Rodina a tvorby sochára Juraja Hovorku

pridal: Piatko Bohuslav | | zobrazení: 1158
ĽUBY a JURAJA HOVORKOVCOV Slepá ulička. Okolo veže panelákov. Veľká záhrada do stráne, pod stráňou dom. Ticho, len napadané lístie šuští pod nohami. Miesto, kde býva akademický sochár Juraj Hovorka s manželkou Ľubkou a v hornej časti domu syn s rodinou je naozaj oázou pokoja uprostred mesta. Keď však chcete hovoriť s Jurajom, treba sa ohlásiť vopred, aby ste ho nevyrušili pri práci. Každý deň totiž ešte tento vitálny osemdesiattriročný sochár pracuje v ateliéri. Pri prvej návšteve fotograf Bohuš Číčel len nafotil niekoľko sôch, ktoré sú súčasťou tohto rozhovoru, na druhú som už išiel s diktafónom sám. Keď vojdete k Hovorkovcom, nevojdete do domu, ale do galérie. Okrem sôch domáceho pána vás na stenách privítajú diela najvýznamnejších slovenských výtvarníkov, Kompánka, Cipára, Jankoviča, celý kút venovaný Albínovi Brunovskému a mnoho ďalších. Sadli sme si, Ľubka zapálila sviečku na veľkom adventnom venci, ktorý sama vyrobila, položila na stôl Bibliu a štrúdľu a rozhovor sa mohol začať. Čo znamenajú Vianoce pre Hovorkovcov? Ľ. Hovorková: Je to jeden z najväčších kresťanských sviatkov a tak sa k nemu správame. Už tým, že na Vianoce je atmosféra vonku vážnejšia, aj plná rozporov (konzum a pohanské zvyky), sa viacej človek zameriava na svoje vnútro. Okrem toho, že sa čistí dom v príprave na sviatky, čistí sa aj vnútro človeka. Pripravujeme sa na sviatky, aby sme prijali zvesť o narodení Pána Ježiša, ktorý sa nenarodil len ako malé ľudské dieťa, ale narodil sa ako Boh do našich životov. Vďaka za to, že až do našej staroby môžme tejto úžasnej zvesti veriť a že sa aj napĺňa v našom živote. A nielen v našom, ale aj v živote našich detí a vnúčat. Som šťastná, že všetci prijali túto zvesť Vianoc. Ako sa vás dotýka zhon predvianočnej nákupnej horúčky? Ľ. Hovorková: Považujem darček pod stromčekom za potrebný. My sme boli obdarovaní Pánom Ježišom a vzájomne sa tiež chceme obdarovať, spraviť si radosť. Zo začiatku, keď sme mali ešte menšie deti, jedenkrát sme chceli spraviť Vianoce bez darčekov. Mali sme len stromček, na ňom gule a salónky, no pod ním nič. Chceli sme si vychutnať Vianoce bez predvianočného nákupného chaosu. A tak sa stalo, že pri čítaní príbehu z Lukáša som hodila pohľad na stromček a zbadala som, že sa na ňom niečo trbliece. Sedeli sme pri stole siedmi aj s mojimi rodičmi a na stromčeku bolo sedem malých balíčkov. Nevydržala som a jeden som otvorila. V každom bola zabalená jedna korunka. K balíčkom sa priznala naša päťročná dcéra, ktorá to vysvetlila slovami, že keď sme takí chudobní a nemáme na darčeky, tak aspoň ona pre nás všetkých chcela pripraviť nejakú radosť... – Pripravila radosť tak, ako to chápala svojím detským rozumčekom. Spýtal som sa aj preto, lebo sa v našich kruhoch neraz stretávam s názorom, že všetky tradície okolo Vianoc sú pohanské a darčeky sú symbolom mamonu, ktoré narúšajú to hlavné – zvesť o narodení Pána Ježiša. J. Hovorka: Ja sám nosím v sebe akýsi dvojaký pohľad na Vianoce. Na jednej strane je to úžasný, historický prienik do života našej zeme – narodenie Syna Božieho. To sa rozumom ani nedá pochopiť, ako Boh musel milovať človeka, že poslal na svet svojho Syna s jasným poslaním, lebo vedel, čo sa s ním stane. Tento duchovný rozmer môžme prijať len vierou. Ten druhý je pohľad na Vianoce, kde chceme jeden druhému urobiť radosť. No niekedy sa netrafíme, nespravíme radosť, ale prinesieme