Prečo sme zakladali zbor Kaplnka v Bratislave

pridal: Piatko Bohuslav | | zobrazení: 811
Uzavreté, či otvorené cirkevné spoločenstvá? Malé, či veľké zbory? Tieto a možno nielen tieto otázky, si kladú mnohí z nás, členov malých evanjelikálnych cirkví. Menšie spoločenstvá sú súdržnejšie, ľudia sa navzájom poznajú a v takom zbore je možné vo väčšej miere uplatňovať starostlivosť o človeka – jednotlivca, čo je jednou zo zásad evanjelikálnej cirkvi. Aspoň tak si to my starší pamätáme – užšie spoločenstvá širokorozvetvených a navzájom dosť poprepletaných rodinných zväzkov, kde si cudzí ťažko alebo ťažšie nájde miesto. Životnosť si obnovujú zväčša z vlastných ľudských zdrojov. Stačí to? Malosť a veľkosť zboru (mám na mysli početnosť návštevníkov) nie je vždy daná veľkosťou miesta, kde pôsobia. Sú menšie zbory vo veľkých aglomeráciách a väčšie zbory v menších sídlach. Veľké zbory sú zbory, čo do počtu návštevníkov bohoslužieb, rastúce. Podľa údajov niektorých kazateľov je v nich možno až jedna tretina až polovica nečlenov cirkvi. Prišelcov. To svedčí o otvorenosti zboru voči okoliu a teda plnení misijnej funkcie spoločenstva. Alebo kazateľa? Vo veľkých zboroch sa však nevyhnú tomu, že človek sa dostáva do anonymity. Celkom prirodzene sa vytvárajú dve zoskupenia návštevníkov – pôvodných a nových, tých, ktorí prišli z iného cirkevného alebo aj necirkevného prostredia. Čo s takým zborom, ktorý len ťažko plní funkciu starostlivosti o jednotlivca? Zvláštnou cestou sa vydal bratislavský zbor Cirkvi bratskej. Z vnútorných potrieb i vonkajších podnetov tu vznikli podvečerné bohoslužby s perspektívou vzniku ďalšieho zboru v Bratislave. Všeličo sa hovorí. V cirkvi, ktorej zbory nie veľmi medzi sebou komunikujú, sa šíria všelijaké dohady. Rozhodli sme sa preto predstaviť dianie v bratislavskom zbore Cirkvi bratskej pod horeuvedený názvom. Na podvečerných bohoslužbách som bol viackrát. Toto stretnutie sa uskutočnilo po bohoslužbách krátko pred Vianocami. Podvečerné bohoslužby pokračovali stretnutím pod krížom a občerstvením v improvizovanej kaviarni a potom sme sa stretli v zasadačke zboru CB na Cukrovej. Kazateľ Daniel Pasti rčák pozval na stretnutie účastníkov podvečerných bohoslužieb Tatian u Arbe (Pracuje v Ústave manažmentu STU v Bratislave ako vysokoškolská učiteľka. Pochádza čiastočne z katolíckeho prostredia (katolícky krst), rodičia ju vychovávali v ateistickom duchu, babička v kresťanskej viere. Spomína, že viac verila rodičom, ale s babičkou sa nekonečne ľúbili a rada a ochotne jej čítala Písmo sväté), Jan u Cama ru (Pôsobí ako učiteľka. Je členkou CB.), Gab riel u Kašnia rovú (Pracuje vo firme Lenovo, pochádza z katolíckeho prostredia. Asi 3 roky navštevuje CB. Má 25 rokov), Juraja Cenke ra (Pochádza z katolíckeho prostredia. Začal navštevovať stredajšie bohoslužby CB. Dlhšie pôsobil v zahraničí a vrátil sa v čase, keď sa spustil projekt podvečerných bohoslužieb, na ktoré spočiatku chodil len občas a po pár úvodných mesiacoch sa stal ich pravidelným návštevníkom. Má 28 rokov.), Attil u Molná ra (Ekonóm, podnikateľ, krstený katolík. CB navštevuje od roku 2005. Členom CB v Bratislave je od roku 2009. Má 34 rokov.) a Michala Tölgyess yho (Robí si doktorát na FEI STÚ, Bratislava. Popritom pracuje na projektoch v IT brandži. Má 25 rokov. Pôvodne pochádza z formálneho katolíckeho prostredia, neskôr navštevoval fundamentalistické malé zbory. CB navštevuje od roku 2007 – vyučovania v