O psychiatrii a Božej pomoci

PRI ŠÁLKE S... IVANOM ANDRÉ porozprával BOHUSLAV PIATKO Začali sme trochu netradične, tak trochu mimo témy. Rozhovorili sme sa o Dialógu a dostali sme sa k nedostatku autorov. ...stretávame sa s tým aj v odbornej oblasti. V česko-slovenských psychiatrických časopisoch sa len sem-tam mihne príspevok od slovenského autora. Je to nedostatkom odborníkov? To asi nie... ale asi necítia potrebu, alebo nie sú ochotní robiť niečo navyše. Keď to porovnáme, povedzme, s publikačnou činnosťou českých odborníkov (čo je porovnateľné), tak sa tie nožnice dosť otvárajú v náš neprospech. Viaceré odborné časopisy majú problém vôbec získať články slovenských psychiatrov. A pritom, pokiaľ ide o odbornú úroveň, tak môžem povedať, že vôbec nezaostávame za porovnateľným svetom. Asi je to tak aj u nás. Ale poďme k tomu o čom chceme hovoriť. Čo ťa priviedlo k psychiatrii? Je to medicínska oblasť ako každá iná, aj keď v podvedomí ľudí je, alebo bola, skôr akousi nevedeckou disciplínou. Psychické a duševné poruchy sú pritom choroby liečiteľné podobne, ako telesné zdravotné problémy. Choroby nerozlišujú medzi veriacimi a neveriacimi. A psychickými poruchami trpia aj veriaci ľudia. Ale, samozrejme, nie to rozhodovalo. Priťahovala ma lekárska práca..., služba človeku... Ak si dobre pamätám, tak psychiatria bola tak trochu na druhej koľaji medzi lekárskymi disciplínami. Bola a do istej miery aj je. Hoci treba povedať, že počas posledných dvoch-troch desaťročí sa hodne posunula a trochu iným smerom, ako sme ju poznali. V 80.–90. rokoch prišiel obrovský boom psychofarmák, teda účinných liekov a psychiatria sa určitým spôsobom začala vyrovnávať s ostatnými medicínskymi disciplínami. Psychiatria však nie je len lekárska disciplína v tom úzkom slova zmysle, ona má aj iný rozmer – plní akési spoločenské úlohy. Ja sa, napríklad, dosť venujem forenznej psychiatrii, čo je vyhotovovanie znaleckých posudkov pre účely súdov a polície, kde posudzujeme, napríklad, páchateľov trestných činov, prizývajú nás k občiansko-právnym konaniam a podobne. A to je veľmi vážna a závažná práca, pretože často taký posudok rozhodne o osude človeka. Samozrejme, rozhodne súd, ale mnoho ráz práve na základe psychiatrického posúdenia. Ale psychiatria sa využíva aj v sociálnej oblasti a mnohých ďalších. Takže – je to medicínska disciplína s veľmi širokým spoločenským využitím. Príznaky telesných chorôb ľudia pocítia na vlastnom tele a vyhľadajú lekára. Kto a kedy vyhľadá psychiatra? Nuž, to je problém. Príznaky telesných chorôb sú naozaj badateľné v porovnaní s psychickými. V prvom prípade stúpne horúčka, dačo zabolí a človek je u lekára. U nás sa naozaj málokedy stane, že človek zbadá nemoc na začiatku a vyhľadá lekára. To sa vari ani nestáva a keď, tak prídu takmer inkognito, prídu akoby po radu a nie ako pacienti. Kto príde ako pacient, ten už má spravidla vážne ťažkosti. No väčšinou aj to ostáva na ambulantnej starostlivosti, čo zase do istej miery umožňujú nové, účinné lieky. Tí, ktorí sa dnes prídu liečiť do nemocníc, to sú ľudia, ktorí už majú veľmi vážne ťažkosti, alebo ľudia, ktorí už nemajú čo stratiť – nezamestnaní, zo sociálne okrajových vrstiev spoločnosti a podobne. Treba povedať, že sú to v nejednom prípade ľudia, ktorí sa týmto spôsobom tak trochu „zašívajú“, využívajú to ako možnosť na nejaké prežitie. Takže stále prevláda to, že kto vyhľadá psychiatra je blázon? Žiaľ, je to tak. Predsudky