzdelávacieho systému na Slovensku a ten je nastavený ako je nastavený. Takmer by som povedal, že je to doslova sériová výroba bakalárov, magistrov bez istých, ľudovo povedané „remeselných zručností“, ktoré by ich priblížili k reálnemu životu, do ktorého po škole vstúpia. Bez nejakej veľkej vedy. Ale, na druhej strane, a to je tá opačná výčitka, ktorú treba prijať – naši absolventi by sa mali stretávať aj s intelektuálnymi špičkami, mali by ich vedieť a chcieť osloviť, dokázať s nimi komunikovať a viesť dialóg. Takýchto na Slovensku nepotrebujeme veľké počty, ale mali by sa vynárať aj po absolvovaní našej školy takíto ľudia, ktorí by boli našimi evanjelikálnymi elitami. Treba priznať, že vyrábame skôr ten stred. J. Maďar: Dôležité je aj to, kto sem príde študovať. Keď sem nepríde človek, ktorý má akúsi víziu, alebo nie je prirodzenými danosťami intelektuál a nepostaví si to ani za cieľ, tak – buďme reálni – taký je výsledok. Keby takíto ľudia tu študovali, určite by priestor na svoj rast týmto smerom našli. A. Masarik: Poviem to z vlastnej skúsenosti. V zbore, z ktorého som pochádzal mi povedali: Ty si sa obrátil, veríš v Pána Ježiša, si pokrstený mladý kresťan, tak choď na teológiu do Bratislavy, získaj papiere, aby si mohol Pánu Bohu slúžiť. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že v Bratislave nie som pre papiere, ale že som tam kvôli štúdiu. Ľudí, prichádzajúcich na katedru s týmto omylom tu stretávam rok čo rok. Mávame tu študentov so zapáleným kresťanským srdiečkom, ktorí naozaj chcú Bohu slúžiť, ale to nastavenie, ktoré si doniesli, absolútne ignoruje teologické vzdelanie. Je to paradoxom našich evanjelikálnych cirkví, kde si ešte stále mnohí myslia, že stačí mať zapálené srdiečko, poštudovať a môžu sa postaviť na námestie na debničku a hlásať Slovo Božie. Nevedia, že keď neštudujú, nemajú čo povedať, neznamenajú pre okoloidúcich nič, len akéhosi otravného človeka. A tak sa stáva, že kvôli tomuto nastaveniu zakopú to prvotné obdarenie, ktoré treba štúdiom rozvíjať. Mnohých som niekoľkokrát v rozhovoroch nabádal k intenzívnejšiemu a rozsiahlejšiemu štúdiu, vnímali to ako obmedzovanie ich duchovného života, lebo tam bola taká cirkevná konferencia, inde bolo také zborové stretnutie a oni predsa nebudú sedieť nad skriptami namiesto toho, aby slúžili Pánovi. P. Procházka: Boli sme nedávno v Poľsku na stretnutí zástupcov evenjelikálnych škôl z viacerých štátov Európy. Tento problém – neochota študovať a vzdelávať sa je všeobecný. V tom má Pavel Hanes pravdu – uspokojujú sa s povrchovou informáciou namiesto hĺbkového štúdia nejakej monografie. Ale, ako to pedagóg môže ovplyvniť? Taký je svet a naši študenti mu podľahli. To nie je problém len štúdia teológie. Neskutočne klesá už úroveň vzdelania stredoškolákov, teda tých, čo prichádzajú na ďalšie vzdelávanie k nám. Ak som dobre porozumel ďalšiemu súboru poznámok z ankety, tak naznačujú ešte jeden problém, ktorý sme už okrajovo na viacerých miestach spomenuli: Katedra nevedie svojich študentov k slobode, otvorenosti, ale skôr k akejsi uzavretosti, zahľadeniu sa do seba. Čoho následkom je opäť neschopnosť osloviť. A. Masarik: To je ďalšie, čomu som z tej ankety nerozumel. Keď sa takéto niečo objavilo na katedre, upozorňujem, že iba raz, okamžite sme konali a zastavili to. Na vysokej škole univerzitného typu študent