sklamanie. Keď som robil plastiku anjela, lebo anjel prišiel a zvestoval pokoj a radosť, tak som mu zámerne jedno krídlo nalomil. Anjel s nalomeným krídlom (na obálke časopisu). Také sa mi totiž zdajú aj súčasné Vianoce – sú akési nalomené ľudskou deformáciou, konzumom, ktorý neraz prevláda, a v ktorom nám uniká pravá podstata Vianoc. Príbeh s našou dcérou, ktorý spomínala Ľubka, ma zahanbil. My dospelí vieme prežívať to duchovno, nepotrebujeme ani darčeky, ale dieťa to nechápe. Do detskej atmosféry Vianoc patrí radosť z darčeka. Keď pod stromčekom nič nie je, dieťa, možno v škole, medzi kamarátmi trpí, keď sa nemá čím pochváliť. Ja som potom aj napísal úvahu pod názvom: Keby sa Vianoce nekonali. Priniesli ste si z detstva nejakú osobitnú spomienku na Vianočné sviatky? J. Hovorka: My sme doma nejaké veľké tradície nepestovali, hoci vždy sme sa tešili, čo dostaneme pod stromček. Ľ. Hovorková: Ja mám jednu silnú spomienku. Veľmi dlho sa nám deťom hovorilo, že stromček a darčeky prinášajú anjeli. A doteraz si pamätám, ako sme sedávali v kuchyni a maminka zrazu povedala: Počuli ste zvonček? Anjel zazvonil, že môžeme prisadnúť k večeri, stíšiť sa k modlitbe a potom ísť ku stromčeku. A ja dodnes počujem tú moju maminku, ako hovorí: „Počuli ste toho anjela, že už zazvonil?“ A dodnes nosím v mysli zvuk toho zvončeka Prejdime teraz k tomu, o čom vlastne chceme hovoriť. O sochárovi, jeho tvorbe a jeho rodine. Keď sme pri Vianociach spomínali pohanské či kresťanské tradície, začnime z tohto konca. Dosť ma prekvapilo, že v tejto galérii tvorby hlboko veriaceho umelca nachádzam množstvo diel antickej mytológie? Ako to ide dohromady? Ľ. Hovorková: Áno, áno! Čakala som, že túto otázku Jurajovi položíš, a preto tu mám Bibliu. S týmto problémom som sa totiž dlho zaoberala aj ja. Pri bežnom čítaní Biblie mi to akosi dlhé roky unikalo. Až keď som sa zamerala na tvorivú činnosť môjho muža, našla som nasledujúci text: Hospodin hovoril Mojžišovi a riekol: ...naplnil som ho duchom Božím, múdrosťou, rozumnosťou a umením a to vo všelijakom diele, aby bol schopný vymyslieť dôvtipné veci a pracovať v zlate, striebre a v medi a rezať kameň na osádzanie (Ex 31, 3–5, st. preklad) To tu všetko máš. Treba viacej? Juraj, ty ako autor! J. Hovorka: Keď som prišiel študovať socharinu do Bratislavy, zavolal si ma brat kazateľ Vaculík a spýtal sa ma, či som vysporiadaný s prikázaním: neurobíš si rytinu, modlu... A ja som si to doplnil vlastne z toho istého textu: ... a nebudeš sa im klaňať! K soche sa môžem postaviť ako estét a vnímať jej krásu tak, ako vnímam krásu prírody a krásu ženy. Teda krásu, ktorú stvoril Boh. Ale keby som tú krásu povýšil tak, že by som sa jej klaňal, to by bolo proti prikázaniu. No pritom sa mnoho ráz klaniame, možno aj nevedomky, všeličomu inému – peniazom, veciam, ktoré sú okolo nás. Toto, takmer neviditeľné klaňanie, považujem za omnoho nebezpečnejšie, ako vnímať umenie. Koľkí sa klaňajú samotnej teológii... veď aj tú si mnohí z nás postavia na piedestál, ako akési božstvo. A nebadane sa im z nej vytratí to podstatné – láska, či milosrdenstvo, človek a jeho život. Koľko teológov podľahne teológii... My sme sa u nás doma nikdy neklaňali žiadnej „podobe“. Ja sám som nikdy nevytvoril umelecký obraz Pána Ježiša, ani som nikdy nestvárnil svoju predstavu Boha. Lebo viem, že to sa jednoducho nedá – zobraziť túto neuchopiteľnú duchovnú bytosť. V každom zobrazení Boha, ktoré som videl, sa mi niečo stráca. Aj