voči takýmto pacientom sú medzi ľuďmi stále a postihnutí sa tým neradi chvália. Pričom telesné, aj tie najvážnejšie choroby sú celkom bežne témy spoločenských rozhovorov. No aj my lekári sme veľmi opatrní s diagnózami, lebo ľudia s takýmito chorobami môžu byť skutočne v spoločnosti veľmi znevýhodňovaní. A to nie následkami svojej choroby, ale najmä v dôsledku týchto predsudkov. Ale to nie je špecialitou Slovenska. Je to všeobecné. Poznáme z literatúry a filmov z druhej polovice minulého storočia, že, povedzme, v Amerike sa považuje za nenormálneho skôr ten, kto nemá psychiatra. To áno, ale to bolo myslené inak. Psychiatrická starostlivosť bola skôr myslená v zmysle psychoterapie. To súvisí s érou psychoanalýzy, ktorá sa rozmohla niekedy v 60. a 70. rokoch minulého storočia. V popredí psychiatrickej starostlivosti bola terapia bez liekov. No už v posledných desaťročiach minulého storočia tento typ starostlivosti vystriedala biologická psychiatria, psychiatria liekov. Ale faktom je, že keď sa povie: Mám svojho psychiatra, znie to tak mondénne, je príznakom akejsi „vyššej“ spoločnosti a dnes to možno funguje skôr vo sfére celebrít, kde si dokazujú, že si môžu dovoliť drahého psychoanalytika a liečiť si všetky možné i nemožné traumy z detstva. To je skôr módna komercia, ako skutočná potreba. Tí ľudia nenavštevujú psychiatrov kvôli tomu, že by reálne trpeli, ale vypĺňajú si tak iné medzery v živote. Nedávno som zachytil, že na Slovensku žije, alebo trpí na následky stresu, každý štvrtý zamestnaný človek. Je to výsledok zhoršovania životného prostredia, alebo výsledok dokonalejších prieskumov, toho, že sa týmto problémom viac spoločnosť venuje? Fakt je ten, že v minulosti sa veľmi výskumy tomu nevenovali a nerobili sa také štatistiky. Samozrejme, že aj v minulosti boli problémy, ale ľuďom ani nenapadlo, že by s tým mali ísť za psychiatrom. To súvisí s vývojom doby, rozvojom starostlivosti o ľudí, so zmenou charakteru zamestnanosti. Samozrejme, spoločenské zmeny majú na tomto údaji veľký podiel, ale frekvencia vážnych duševných chorôb je relatívne stála už dlhú dobu. Nedá sa povedať, že by bolo nejako revolučne viacej schizofrenikov, ale možno povedať, že narástol počet tzv. reaktívnych porúch, ktoré súvisia s vonkajšími vplyvmi. To stúpa, ale stúpa to úmerne s tým, že spoločnosť je vyspelejšia, je viacej na tieto problémy vnímavá a viacej sa sledujú tieto ukazovatele. Veľa sa hovorí o kvalite života. Pod týmto termínom sa rozumie množstvo ukazovateľov, a jedným z nich je aj duševné zdravie. S tým súvisí, napríklad, konzumácia návykových látok, konzumácia liekov. Nepriamym ukazovateľom duševného zdravia spoločnosti je narastajúca konzumácia psychofarmák, vie sa presne, koľko sa predá antidepresív, koľko sa predá liekov proti úzkosti a z toho sa dá nepriamo usudzovať, aké je duševné zdravie spoločnosti. Myslím si, že každý štvrtý zamestnaný nie je zveličené číslo. Priznám sa, že mňa to číslo dosť šokovalo. O akom stave spoločnosti to svedčí? Pokiaľ ide o Slovensko, tak myslím si, že dosť veľkú zásluhu má na tom raný kapitalizmus, ktorý u nás pretrváva už 20 rokov. Takýto drsný život veľmi zvyšuje nároky na človeka. Ale, na druhej strane, nemožno všetko zvaľovať na takto pomenovaný druh kapitalizmu. Keď si porovnáme skutočne vyspelé krajiny so Slovenskom, tak zistíme, že tam je až neuveriteľne vysoký počet samovrážd, či samovražedných pokusov. Čiže, nie je priama úmera medzi