stredy, aj nedele). Stretli sme sa, aby sme si pohovorili o ceste, ktorú sme pracovne pomenovali Z podvečera do zboru. Ale najskôr by sme sa mohli pozrieť na to, ako podvečerné bohoslužby s cieľom vytvoriť nový zbor vlastne vznikli. Daniel spomínam si, že tak pred dvoma – tromi rokmi si na členskej schôdzi odmietol myšlienku, že by si sa ty podujal vytvoriť nový zbor. D. Pastirčák: Už dávnejšie sa pri rôznych príležitostiach hovorilo, že by v Bratislave mal vzniknúť ďalší zbor. Boli to skôr hlasy zvonka. Nám doma sa nezdalo, že by to bolo treba. No postupne, ako sa zborová miestnosť na nedeľných bohoslužbách napĺňala a prepĺňala, začali sme o delení zboru uvažovať aj my. Spravili sme anketu v zbore a drvivá väčšina ľudí potrebu delenia nepociťovala. Aj tí, ktorí súhlasili s myšlienkou vytvorenia nového zboru, neuvažovali o tom, že by sa to malo týkať ich. Napriek tomu sme zorganizovali špeciálne stretnutie staršovstva s niektorými predchádzajúcimi staršími, kde sme o tomto probléme hovorili. Emil Komárik navrhol, aby sme začali robiť dvoje bohoslužieb; kázeň by bola rovnaká, ale forma liturgie by bola iná, odlišná od ranných. Bohoslužby by pripravovali dva odlišné tímy. To by mohol byť zárodok nového zboru. Potom prišiel od starších návrh, že ak má niečo také vzniknúť, mal by som to robiť ja. Môj prvý pocit bol: Toto vo svojej päťdesiatke nepotrebujem. Prijal som to však ako výzvu. Mal som veľa otázok.. Podstatné pre mňa bolo, či to Pán Boh chce, alebo nie. Ak za tým Boh nie je, do žiadneho dobrodružstva som sa púšťať nemienil. Strávil som mnoho času v samote, meditácii a modlitbe. Prosil som Boha o znamenie: Ak to je tvoja myšlienka, Bože, vlož ju do srdca aj iným ľuďom. Ak je to tvoja myšlienka, zjednoť nás ňou v spoločnom záujme a presvedčení, Jarku aj deti. Bolo prekvapujúce, že Boh na obe modlitby odpovedal. Spočiatku som o tom s mnohými rozprával. Nič!. Páčilo sa im to, no nemali to v srdci. Zrazu sa však začali objavovať ľudia, ktorých som pôvodne ani neoslovil a začali sa do projektu bytostne vkladať. Bolo zvláštne, ako to postupne spojilo našu rodinu (Jarku mňa a deti) v spoločnom snívaní a úsilí. A keď sa podvečerné bohoslužby naozaj začali, bol som prekvapený, koľko skrytej kreatívnej energie sa zrazu uvoľnilo. Tým, že sme ako zadanie dostali vytvoriť niečo iné, vznikol priestor, kde sme mohli tvoriť, skúšať, experimentovať, a to uvoľnilo ohromnú energiu. Zrazu človek ide po ceste, ktorou ešte nekráčal. Viera z času na čas potrebuje na svoje oživenie krok do neznáma. J. Camara: Som veľmi vďačná za to, že vzniká podvečerný zbor. Mne ten dav nevyhovoval. Vrátim sa k tomu, čo povedal Daniel – robiť to inak. Prečo? Prečo treba bohoslužby v CB robiť inak? D. Pastirčák: Myslím si, že to Emil Komárik poňal celkom múdro, keď povedal, že množstvo je príliš banálny dôvod na rozdelenie zboru. Ak má vzniknúť niečoho nového, tak musí ísť o ponuku niečoho, čo tu ešte nie je. Ukázalo sa, že to bol správny predpoklad, na podvečerné bohoslužby totiž chodia ľudia, ktorí by na ranné neprišli. Ak majú tieto kroky viesť k vzniku nového zboru, musia byť nesené nejakým tvorivým duchovným snom. T. Arbe: Moja cesta k viere nebola ľahká. Pochádzam z ateistického prostredia. Dlho som hľadala odpoveď na otázku, či na to, aby som verila vôbec potrebujem nejakú cirkev. Nakukla som do všelijakých zborov a tu sa mi zapáčilo. Možno by som to nemala hovoriť pred Danielom, ale zapáčilo sa mi, ako