antickí bohovia z mytológie nesú určité posolstvo, symboliku. Nemožno Afroditu oddeliť od lásky. Využívaš to vo svojich dielach? J. Hovorka: Samozrejme, v plastikách je zhmotnenie mytológie. Ale nemyslím si, že som tomu nejako podľahol, aj keď sama o sebe ako literatúra je mytológia krásna. Ja som sa však z antiky učil uchopiť krásu tvarov, ich rytmus, proporcionalitu. V škole sme sa veľmi výrazne venovali antike a, samozrejme, ma to poznačilo. Keď som po prvý raz videl v Ríme korintský stĺp naživo, tiekli mi slzy... a zrazu som bol malý, pokorný, premožený tou krásou, ktorej sa môžem dotýkať. Som vďačný Bohu, že mi dal citlivé srdce, talent a schopnosť vnímať krásu a krásu aj vytvárať. No krásu nevnímam len zrakovo, ale aj hmatovo. Je to úžasné, keď sa môžem krásy dotknúť. Neklaniam sa hmote, ktorú stvárňujem, ale mám k nej úctu. Veď Pán Boh mi daroval schopnosť trochu podobnú jeho schopnostiam tvoriť. Samozrejme, v ľudskom rozmere, zrejme veľmi nedokonalú, ale dal to mne i mnohým iným ako vzácnu hrivnu. Slovami sa nedá vyjadriť všetko, čo je okolo nás, slová nie vždy vyjadria vnútorný vzťah, vnútorné chvenie. Na vyjadrenie týchto pocitov sme niektorí dostali schopnosť byť umelcami a hovoriť inak, ako slovami. Keď som robil Golgotu, robil som ju tvarovo ako modlitbu. Modlitba, to nie je len vyjadrovať sa slovom, ale aj tvarom. Na niektoré javy je slovo prikrátke. Preto sa modlíme aj melódiou, dokonca i mlčaním. Keď som robil Kríž, vložil som do neho posolstvo vďaky a obety, ktorá bola dokonaná v zápase na kríži. A nakoniec som doložil korunu slávy na znak víťazstva nad hriechom. Boha a Pána Ježiša si sa teda vo svojej tvorbe priamo nedotkol. Ale biblické príbehy nie sú ti cudzie. Čo nové chceš nimi povedať? J. Hovorka: Sochou možno vyjadriť dej. Príbeh. Keď som robil Jóbove rany, vyjadril som celý jeho príbeh bolesti tvarom. Jeho vredy, utrpenie, všetko čo prežíval, vložil som do sochy ako odtlačok bolesti sveta. Celá plastika Jóba je v siluete kríža, ako znamenie utrpenia Pána Ježiša. Alebo Lótova žena ako stĺp – to sú moje pocity z týchto príbehov. Netvoril som ich ako ilustrácie k príbehom, ale ako odrazy príbehov v tvare, ako môj vlastný názor na udalosť, môj vzťah k nim... Každé skutočné umenie je svojím spôsobom ťažké. Vytesať sochu vyžaduje aj fyzickú zdatnosť. Prečo socharina? J. Hovorka: Začínal som možno ľahšie, keď to tak hovoríš – ako maliar. Na univerzite som chodil k profesorovi Zrzavému. Pri modelovaní na sochárskej katedre, pri dotyku s hlinou, som zrazu pocítil, ako ma priťahuje práca s hmotou. Už ako malý chlapec som namiesto všeličoho iného mával plné vrecká kamienkov, drôtikov, sklíčok a vždy som si ich tajne pod lavicou ohmatkával a tešil sa z nich. Fascinovalo ma, že sa niečoho môžem dotýkať, že to má svoj tvar, lesk... akoby ten materiál žil. To bolo vo mne. A tvrdím, že túto danosť som dostal od Boha. socha.jpgAby som vás trochu vystriedal. Ľubka, aký bol život s umelcom- sochárom? Ľ. Hovorková: To je krásna otázka, najmä preto, lebo by som vedela všeličo o tom rozprávať ... Ale teraz len pár krátkych drobničiek. Keď sme sa zoznámili, bola som veľmi mladučká a Juraj pracoval v školskom ateliéri. Chodil v bielom plášti so špachtličkou v ruke. A ja som si povedala: To je ale krásne zamestnanie, veď to je ako lekár...v bielom plášti chodí a koriguje tvary... hrajká sa s tým a pod rukami sa mu vytvára niečo nádherné. Lenže to bolo len zdanie. Pokým bol v škole, ako študent, bol