musí vedieť všetko, čo študijný program od neho vyžaduje. Aj to, čo považuje za príťaž, aj keď je to časovanie slovies v gréčtine. Ale tam, kde je priestor na myslenie, nikto individuálne myslenie neblokuje. P. Procházka: Neviem o tom ani ja, že by som na svojich predmetoch obmedzoval názory, naopak, snažím sa látku podávať v širších kontextoch ako mi to prikazuje učebný plán, ak to tak zjednodušene môžem povedať. A. Masarik: Veď si zoberte len vzdelanostnú skladbu našich učiteľov. Málokto má titul len z jednej školy. Rôzne smery a tradície poznamenali naše mysle, už to je predpoklad, že nemôžeme byť úzkoprsí. Naopak – vládne tu opačná tendencia, ako uzatvárať sa do seba. Študentov učíme rozvíjať kritický pohľad na to, čo sami robia. Našli sa študenti, ktorí reagovali: Prečo nás stále nútite kritizovať, spochybňovať, klásť si otázky, na čo nám to všetko je? Robíme všetko, čo je v našich silách preto, aby sme mechanicky nereprodukovali svoje tradície. Študentov vedieme k snahe o aktuálne vyjadrenie hodnôt, na ktorých je postavený súčasný evanjelikalizmus. Moja posledná otázka možno nepatrí celkom na túto akademickú pôdu, ale ste z konkrétnych zborov a cirkví. Prečo evanjelikálne cirkvi stagnujú, sú uzavreté do seba, namiesto toho, aby rástli? A. Masarik: V našom zbore, napriek tomu, že je to mestský zbor, sa uzavretosť prejavuje v témach a ich komunikácii. Nás uzatvára pred svetom slovník, ktorý používame. My mu rozumieme, ale ten čo príde z ulice nevie, „ako to bolo s Dávidom“, nevie, čo je spasenie, pokánie... A tým, že takto hovoríme, oznamujeme okolitému svetu: My vás tu nechceme. Uzavretosť sa prejavuje aj vo vzťahoch. Historicky počas komunizmu sa vytvorili pevné rodinné väzby a priateľstvá. Cítime sa dobre medzi sebou a cudzí nás vyruší. Tieto vzťahy sa prenášajú aj do dnešných zborov. Cudzí človek medzi nás neprenikne. Ale on možno neprišiel hľadať len Boha, ale aj ľudí. To nevidíme. To je jedna časť našich chýb. Hovoril som, že je to aj výber tém: Mnoho ráz odpovedáme na otázky, ktoré nikto nekladie a čudujeme sa, že nás nikto nepočúva. J. Henžel: Keďže sme tu teológovia, musím začať slovami apoštola. My môžeme a musíme siať a polievať, ale Boh dáva rast. To môže znieť ako alibizmus, že nemôžeme za to, že nerastieme, ale základná teologická pravda je to, že keby sme boli perfektne sociologicky a brilantne vzdelaní teologicky, ak Pán dá, tak budeme rásť a ak vzrast nedá, tak nebudeme. Je pravda, že sa občas uzatvárame, ale to nezapríčiňuje škola, to je jednoducho naša tendencia – držať sa a udržať to, čo máme a nevšímame si, že strácame aj to čo máme. Ďakujem za ochotu hovoriť a verím, že v dialógu budeme v ďalších číslach Dialógu pokračovať a venovať sa hlbšie podnetom, ktoré zazneli aj v tejto besede. A. Masarik: Na záver len jedna veta: Uvítal by som, keby tí ľudia, ktorí sa tak kriticky vyjadrovali vo vašej ankete, kontaktovali mňa, ako vedúceho katedry alebo niektorého z nás, aby sme vedeli lepšie porozumieť tomu, v čom vidia tie negatívne stránky pôsobenia školy, prípadne lepšie rozvinuli to, čo si na katedre cenia. To dobré, čo sa tu robí si chceme podržať a rozvíjať a na negatívach chceme cieľavedome pracovať. Nie je našim záujmom mechanicky udržiavať daný stav a brániť ho ako nemennú pozíciu, lebo slúžime cirkvám a Pánu Bohu. Pripravil a foto: BOHUSLAV PIATKO