on koná svoje dielo. Na ten vývoj si spomínam aj ja, že nás je veľa, že to treba rozdeliť, že treba prejsť do inej modlitebne... Ale ja som sa už na Cukrovej zabývala, tu som sa zahojila, tu som cítila, že som našla Boží domov. Ale ten hlavný dôvod, pre ktorý má nový zbor vzniknúť je, aby naša cirkev v Bratislave vytvorila nový priestor – čas aj miesto, kam by mohli prichádzať noví ľudia. Veď poslaním kresťanov je šíriť vieru, svietiť... každý v nás by mal svietiť iným. Ja som prešla dosť tmavou minulosťou, bez svetla. Myslím si, že na podvečerných bohoslužbách sa stretávajú ľudia, ktorí chcú svietiť a priťahovať sem nových a nových ľudí. To je pre mňa najväčší dôvod na vznik nového zboru. J. Camara: To je tvoja vízia a ja s ňou celkom nesúhlasím. Takmer sa to bojím vypovedať, lebo to možno vyznie veľmi schematicky... V tom, čo hovoríš, je niečo dobré a niečo tam chýba. Aj ty potrebuješ, aby niekto svietil tebe... Arbe: Veď preto sem chodím, chodím si sem pre to svetlo... J. Camara: Hovorím to len preto, aby to nevyzeralo tak, že cieľom tohto zboru je nejaká veľkolepá misia. Nerozumiem ešte jednému, prečo je priveľký zbor, v ktorom sa nemožno individuálne venovať ľuďom, banálny dôvod na rozdelenie – na vznik dvoch rovnocenných zborov. Povedzme, jeden v S tarom Meste a druhý napríklad v Petržalke, ak je odtiaľ veľa ľudí, čo dochádzajú sem? D. Pastirčák: Ľudia nie sú čísla alebo škatuľky, ktoré sa dajú rozdeliť. Človeka musí k zmene niečo pohnúť. To sa napokon aj ukázalo. Zo začiatku takmer nikto nemal motív. A keď nie je motív na to, aby sa niečo tvorivé dialo, tak sa nič nestane. A. Molnár: Ak k tomu niečo môžem... Dlhé roky som chodil na stredajšie bohoslužby a niekedy aj v nedeľu doobeda. Mne osobne nedeľné predpoludňajšie bohoslužby vyhovovali. Ja som tam chodil kvôli slovu, ktoré tam znelo a ktoré ma oslovovalo, či už znelo z úst Daniela Pastirčáka alebo Josefa Sýkoru. Ja ani nevnímam potrebu nejakej inakosti, ja som sa jednoducho na podvečerných bohoslužbách ocitol a zapáčilo sa mi, že sa niečo nové buduje. Vyhovuje mi atmosféra. Celkom určite nechcem rozmýšľať v intenciách „oni-my“, mne sa to členenie jednoducho nepáči. Ani to členenie ľudí na ranných a podvečerných. Ja som sa obrátil nedávno a pomohli mi ľudia, ktorí chodia na ranné bohoslužby a doteraz výrazne prispievajú k môjmu duchovnému rozvoju. Pôsobenie Božieho Ducha cítim rovnako na ranných ako aj podvečerných bohoslužbách. Ja nás stále vnímam ako jeden zbor, to je pre mňa silné... D. Pastirčák: ...druhý zbor ešte neexistuje... A. Molnár: ...aj ľudia sú podobní. Nezdá sa mi, že by sme boli iní, len nás niečo iné oslovilo... ja v tom nevidím žiadnu schizmu alebo niečo podobné... D. Pastirčák: Veď o to ide a to je dôležité aj povedať. Celý tento proces nie je výsledkom konfliktu. Tento proces vznikol ako projekt. A. Molnár: Ja to poviem veľmi jednoducho: Keby nevznikli podvečerné bohoslužby, chodím bez akéhokoľvek problému na ranné. Nemám s tým žiaden problém. Samozrejme, mám radosť z podvečerných bohoslužieb a cítim sa tu dobre, ale nevnímam potrebu výlučnosti alebo vymedzovania sa. G. Kašniarová: Ani ja nechcem deliť ľudí na „oni a my“. Celú situáciu vnímam ako jeden zbor, veď aj kazatelia sú rovnakí. Ja som tiež pôvodne odchovaná na stredajších bohoslužbách a tieto mi trochu ich atmosféru pripomínajú. A viacej mi to vyhovuje. Ale keby neboli podvečerné, nemám problém s tým, aby som chodila na ranné