komplexne zabezpečený. Ale potom... Skôr, ako sme sa dostali k bytu, mali sme tri deti. Začínali sme s jednou trojdielnou skriňou a jedným gaučom. Vybudovať ateliér pre sochára tiež nie je žiadna maličkosť. To neznamenalo len zohnať miestnosť, ale nekonečné množstvo nástrojov, stojanov, mašiniek a to ani nehovorím o materiáli... A Jurko, chtiac-nechtiac, musel robiť na iných projektoch od svitania do noci, aby nás uživil a aby mohol realizovať svoju tvorbu. Bola som od rána do večera s tými detičkami sama. Bývali sme v pivnici, ale aj siedmi v jeden a polizbovom byte. Trvalo to asi šesť rokov, kým si nevybudoval svoju dielňu a nezískali sme samostatný byt. Aká je úloha manželky umelca? Vytvoriť zázemie na tvorbu a držať sa v rodinnom úzadí, alebo si sa snažila čo najhlbšie sa priblížiť, vniknúť do jeho tvorivého života, byť mu aj v tejto oblasti partnerkou? Ľ. Hovorková: Aby som ešte dokončila. V situácii, v ktorej sme boli, Juraj naplno pracoval v zbore s mládežou. Takže si asi vieš predstaviť, koľko mal voľného času pre rodinu. No, ale k otázke. Ja som prvé roky veľa plakala. Moje predstavy o obdivovaní krásnej tvorby môjho muža skončili v prachu každodennej lopoty. On vtedy vlastne ani nič samostatne netvoril, zarábal na živobytie u starších kolegov-sochárov. Neskôr som dospela k názoru, že k vytvoreniu podmienok k samostatnej tvorbe môjho manžela musím aj ja niečo obetovať. Postavila som sa do úlohy matky, aj otca, a... išlo to. A neskôr ma Juraj sám začal vťahovať do svojho prostredia, do spoločnosti, medzi špičkových výtvarníkov, jednoducho, ani som si neuvedomila, ako som sa postupne stávala súčasťou jeho sveta. J. Hovorka: Bol to ťažký zápas. Možno aj preto, lebo som od začiatku bol rozhodnutý pre slobodné povolanie. Nechcel som žiadne iné zamestnanie, hoci príležitosť by sa našla. Od začiatku som si dal tri zásady: rodina, zbor, umenie... Ľ. Hovorková: Len to poradie bolo trochu iné... J. Hovorka: Ťažko hovoriť o poradí. Boli to zásady, kde raz viedlo jedno, raz druhé, inokedy tretie. Nedajú sa ťahať naraz všetky tri rovnocenne. Niekedy som potiahol rodinu, keď sa bolo treba zapojiť v zbore, tak zbor. Môžem čestne vyhlásiť, že som nikdy necítil žiadnu ujmu na umení, aj keď som sa venoval naplno zboru. Musím povedať, že keď bolo treba, tak mi Boh dal robotu, ale dal mi aj tvorivé nápady, aj silu, že som to všetko zameškané dobehol. V zbore som pracoval s mládežou. V časoch komunizmu to nebolo také jednoduché. Veď o mládež bojovali aj komunisti. Odísť do takého 14-dňového tábora bola odvaha. Robievali sme to tak, že sme sa prihlásili ako ochrancovia prírody, a keď prišla polícia, preukázali sme sa legitimáciami ochrancov. Po celý život bol Pán Boh so mnou a ja som nikdy nebol perzekvovaný za svoje kresťanské názory. V umeleckom živote trochu áno, lebo keď sa rozdeľovali nejaké pocty a ocenenia, tak tie moje sa zastavovali v najvyšších straníckych orgánoch. Napriek tomu si aj v tom období realizoval mnohé svoje veľké, monumentálne diela, keď spomeniem len fontánu na vtedajšom Gottwaldovom námestí a mnohé iné... Ľ. Hovorková: No, konkrétne na tom „Gottwalďáku“ mu ublížili. Neuverejnili v tlači a v publikáciách ani jeho meno. Ako si sa ako veriaci človek dostal k takýmto zákazkám? J. Hovorka: Veľké veci sa robili v tímoch. V tom čase väčšina významnejších prác prechádzala súťažami. Keďže som bol členom tvorivého tímu, moje meno tak nevytŕčalo. Ale robil som aj samostatne. Napríklad pamätník