Kristovo volanie bolo silnejšie...

PRI ŠÁLKE S... Petrom Hrubom Tá secesná vila priťahovala môj pohľad vždy, keď som išla okolo alebo s nejakým zdravotným problémom k lekárovi. Nie je ani priveľká, ani primalá, má krásne vyvážené proporcie a obklopuje ju pomerne veľká záhrada. Spletitý osud vily akoby sa prelínal s často zamotanými dejinami našej spoločnosti. Až ostatných desať- -dvanásť rokov slúžia jej priestory zmysluplným a potrebným aktivitám. Sídli v nej Tréningové centrum Kompas, s ktorého riaditeľom Petrom Hrubom, sme sa rozprávali o jeho ceste k Bohu, o misijnej práci s mládežou aj o tom, že dnešná mládež si hľadá cestu k Bohu i naplneniu praktických ambícií zložitejšie, ako to bolo kedysi. Mohol by si sa čitateľom predstaviť? Aká bola tvoja cesta k Bohu? Som z rodiny, ktorá chodila do kostola pravidelne, raz za rok, na Vianoce. Otec je nepraktizujúci katolík. Mama uverila na jednej zo sporadických návštev evanjelických bohoslužieb a už zopár desaťročí je aktívnou členkou cirkvi CASD. Ja som sa v časoch svojich stredoškolských štúdií prikláňal k ateistickému svetonázoru. No najmä kvôli záujmu o hudbu som začal navštevovať mládežnícke stretnutia kresťanov v neďalekej dedine pri našom meste. Ich odlišný životný postoj mi imponoval. Zásobovali ma zaujímavou kresťanskou literatúrou, ktorú očividne niekto prepašoval spoza hraníc a vnútorne som rozpoznal, že Boh existuje a Ježiš má čo ponúknuť aj mne, nielen starým babkám. Kristovo volanie mi zaznelo v duši počas stredoškolských štúdií na stretnutí evanjelickej mládeže na Lazoch pod Makytou, počas zdieľania sa jedného českého brata z apoštolskej cirkvi. Snažil som sa odolať výzve vyznať hriech a vydať sa Kristovi. Ale Kristovo volanie bolo silnejšie, než ja sám. Kľakol som pred stvoriteľom sveta, vyznal som svoju potrebu záchrany a On zmenil môj život. Vložili mi do rúk Písmo s príkazom: „Čítaj z neho denne!“ A môj život sa od vtedy uberá novým smerom. Kedy a prečo si sa rozhodol pre prácu s mládežou? S mládežou pracujem od svojich 17 rokov, keď som bol ešte vo fáze hľadania Pána Boha. Vtedy sme spolu s dvomi bratmi, ani poriadne netušiac, čo vlastne robíme (bol som čerstvý kresťan a o mládežníckej práci som takmer nič nevedel), zakladali mládež v Púchove. Obdobie vysokoškolského štúdia bolo pre mňa časom intenzívneho duchovného rastu. Povolanie stať sa misionárom pre vysokoškolákov som získal o viac ako desaťročie neskôr. Bolo to vo Varšave na konferencií IFES, v roku 1994. Tu som počul volanie v zmysle: „To, čo robíš teraz, môže robiť kde-kto, vzdaj sa povolania manažéra, poď a slúž mi v misii.“ O rok neskôr som už mal novú prácu – v misií VBH (Vysokoškolské Biblické Hnutie). Si „otcom“ mnohých cenných nápadov, aktivít a programov, ktoré presahujú hranice Žiliny i Slovenska. Kto ti pri ich realizácii pomáha? Nemám pocit, že som otcom mnohých cenných nápadov. Osobne sa nepovažujem za mimoriadne kreatívneho človeka. V TCK spolupracujem s ďalšími dvanástimi kolegami, kde si veľmi ceníme tímovú prácu. A Pán Boh sa k nej priznáva. Ďalším nezanedbateľným stimulom a inšpiráciou k službe sú pravidelné štvordňové stretnutia (konajú sa trikrát ročne) s kolegami z podobných organizácií ako je TCK, ktorí sú z jedenástich krajín bývalého východného bloku (Josiah Venture Council). A rovnako mi pomáha čítanie správnych kníh. Mnohé tvoje aktivity sú mi známe, veď sa stretávame v jednom zbore. Predsa však nepoznám veľkú časť tvojej práce a určite ani čitatelia Dialógu. Skús nám porozprávať o tom, čo je tvojmu srdcu najbližšie. Predpokladám, že čitatelia poznajú dlhoročne fungujúce projekty, ako je Konferencia pre pracovníkov s mládežou (KPM), projekt Dávka online – materiály pre pracovníkov s mládežou (www. davkaonline.sk), KECY – evanjelizačné English tábory pre stredoškolákov, Škola pre pracovníkov s mládežou (ŠPM), Tréningové víkendy pre mládežnícke tímy (TVT) atď. Ja sám mám však veľmi rád zmenu a spoločnosť ľudí, ktorí potrebujú počuť evanjelium. Tento rok pracujeme na nových projektoch, ktoré môjmu srdcu ponúkajú oboje. Sú to napríklad televízny projekt EXIT 316 spolu s nadväzujúcou prácou s hľadajúcimi študentmi z necirkevného prostredia v tzv. EXIT TURBO skupinkách a projekt FUSION – rock-pop-drama-art súbory pre tínedžerov. Súčasná doba je veľmi dynamická, čo celkom vyhovuje môjmu naturelu, lebo neustále prináša