životnou úrovňou a duševným zdravím obyvateľstva. Medzi krajiny s vysokým počtom samovrážd patrí blahobytné Švajčiarsko. Takže, skôr je pravdou, že v ťažkých životných situáciách sa človek skôr vie zmobilizovať, žije duševne zdravšie, ako v blahobyte. Vyspelosť spoločnosti a duševný život jednotlivca je nesmierne zložitý spletenec vzťahov a nedá sa jeho zhoršenie paušalizovať na jednu „akoby príčinu“. Treba priznať, že najmä staršia a stredná generácie dosť ťažko znášajú a prijímajú život v istom ohrození, život v existenčnej neistote. Veď nezbohatli všetci. Nožnice medzi bohatými a ohrozenými sa zväčšujú, bohatí bohatnú a chudobných pribúda, u nás sa nevytvorila stredná vrstva spoločnosti, ktorá je vo vyspelých krajinách veľmi široká a ktorá žije v pomernej istote. Existuje „duševne zdravá spoločnosť“? To je nejaký ideál, tak ako je ideál telesného zdravia, ktorý nikdy nedosiahneme. Ale, predsa len sa dá o určitých príznakoch hovoriť. Zvyšovanie priemerného veku korešponduje s úrovňou spoločnosti, to pokiaľ ide o telesné zdravie. Keď sa porovnáva priemerný vek života v rôznych krajinách, tak sú tam veľké rozdiely. Súvisia s celou škálou životných podmienok od spôsobu života, stravovania, lekárskej starostlivosti a mnohých ďalších. O duševnom zdraví sa doteraz veľa nehovorilo. Až v ostatnom čase sa pri hodnoteniach zdravia spoločnosti objavujú aj diagnózy psychiatrické – depresie, demencie, rôzne druhy závislostí, poruchy v správaní... Nejdeme pri tom do iného extrému? Napríklad pri výchove detí? Takmer na každú výchylku je diagnóza s požiadavkou na výnimočnú ohľaduplnosť alebo výnimky vo výchovnom prístupe a vzdelávaní. Ako sa na to pozeráš? Niekedy sa naozaj zanedbanie, povedzme domácej výchovy, zamieňa za biologické odchýlky, deficity. To sa zrejme stáva a možno sa problémy aj zveličujú. Nie som odborníkom v tejto oblasti, preto sa k tomu nebudem vyjadrovať. Len všeobecne poviem – mnohé poruchy a opatrenia, ktoré ich majú riešiť sú len následné záchranné siete. Nikdy nenahradia zanedbané základné princípy vývoja dieťaťa – a to je riadna výchova so zameraním na jasné a nemenné hodnoty, určenie základných mravných a morálnych pravidiel, úcta k životu, k človeku, pravidlá fungovania medziľudských vzťahov a mnohé ďalšie. Jednoucho si myslím, že keď sa vynechajú základy stavby, stavba možno bude stáť, ale bude ju treba podopierať. Tradičné hodnoty. Strácajú sa z nášho života, strácajú sa z výchovy. Nie je kdesi tam prvotná príčina veľkého množstva následných duševných porúch, keď ľudia nezvládajú životné situácie, lebo nevedia o čo sa oprieť, čo obstojí, ako ich zvládnuť? Tým, že sa vzdávame toho, čo nazývame tradičné hodnoty, ako sú prirodzené vzťahy v rodine, kresťanská výchova, aby som spomenul aspoň najzákladnejšie, vzdávame sa istej stability v budúcnosti. Bolo by však veľmi zjednodušené povedať, že všetko psychické utrpenie súvisí zo zanedbaním toho, čo sme spomínali. Vo veľmi komplikovaných vzťahoch sa tieto nedostatky zmiešavajú s biologickými faktormi, ktoré nevieme ovplyvniť. Tak, ako je človek zraniteľný po telesnej stránke, je zraniteľný aj psychicky. Určitú úlohu tu zohráva aj to, že dnes prežívajú deti s takými telesnými a duševnými poruchami, ktoré v minulosti neprežili. To, že prežijú a postupne sa zaraďujú do života je výborné, ale rastie tak skupina zraniteľných. Rastie teda percento ľudí náchylnejších k psychickým poruchám. Si veriaci, si psychiater. Pomáha