spisovateľa Fraňa Káľa. Keď zistili, že som nábožensky zaťažený, ministerstvo mi chcelo prácu odobrať. No aj v tomto prípade, pre krátkosť času, keďže výročie tohto spisovateľa sa blížilo, som plastiku osadil. Nechcem hovoriť, že to všetko zariadil Pán Boh, ale fakt je ten, že som bez veľkých problémov prežil a tvoril. Robil som podobne s ťažkosťami aj pamätník Dunajskej flotily k oslobodeniu Bratislavy. Vtedy som sa postavil proti nápadom niektorých súdruhov, ktoré by boli pamätníku uškodili a tiež mi chceli prácu odobrať. Pri niektorých tvojich plastikách a sochách mám pocit, ako keby nechceli ostať na zemi, akoby sa vzpínali do letu. Je to len môj pocit? J. Hovorka: Vždy bolo mojou túžbou vzlietnuť. Možno sa to na niektorých sochách naozaj prejavuje. Mnohé majú aj krídla, ale nalomené. Tak trochu ukazujú, že aj keď chceme lietať, sme odsúdení žiť na zemi, sme k nej pripútaní. Zem je naša realita. V socharine a umení vôbec, predovšetkým nesmie chýbať pokora. Pokora, vytrvalosť, trpezlivosť, remeslo. Život na reálnej zemi. Človek po čase príde na to, že nemožno lietať v oblakoch, ale túžba lietať tu stále je. Čo pre teba znamená kameň, a čo bronz? J. Hovorka: Na kameni som vyrastal a mám ho veľmi rád. Kameň a bronz sú akoby dva protipóly. Keď vzniká dielo z kameňa, tak sa z neho uberá. Človek musí byť neustále v strehu, aby mu neublížil, aby neodsekol viac ako treba. Práca s kameňom je zápas. Kameňu treba rozumieť a treba mať silu, aby ho človek premohol. Treba vedieť, ako doňho udrieť. Kameň aj zraňuje – doslova i obrazne. Vydolovať sochu z kameňa je bolestivé a neraz aj reálne krvavé. Ale vyhrať ten zápas sa oplatí. Bronz je úplne iný. Na bronze ma fascinuje svetlo a tieň. Keď sa socha odleje, je surová, bez života. Život do nej dostávam, až keď ju dokončujem, keď ju cizelujem. A tam sa dostáva k slovu svetlo, žiara materiálu... Ľ. Hovorková: Juraj vždy hovorieva, že keď premáha kameň, vidí sochu, ktorá je v ňom ukrytá. Len treba odstrániť to, čo je nadbytočné. J. Hovorka: Sú sochári, čo si nakreslia budúcu sochu. Lenže socha je priestor, nedá sa nakresliť. Chvála Bohu, ja priestorovú predstavivosť mám. Plastiku nosím v hlave a vidím ju zo všetkých strán. A nevypustím ju z hlavy, pokiaľ nie je hotová. Samozrejme, že ju pri modelovaní neustále prerábam. Modelovať sochu je sústavne korigovanie – pridávanie a uberanie. A to je rozdiel medzi bronzom a kameňom. Pri kameni je potrebná dôkladná príprava – experimentovať je takmer zakázané. Pri modelovaní (formy) do bronzu môžem uberať, pridávať... to čo som spravil včera, dnes korigujem. Keď človek veľa z hliny uberie, ťažko to vráti do pôvodného stavu. Je ešte niečo pred tebou, čo by si chcel zrealizovať, alebo to najlepšie, aj vzhľadom na vek, už máš za sebou? J. Hovorka: Najkrajšiu sochu som ešte stále neurobil. Tá ešte kdesi na mňa čaká. Aká bude? J. Hovorka: To ešte neviem. U nás je to akosi tak, že jedna socha vyrastá z tej predchádzajúcej. Každá socha je síce nová myšlienkou, námetom, ale človek do nej dostáva svoju vlastnú skúsenosť z jej predchodkyne. To vlastne vytvára rukopis autora. A je to jedna z najťažších úloh – vytvoriť si vlastný rukopis a neopakovať sa pri tom. V poslednej dobe robím také menšie experimentálne trochu abstrahujúce plastiky. Skúšam inú cestu, ako som robil doteraz. Pri modelovaní vzniká dielo z ničoho v prázdnom priestore. Teraz je to opačné – mám nejaké atribúty a dávam ich dohromady, skúšam, čo mi pri tej, či