bohoslužby. A. Molnár: Ešte jedno treba povedať – ja, alebo my, čo sme tu noví, nemáme väčšinou rodinné väzby na návštevníkov raňajších bohoslužieb a ani vypestované zvyky, takže bolo pre nás jednoduchšie sa preorientovať na poobedie. Okrem toho som rovnako ako Gabika začínal na stredajších bohoslužbách a tie svojím konceptom majú bližšie k podvečerným. J. Cenker: Ja som bol nejaký čas v zahraničí a keď som sa vrátil, tiež som si hľadal nejaké miesto, ktoré by som navštevoval. Pochádzam z katolíckeho prostredia a katolicizmus som zažil v zahraničí. Až keď som sa vrátil na Slovensko, som túto našu slovenskú katolícku realitu vnímal dosť obmedzujúco v mojom prístupe k Bohu a vnímaniu spirituality. Tu som našiel niečo úplne iné, výnimočné. Mám na mysli stredajšie bohoslužby. Keď začal vznikať projekt podvečerných bohoslužieb, celkom prirodzene som sa k nemu pripojil. A cítim sa tu fajn. Teraz ma trochu prekvapilo, keď sa začína hovoriť o tom, že z toho má byť nový zbor. Rozmýšľal som nad tým, prečo deliť niečo, čo tak pekne funguje... Ak by som svoj názor mal pomenovať, povedal by som, že z mojej strany išlo o zdravý skepticizmus. No čím ďalej, tým viac sa mi to pozdáva ako zaujímavá myšlienka. Keby som mal do nejakého zboru v budúcnosti patriť, tak určite do toho, ktorý vzniká z podvečerných bohoslužieb Musím sa však zároveň priznať, že som na nedeľných ranných bohoslužbách v živote nebol. M. Tölgyessy: Ja som tiež prišiel z úplne cudzieho prostredia, chodil som nejaký čas na ranné a potom som prešiel na podvečerné bohoslužby. Rozhodujúcim, inakším prvkom na podvečerných bohoslužbách je forma, akási slobodná atmosféra, ktorá tam vládne. Má to podľa mňa aj evanjelizačný rozmer. Prichádzajú sem ľudia z vonku a cítia sa tu slobodne, necítia nejaký nátlak akejsi náuky, ktorú musia prijímať a musia jej veriť. Sú to ľudia hľadajúci, ktorí si slobodne vypočujú slová a sami posúdia, či je to to, čo hľadajú. Prichádzajú sem aj ľudia z rôznych extrémnejších cirkví, ktorí sa učia slobode. To je možno trochu aj môj prípad. A to naozaj umožňuje Danielov prístup. Neviem to porovnať, lebo som nebol v jeden deň na obidvoch bohoslužbách, ale ak sa dobre pamätám, na začiatku boli avizované rovnaké kázne na obidvoch. Funguje to stále tak? D. Pastirčák: Bolo to tak asi rok. Potom sme sa na staršovstve dohodli, že ak sa to má vyvíjať ako samostatné spoločenstvo, tak to treba zmeniť. Takže tento rok to už bežalo tak, že bol iný program ráno a iný večer. Ďalší krok, ktorý musí nastať je, preniesť tieto bohoslužby na iné miesto, teda von z modlitebne na Cukrovej. Tak sa zase lepšie ukáže, či je projekt životaschopný. Priznám sa, že som mal zafixo- vané, že nový zbor by mal vzniknúť už v tomto roku. Aj preto som nazval túto tému tak, ako som ju nazval. Sám som bol z toho tempa prekvapený. Takže je dobre, že sa to neuháňa. Pomenujme teda súčasné štádium vývoja. D. Pastirčák: Momentálne hľadáme miesto, kde by sme sa začali stretávať, možno už nie podvečer, ale ráno, na inom mieste... ...ale ako súčasť tohto zboru...? Stále to bude jeden zbor – zbor na Cukrovej. Existuje také príslovie: Diabol človeka ženie a Boh človeka vedie. A. Molnár: Keď sa myšlienka nového zboru vyslovila, ja osobne som sa ocitol pod dosť veľkým tlakom. Akoby malá skupinka ľudí chcela nový zbor... Ale to je projekt celého zboru, to nie je projekt len tých ľudí, ktorí chodia na podvečerné bohoslužby. A my to aj tak berieme a mne to dodáva