ti to, že si veriaci v psychiatrickej praxi? Nedovolím si povedať, že veriaci psychiater je niečo viacej ako neveriaci psychiater. Rozdiel je ten, ktorý platí aj všeobecne medzi veriacim a neveriacim. Isteže, keď som s pacientom ja, je tam možno cítiť v tej službe čosi iné. Ale tým rozhodne nechcem a nemôžem povedať, že ostatní kolegovia by neboli v službe obetaví, menej zanietení. O mne je v našich kruhoch, alebo v kruhoch potenciálnych pacientov známe, z akej rodiny pochádzam, že som veriaci, jednoducho – vie sa o tom, kto som. A je pravdou, že mnohí pacienti práve preto vyhľadávajú mňa, lebo sa dozvedeli, že som veriaci. To sa stáva. A stáva sa aj to, že v rozhovoroch dochádza k témam alebo otázkam, keď môžem využiť to, že som veriaci, keď môžem povedať, že sú iné hodnoty ako tie, čo človek bežne pozná. Samozrejme, častejšie mi to pomáha, keď mám veriacich pacientov, čo nie je nič mimoriadne. Ako som už povedal, duševné choroby neobchádzajú ani veriacich. A títo potom celkom cieľavedome vyhľadávajú lekára, ktorý je veriaci, lebo je predpoklad, že sú na jednej vlnovej dĺžke, že vedia o čom hovoria, že sa dá spoliehať aj na inú, ako len liekovú pomoc. Dostal si sa niekedy do situácie, keď si si uvedomil, že práve v tomto prípade môžeš ponúknuť viac, alebo iné, ako iní lekári. Môže vôbec nastať takáto situácia? Ako lekár pristupujem absolútne rovnako ku každému pacientovi. A nehrá žiadnu úlohu, či som ja veriaci a či je veriaci alebo neveriaci pacient. Ale – stane sa aj to. Ja osobne nie som žiaden psychoterapeut, ja som biologicky zameraný psychiater, to znamená, že používam na liečenie lieky a iné racionálne terapeutické prostriedky. No môžu nastať situácie, keď môžem využiť to, kým som. Najmä, keď sa dostaneme k otázkam istého životného nasmerovania, k svetonázorovým otázkam, k vysvetleniam a ponímaniam niektorých životných zákonitostí. Ale ja to nestaviam tak, že je to nejaká moja výhoda, alebo prednosť. Možno mám pocit, že to do lekárskej profesie nepatrí. Minimálne to nepatrí tak, že by som takéto niečo inicioval ja. Nevyužívam to, aby sa to nezneužilo. A to očakávam aj od druhej strany, od pacientov. A veru mám pár skúseností, keď sa ma veriaci (možno skôr tzv. veriaci) snažili ohúriť Bohom a zbožnosťou, lebo si mysleli, že to na mňa zapôsobí a vyjdem im v niečom v ústrety. Mal som taký prípad, keď sa to snažil istý človek doslova zneužiť, no hneď som zbožné reči zatrhol a spýtal som sa ho, čo robí konkrétne pre riešenie svojej ťažkej situácie, napríklad, či si hľadá miesto, lebo bol nezamestnaný. Takže, musel som zapôsobiť tak, že pocítil, že na mňa jeho zbožnosť nemá žiaden vplyv. Bol sklamaný. A tak som mu vysvetlil, že ja, ako veriaci lekár od neho, ako veriaceho „pacienta“ čakám viacej, minimálne, že čakám serióznosť, že nebude špekulovať a odvolávať sa na Boha a dovolávať sa Boha u mňa. Takže – ja tento potenciál, ktorý mám, využívam tým, ako robím. Nie priamo, verbálne alebo liečebne. Ale keď ľudia dajú najavo záujem o hodnoty, ktoré poznám, tak ich neskrývam a snažím sa ich preniesť do nášho vzťahu. Ale to, že je človek veriaci lekár – psychiater sa možno viac prejavuje v mojom prípade inde, ako vo vzťahoch s pacientmi. Myslím si, že sa to prejavuje u nás na pracovisku, na klinike. Toto je moje pracovisko, kde pôsobím od roku 1989. Už 11. rok som primárom. A moje okolie veľmi dobre vie, kto som a ja viem, s kým pracujem. Tu sme mnohokrát viacej, ako doma, tu