onej zostave povedia. Neustále hľadanie...? J. Hovorka: ...a neustále nachádzanie. To je úžasný zápas, o ktorom som hovoril pred chvíľou. Dokázať stmeliť skúsenosť predchádzajúcej sochy s odvahou priniesť do ďalšej neznáme, nové. Svet tvarov okolo nás je taký krásny, a taký nekonečný, za jeden ľudský život sa ani nedá všetko spoznať, uchopiť a stvárniť. Ľubka, čo ti priniesol život so sochárom Hovorkom. Ľ. Hovorková: Peknú starobu. Stručná odpoveď. Ľ. Hovorková: To, čo som si myslela, že mi život v istých situáciách zobral, sa mi vrátilo niekoľkonásobne. Potrebujeme sa navzájom, potrebujeme cítiť dych toho druhého, chytiť teplú dlaň do ruky. Už sme dosť ďaleko na našej spoločnej ceste a čoraz viac potrebujeme cítiť jeden druhého, vzájomne sa dopĺňať a mať pocit, že ten druhý ma má rád. J. Hovorka: Musím ešte dodať, že náš život by nebol taký, aký bol a aký je, keby sme žili bez zborového spoločenstva. To nie je fráza. To je neuveriteľná skutočnosť. Mládežníci, ktorých sme viedli, sú dnes už starí otcovia a staré mamy. Náš život je naozaj obohatený spoločenstvom veriacich z nášho, ale aj z iných živých kresťanských zborov. Nevymenil by som ho za nič na svete. A to je najkrajšie aj na Vianociach. Akosi intenzívnejšie pociťujeme, že jeden druhého potrebujeme, nielen v rodine, ale aj v spoločenstve. Ľ. Hovorková: Vieš, aké je to úžasné, keď má Jurko narodeniny a tí jeho starí táborníci si oblečú kockované košele a prídu gratulovať s gitarou a košíkom dobrých buchiet? A ešte jeden silný zážitok. Pred minulými Vianocami som bola operovaná. Po príchode z nemocnice mi 17 sestier zo zboru a z rodiny poslali sladkosti. Bolo ich toľko, že sme sa mohli sa rozdeliť aj s bezdomovcami. Začali sme Vianocami, skončime pri nich. Čo nesmie chýbať u Hovorkovcov pri štedrovečernom stole? Ľ. Hovorková: Kapor, zemiakový šalát a kapustnica. Ale predovšetkým, to nádherné stretnutie rodiny. Stretneme sa všetci pri jednom stole a v jednom duchu. Tu som chcel rozhovor aj návštevu skončiť. Počas rozhovoru zmizla zo stola štrúdľa a mal som pocit, že som aspoň trochu nazrel do „kuchyne“ manželov Hovorkovcov a že mám dosť podkladov na to, aby som vám trochu priblížil názory a zápasy vari najvýznamnejšieho žijúceho umelca z radov evejelikálnych cirkví. Ale Ľubka si ešte vyžiadala dovetok. No, odoprite jej to po takej dobrej štrúdli... P. S. Ľubky Hovorkovej: Hovorila som, že som veľa času preplakala. Nechcem sa k tomu vracať, ale ani nechcem, aby ostalo len pri náreku. Život v manželstve sa postupom času pretavil do vzájomného porozumenia a harmónie. Už nie je potrebné si namáhavo všeličo vysvetľovať a presadzovať. Bohatstvo spolužitia je vo vzájomnej a doplňujúcej spolupráci v rodine i v zbore. Obohatenie svojho života vidím tiež v postupnom prenikaní do sveta umenia, ktoré mi na začiatku bolo cudzie. Dnes už niektoré práce, ktoré manžel krvopotne vytvára, viem ohodnotiť a v jeho zápase o tvar tiež povzbudiť. Aj keď nie som školená odborníčka vo výtvarnom umení, viem ho skritizovať, ale aj pochváliť. Bola som učiteľkou. Svoje zamestnanie som milovala, lebo som milovala detskú dušu. Pre mňa je detská duša niečo úžasne silné, detská duša bol a je môj život. Hoci to bolo v časoch, keď som nemohla verejne hlásať, kto som, čo som, mohla som mnohým deťom dať pocítiť svoju lásku, ktorá pramenila z mojej viery a takto im slúžiť. A za to som naozaj Bohu vďačná. Na adventnej návšteve u manželov ĽUBY a JURAJA HOVORKOVCOV bol BOHUSLAV PIATKO