pokoj. Ja sám sa, napríklad, necítim taký silný, aby som niesol takú veľkú zodpovednosť. Nech je ako chce a vaše pocity sú také, aké sú, toto sa deje v rámci určitej cirkvi, ktorá žije podľa určitých pravidiel a hoci tie dávajú veľkú slobodu zborom, ľudia sú zvedaví, čo a prečo sa deje. Pokúsim sa teda sformulovať niektoré z otázok aspoň do niekoľkých blokov. Zachytil som už také, že na Cukrovej zostane konzervatívna časť zboru a to čo vzniká je čosi voľnejšie, nechcem použiť slovo liberálnejšie...? D. Pastirčák: Priebežne o procese komunikujeme s Radou CB. Veď práve z Rady prišiel jeden z prvých podnetov k vytvoreniu nového zboru. Brata Predsedu sme pozvali kázať hneď na jedny z prvých podvečerných bohoslužieb. Dal prednosť pozorovaniu pred kázaním. Snažíme sa byť čo najtransparentnejší (staršovstvo i tím podvečerných), aby sme predchádzali zbytočným šumom. Pri každom novom procese sa totiž nájdu ľudia, ktorým sa to nepozdáva, ktorí začnú deliť to, čo sa v skutočnosti nedelí. Istí ľudia, jednoducho, potrebujú negatívne vyčlenenie. Je to akási psychologicko- sociologická zákonitosť: Sklon istých typov osobností, vyčleniť sa voči všetkému novému, problematizovať to, aby si sami pred sebou zdôvodnili, prečo nie sú súčasťou toho nového. Také vyčleňovanie je virtuálne, umelé a nemá nič spoločné so skutočnosťou. Podvečerné bohoslužby začali i pokračujú ako projekt bratislavského staršovstva a bratislavského zboru. T. Arbe: Musím povedať, že toto bola dlho aj moja dilema – cítila som sa aj v predchádzajúcej podobe fungovania doma, tak načo zmeny?. Ale, prijímam tú myšlienku. Začíname skromne a tešíme sa z každého nového človeka, ktorý k nám zavíta. Za tie roky, čo sem chodím mám skúsenosť, že mnoho ľudí sem prišlo a už nikdy neodišlo. Ale aj keď chodia, nie každý sa dal pokrstiť, nie každý vstúpil do cirkvi. No tu začala vznikať skupina, ktorá prišla a zostáva tu. Tu sú ľudia, ktorí si na seba zvykli a sú schopní nielen si podať ruku, ale sa aj navzájom zdieľať, pootvoriť náruč... Samozrejme, uvedomujem si, že vznik zboru nie sú len bohoslužby. Viem, že zbor je o inom – ekonomicky, personálne... a viem aj to, že ak to nebude požehnané, tak zbor nevznikne a môžete tomu dať hocijaký background (pozadie). V každom prípade to musí byť spoločné dielo a nie také, že tu máte otvorené dvere, choďte a skúste. Ďalšie, na čo sa ľudia pýtajú: Vzniká voľné spoločenstvo veriacich, alebo vzniká zbor Cirkvi bratskej? J. Camara: Prekáža mi formulácia tej otázky. D. Pastirčák: Odpoveď je jednoduchá: Ak niečo vznikne, tak vznikne zbor Cirkvi bratskej. A dúfam, že to bude otvorený, voľný zbor... Ja som bol na niekoľkých podvečerných bohoslužbách, nebudem hovoriť svoj názor, ale mne to vychádza ako dobré alternatívne bohoslužby v rámci jedného zboru... D. Pastirčák: Vznik zboru je v genetickom kóde tohto projektu, veď výzva k podvečerným bohoslužbám bola výzvou k tomu , aby na konci, ak to Pán Boh požehná, bol nový zbor. A podľa mňa k tomu smerujeme. Taký bol genetický kód. Teda nie to, čo ty hovoríš, že by malo ísť o akési obohatenie atmosféry bohoslužobného života, o ponuku alternatívnych bohoslužieb. Nie, od začiatku to smeruje k zboru. Myslím si, že je to dobré pre celý zbor. Činnosť podvečerných bohoslužieb podnecuje aj raňajší tím k novému hľadaniu, k inováciám, k novému ponímaniu bohoslužieb. T. Arbe: Možno sa treba prísť na nás pozrieť. Je príťažlivosť bohoslužieb v osobe kazateľa Daniela