riešime kritické situácie, vidíme, ako sa kto stavia k úlohám, vidíme ako riešime osudy ľudí. Psychiater má oproti iným lekárom tú výhodu (nevýhodu), že veľmi hlboko vidí do života ľudí. Vidíme až na dno ľudských osudov, riešime biedy, do ktorých sa ľudia dostali. A pri tom sa ukáže, kto je kto zahalený do bieleho plášťa. A ja verím tomu, že práve tu, na pracovisku, som dal istý vklad, že práve tu je poznať, že som veriaci. Viem, že kolegovia, ale aj pacienti prijali typ kresťana, ktorý predstavujem, že neevanjelizujem rečami, ale že som kresťan skutkami, postojmi. To je viditeľné a za tie roky sa to prejavilo na atmosfére celej kliniky. Spomenuli sme veriacich ľudí, ktorí v problémoch hľadajú pomoc u Boha. Božia pomoc je nespochybniteľná. Môže človek spoznať, že pomoc psychiatra nie je v rozpore, ale je v súlade s Božou pomocou? Ak áno, v ktorom okamihu? Zovšeobecnene možno povedať, že je to vo chvíli, keď si človek uvedomí, že zlyháva v určitých životných oblastiach, činnostiach. Môžu sa narušiť rodinné vzťahy, príde nespavosť, človek sa nevie sústrediť na svoje povinnosti, pocíti, že je príťažou pre svoje okolie, hoci to si skôr uvedomí okolie ako on sám, jednoducho – sú signály, ktoré netreba brať na ľahkú váhu. To sú len niektoré príznaky prichádzajúcej poruchy, ktorá môže prerásť do chorobného stavu. A vtedy to treba riešiť aj inak, ako na modlitbách. Čím dlhšie to človek odkladá, tým ťažšie sa dá pomôcť. Aj tu, ako pri telesných chorobách platí – zachytiť hneď na začiatku. Vo chvíli, keď si človek uvedomí, že má problémy so srdcom, alebo dnes takou rozšírenou cukrovkou, okamžite vyhľadá lekára a začne sa liečiť. V oblasti duševných porúch to tak nie je. Ľudia si to jednoducho nechcú pripustiť. Je to do istej miery pochopiteľné, lebo to súvisí so sebavedomím, ohrozením jeho spoločenského a sociálneho postavenia a v nie jednom prípade aj ohrozenie postavenia v manželstve a rodine. Je to naozaj viac ohrozujúca situácia ako telesná choroba. Takže na záver: stačí spoliehať sa len na Boha, alebo treba vyhľadať aj psychiatra? S istotou vieme povedať, že Pán Boh pomáha ľuďom. A Pán Boh požehnáva aj tých, ktorí vedia pomáhať iným ľuďom. Veď ani za vývojom liekov netreba hľadať len honbu za ziskom. Určite nie v tých prvých štádiách a motívoch. Ja si myslím, že Pán Boh požehnáva aj túto lekársku disciplínu, tak ako všetky ostatné, ktoré liečia telesné choroby. Aj psychiater je, alebo môže byť, prostriedkom reálnej Božej pomoci. Poznám množstvo veriacich, ktorí sa odhodlali navštíviť psychiatrov a začali sa normálne liečiť, že sa majú lepšie, že liečba skvalitnila ich život. Aj veriaci by si mali uvedomiť, že nie všetky zlyhania, najmä keď sa opakujú a stávajú sa trvalými, sú následkom duchovného zlyhania. Mali by si uvedomiť, že sú to príznaky duševnej choroby, ktorá sa dnes vo väčšine prípadov dá liečiť, alebo aspoň udržať v prijateľnom stave. Tam nezlyháva ani Boh ani viera. Dnes už psychiatria nie je postavená na dohadoch. Dnes je to medicínska disciplína postavená na vedeckých výskumoch, na liekoch a má svoje výsledky. Ale na druhej strane si treba uvedomiť aj iné: Nie všetky zlyhania sú duševné poruchy. Keď človek zlyháva, povedzme, morálne, keď má konflikt s Božími princípmi, tak to nie je duševná choroba. Na to nie sú lieky. Ale vieme pomenovať aj to – je to problém hriechu a vyrovnania sa s hriechom. Tam je zbytočné vyhľadávať psychiatra, tam treba vyhľadať Boha.