Pastirčáka? J. Cenker: Atmosféra je naozaj veľmi príjemná, necítiť z nej nejaké cirkevníctvo, svätuškárstvo. Do niektorých iných spoločenstiev by som asi mal problém priviesť nejakého kamaráta. Tu je to veľmi pohodové, prijateľné aj pre ľudí z necirkevného prostredia. M. Tölgyessy: Daniel Pastirčák je určite silná osobnosť, ale necháva priestor na dialóg a polemiku. Možno aj preto sem chodia ľudia z rôznych cirkevných aj necirkevných prostredí. Chodím sem s kamarátom, kazateľom z inej cirkvi, tu sediaci Juraj je z katolíckeho prostredia, ja z úplne iného. Mnohokrát si ideme spolu po bohoslužbe sadnúť a rozprávame sa. Neraz máme iné názory, nesúhlasíme s Danielom úplne vo všetkom a predsa sem chodíme. Neskĺznime teda k extrému, že toto je nejaká malá skupina nasledovníkov Daniela Pastirčáka. T. Arbe: Na Danielovi je skvelé to, že dokáže ľudí prijímať takých, akých ich Boh stvoril. Má pre nich nekonečne veľa trpezlivosti. Nevnucuje. Dáva možnosť diskutovať, polemizovať, nesúhlasiť, vyjadrovať sa. To je čistá a spravodlivá cesta. Každý sa musí slobodne, svojím srdcom rozhodnúť. Svet je farebný, a preto je krásny. A táto veta platí aj na cirkev Ježišovu. Mám nesmiernu radosť z toho, že takmer zakaždým príde hore na kávu niekto nový. A noví prichádzajú preto, lebo sú prijatí. G. Kašniarová: To pokračovanie bohoslužieb pri káve je naozaj dobré. Daniel mnohokrát ani nepríde, lebo debatuje „pod krížom“, ale nových prijímajú tí, čo boli len nedávno noví. T. Arbe: Ja sa ešte musím vrátiť k tým stredajším bohoslužbám. Po nich bývajú skupinky a ja som sa dlho bála vojsť do niektorej. Bála som sa, či budem prijatá. A tak som ani nešla k Danielovi pod kríž, ale k starousadlíkom – k Vierke Komrskovej, keď mi povedala, poď medzi nás, porozprávať sa. Bolo to niekedy v mojich začiatkoch. A tam som začala chápať, čo je táto cirkev, že sa ľudia nerozídu po kázni a piesni, ale že si ešte sadnú, spájajú svoje osudy s kázňou, s osudmi iných, že sa zdieľajú, že sa snažia podržať jeden druhého. Že sú schopní prijať aj „ Iných“, že všetkých považujú za „Božie deti“. Bola som prijatá, každá moja otázka stála za poctivú odpoveď. A nik mi nevyčítal moju ateistickú minulosť, skôr mali radosť, že som schopná vykročiť lepším smerom. Daniel, keď si pripravuješ kázeň na podvečerné bohoslužby, berieš do úvahy ich charakter a rozmanitosť pôvodu návštevníkov, alebo sa pripravuješ ako na bežné bohoslužby? D. Pastirčák: Vždy vnímam ľudí, ktorým sa prihováram, vnímam Pána Boha, vnímam seba... musím sa však priznať, že sa mi lepšie káže na podvečerných bohoslužbách. Nie kvôli tomu, akí sú tam ľudia. Je tam sústrednejšia atmosféra, je tam akási väčšia koncentrácia. Mám pocit, že v tom je asi podstata, rozdiel. Atmosféra je skutočne odlišná od bežne známych bohoslužieb. To, čo vás na nej priťahuje, možno klasickým „cébečkárom“ nič nehovorí alebo im dokonca môže prekážať. T. Arbe: Za tých pár rokov, čo sem chodím, som si všimla, že aj v tradičných cirkevných rodinách majú problémy s deťmi. Akoby sa ich vlastné deti vymkýnali modelu, ktorý im predostierajú rodičia. To som si nevymyslela, to tu vnímam a prežívam. Takže, aj toto môže byť pre nich východisko, presnejšie povedané – cesta. podvečerné bohoslužby. Najskôr – hudba a piesne. D. Pastirčák: Samozrejme, všetko, čo sa robí, robia ľudia. Možno niekto iný by robil iné. Keďže to robím ja, pracujem s tým, čo mi je blízke a s čím viem pracovať. Niektoré prvky sme si odskúšali na stredajších bohoslužbách. Mám na mysli meditácie a spevy... Ak si si všimol, pred začiatkom zhromaždenia je v sále ticho. Znie len meditatívna tichá hudba. Ľudia sa začínajú sústreďovať na bohoslužby. Porovnaj si to s predpoludním,. Tam bohoslužby začínajú v ruchu a nesústredení. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že ráno viac dominuje horizontála – spoločenstvo – sociálna udalosť, v podvečer dominuje vertikála, sústredenie na Boha, pohrúženie a meditácia. Sám na sebe som si neraz uvedomil, že ak chcem lepšie vnímať povedané, ak chcem ísť do hĺbky, potrebujem ticho a čas. Tomu slúži na našich bohoslužbách čas k meditácii. Po kázni máme vždy 10 minút meditáciu. Na stene je vysvietený text k meditovaniu, znie ambientná hudba. Na bohoslužbách spievame prevažne piesne z Taize. Hudobne aj textovo sú to piesne, ktoré sú otvorené. Myslím si, že mnohým ľuďom, ktorí prichádzajú do našich zhromaždení, prekážajú naše piesne. Sú to často zložité archaické texty, s ktorými sa dnešný necirkevný človek nevie stotožniť Spieva sa po latinsky... D. Pastirčák: Spieva sa po latinsky, po anglicky aj po slovensky... A. Molnár Už som hovoril, že som z ateistického prostredia, nemám žiadnu cirkevnú minulosť, nikdy predtým som nechodil do kostola. Keď som začal sem chodiť, tak piesne zo spevníka ma vyslovene iritovali a mnohé mi pripadali veľmi archaické. Nevedel som sa s nimi stotožniť. Teraz už nie až tak, už im viac rozumiem. Ale na začiatku som im nerozumel, mnohé mi evokovali až nepríjemné veci, lebo človek, ktorý nežije v cirkevnom prostredí vníma texty piesní úplne inak, ako tí, čo sú v cirkevnom prostredí vychovávaní. Taizé piesne sú neutrálne, majú jednoduchý, opakujúci sa text, nič mi nevnucujú. Ale aj v Taizé spevoch som sa našiel až postupne. M. Tölgyessy: Možno treba zdôrazniť, že tu nejde o latinské bohoslužby, ale spievanie latinského verša. Ranný protestantizmus sa správne vyhradil voči liturgii v jazyku, ktorému ľud nerozumel. Texty Taizé piesní sú však vždy preložené, takže človek sa s nimi môže zjednotiť. Mnohokrát sú preložené do viacerých jazykov, každý teda môže spievať v tom jazyku, v ktorom mu to najviac vyhovuje. A celá bohoslužba je, samozrejme, v slovenčine. J. Cenker: Taize spevy spájajú, lebo sú slobodné. Nevytvárajú bariéru. T. Arbe: Ja mám rada aj pesničky z Kancionálu, ale fakt je, že pri niektorých sa mi rozbúši srdce, lebo to sú neraz veľmi dojímavé texty. Ale Taize spevy mi pomôžu naozaj všetku nádej sústrediť na Boha. D. Pastirčák: Naozaj, sú to piesne, ktoré sa koncentrujú na Boha. Na nič iné, len na Boha. Výtvarná časť. Je potrebné zatraktívňovať prostredie? D. Pastirčák: Vždy bolo súčasťou našej vízie, že zbor vzniká zdola, z darov, ktoré ľudia majú a ktoré vedia použiť na oslavu Boha. My sme vlastne mali len šťastie, že na podvečerných bohoslužbách sa stretla skupina hudobníkov, výtvarníkov a ďalších umelecky vnímavých ľudí. Ich dary sa v klasicky poňatej bohoslužbe nemali ako uplatniť. Zrazu nám bol daný priestor, kde sme mohli spolu hľadať, ako vyjadriť naše vnímanie Božej veľkosti cez výtvarné umenie. Pri tvorbe výtvarných bohoslužieb sme viac ako inokedy vnímali ich transcendentný rozmer. Vnímali sme, ako nás výsledok toho, čo sme vytvorili presahuje. Každý urobil časť – výtvarnú inštaláciu, vizuálnu projekciu, kázeň, hudobnú improvizáciu – nemali sme čas dolaďovať to spolu, ani skúšať. Žasli sme, ako to na bohoslužbách všetko do seba zapadlo – ako keby to nevznikalo iba v našich hlavách, ale v tom veľkom Tvorivom Vedomí, ktoré nás inšpirovalo a spojilo tie rôzne prvky dokopy. Téma „Umenie a spiritualita“ je moja srdcová téma už oddávna. Jednu z príčin úpadku kresťanstva v Európe vidím v tom, že kresťanská spiritualita sa oddelila od umeleckej kreativity. Dnes je kresťanstvo zaplavené náboženským gýčom. Súčasné umenie, na druhej strane, je zas odtrhnuté od spirituálnych koreňov, čím je vyprázdňované. Veľkonočnú inštaláciu realizoval pre nás známy výtvarník Laco Čárny. Keď som ho do tej spolupráce pozýval, bol nadšený. Povedal, že má mnoho výtvarných nápadov, ktoré sa nehodia do galérií, lebo sú explicitne kresťanské. Sú určené pre kostoly, lenže žiadne kostoly nemajú v bohoslužbe pre súčasné umenie priestor. Prináša to obohatenie aj pre ranné bohoslužby. Čarného „zrkadlo s krížom“ alebo adventná inštalácia s cédečkami bola súčasťou nielen podvečerných, ale aj raných bohoslužieb. Aj ľudia na ranných bohoslužbách to prijali s vďačnosťou, aj tradiční členovia to vnímali ako obohatenie bohoslužby. G. Kašniarová: Ja osobne dosť vnímam umenie a vyhľadávam ho. Súčasné umenie mnohokrát vyjadruje len prázdnotu alebo je presexualizované. Chýba mi súčasné umenie, ktoré je naviazané na vieru, na duchovné hodnoty. A tu vznikol priestor na spojenie umenia a spirituality, vznikla ponuka vnímať tieto dve veci naraz, čo je veľmi inšpirujúce. J. Camara: Aj cez hudbu, aj cez výtvarné prejavy vo mne rezonuje to, že človek je naozaj na obraz Boží tým, že môže tvoriť. Tvorivosť je veľký dar Boží. Tak prečo ho odstrihávať zo života? Žijeme v dobe, keď samotné slovo nestačí. Slovo je aj obraz, aj film. Od svojich detí viem, o koľko lepšie vnímajú Danielove kázne cez jeho ilustrácie kázní, ktoré sa počas bohoslužieb premietajú na stenu. Neraz im tieto obrázky otvárajú cestu do kázne. Na obraz, ktorý zobrazuje výjav z Písma a je naozaj umelecký, sa dá dívať celé hodiny a vždy tam dačo nové objavíte. Neraz som až prekvapená, ako človek objavuje v detailoch ďalšie a ďalšie myšlienky. Takže opakujem: Slovo je aj v hudbe aj vo výtvarnom diele. Veď tu sa učíme vnímať rozmanitosť prejavov Božieho hlasu, stávame sa citlivejšími pri načúvaní Božieho hlasu. Chcete zmeniť miesto stretávania. Mate už niečo vo výhľade? D. Pastirčák: Rozmýšľame o Klariskách – gotickom kostole v centre starej Bratislavy. Je to symbolicky zaujímavé miesto – kostol v centre, ktorý bol znesvätený. Nejaký kňaz tam spáchal samovraždu z nešťastnej lásky. Ten kostol sa zo sakrálneho miesta zmenil na kultúrne centrum . A keďže sa v podvečerných bohoslužbách usilujeme integrovať kultúru a umenie so spiritualitou a kresťanskou zbožnosťou, zdá sa nám vhodné práve toto miesto. Je to aj reálne? D. Pastirčák: Chceme to mestu ponúknuť ako projekt. A ešte niekoľkými slovami – aká je súčasná situácia v zbore na Cukrovej? Tento raz mám na mysli personálne obsadenie. D. Pastirčák: Pred viac než rokom som Josefovi Sýkorovi povedal, že nebudem kandidovať za správcu. Povedal som mu, čo som naliehavo vnímal na modlitbe – že správcom by mal byť práve on. Josef dlho váhal, modlil sa, hľadali s Linette (manželkou) Božiu vôľu. Napokon na výzvu staršovstva povedali áno. Na najbližšej členskej schôdzi by malo prebehnúť hlasovanie o Josefovom správcovstve. Ja budem druhým kazateľom zboru, ktorý bude Josef spravovať a budem sa môcť začať naplno venovať rozvoju nového spoločenstva.