nové výzvy, v ktorých je skúšaná naša viera. O týchto projektoch a o službe TCK sa môžete dozvedieť viac vo výročnej správe TCK na www.tckompas.sk. Študoval a pracoval si aj v zahraničí, zúčastnil si sa napríklad misijného pobytu na Filipínach. Čomu si sa tu priučil? Štúdium na Inštitúte Súčasného kresťanstva v Londýne bolo pre mňa veľkou školou. Uncle John, ako sme volali známeho teológa Johna Scotta, je krásnym príkladom spojenia pokorného charakteru silnej osobnosti s kvalitnou teológiou a veľkým intelektom. Na škole pôsobilo veľa kvalitných učiteľov, takže poznámky z ich prednášok sú stále bohatým žriedlom informácií pre moju súčasnú službu. Pobyt na Filipínach znamenal skôr inšpiráciu v oblasti mojej osobnej evanjelizácie, ale bol aj dobrým stimulom k vďačnosti za mnohé výdobytky pohodlia, ktoré v našej krajine máme. Dlhé roky pracuješ s mládežou, organizuješ a vedieš vzdelávanie pracovníkov s mládežou, tréningy vedúcich skupiniek a venuješ sa aj vysokoškolákom. Stíhaš? Nuž, som vo veku, keď by som už mal vedieť spomaliť život a venovať sa viac veciam dôležitým, než len naliehavým. Učím sa to a občas mám pocit, že sa mi to aj darí. Akonáhle to však vyslovím, hneď sa to akosi obracia proti mne... Na druhej strane, nadchýňa ma to, že môžem robiť niečo zmysluplné, niečo čo je pútavé a, navyše, dostávam za to plat! Už som sa vzdal myšlienky zachrániť celý svet, ale nie myšlienky na Božie prebúdzania v mojom živote, v rodine a aj v našom malom národe. Ak sa tohto prebudenia dožijú moje deti, alebo aspoň ich deti, budem šťastný. Pri spomaľovaní svojho života čoraz viac snívam o cirkvi, ktorá je krásna a bez poškvrny, ako aj o tom, čo znamená pre mňa o takejto cirkvi nielen snívať, ale ju aj žiť. Za tie roky, ktoré si až doteraz venoval mládeži, si dôkladne spoznal niekoľko generácií mladých ľudí, študentov. Líšia sa dnešní mládežníci od tých spred desiatich-pätnástich rokov? V čom sú dnešné deti a mládež iné? Líšia aj nelíšia. Tí skôr narodení boli citlivejší na faktické poznanie. Dobré, logické a hlboké vysvetlenia (apologetika) boli veľmi podstatné pri ich rozhodovaní sa, akou cestou sa vydajú. Súčasná generácia je ochotnejšia uveriť duchovnému svetu, nech už je akýkoľvek. Je oveľa citlivejšia na duchovný zážitok a holé fakty pre ňu nie sú také kľúčové. Generácie sú rovnaké v tom, že sú otvorené evanjeliu, ak máme správny kľúč. Verím, že univerzálnym kľúčom ostáva pôsobenie Svätého Ducha cez osobný záujem veriaceho človeka o človeka hľadajúceho. Cieľom a zmyslom vašej práce je viesť a získavať mladých k životu s Bohom a k službe. Darí sa napĺňať túto ideu? Sú mládežníci ochotní obetovať voľný čas, námahu a peniaze v tejto službe? Zmyslom existencie Tréningového centra Kompas je životom inšpirovať a trénovať mládežníckych vedúcich, pomáhať im pri výchove ďalšej generácie nasledovníkov Krista v ich miestnom zbore. K tomu určite patrí aj evanjelizácia, no tá je len časťou toho, prečo existujeme. Mám pocit, že Pán Boh sa k našej službe priznáva, ale lepšie by bolo spýtať sa tých, ktorým slúžime. Napríklad ľudí z deviatich zborov, s ktorými spoločne organizujeme evanjelizačné letné tábory, účastníkov KPM, absolventov našej školy (ŠPM), neveriacich študentov zo škôl, v ktorých sme boli s Exit TOUR... Cítim sa veľmi poctený tým, že môžeme pracovať s toľkými mladými ľuďmi zo Slovenska. Je to výnimočná Božia milosť, ktorá tu nebude večne. Pýtam sa na to aj preto, lebo veľmi často počúvam ponosy starších (aj kresťanov) na to, že mládež (aj kresťanská) je menej ochotná, uprednostňuje svoje osobné záujmy, štúdium a budúcu kariéru pred službou... Myslím si, že mladí ľudia to majú dnes veľmi ťažké. V minulosti bolo o nás vo svete práce, v škole aj v zbore „postarané“. Pestovali sme priemernosť, vytŕčať sa neoplácalo. Dnes, naopak, svet žičí iba úspešným ľuďom a je pochopiteľné, že mladí ľudia začali viac premýšľať o tom, kde budú pracovať, bývať... Ekonomická situácia, životná realita a aj rodičia ich tlačia k stále vyššiemu výkonu, a to nie je veľmi príjemné. Nemyslím si, že by sme sa my, starší, správali v podobnej situácii odlišne. Naším problémom je skôr to, že sme sa nenaučili povzbudzovať ich, veriť a pomáhať im v ich živote. Zato v negatívnej kritike sme majstrami... Ak sa ešte dá, treba sa zadívať do vlastných radov. Myslím si, že kresťan by mal svojou prácou a postojmi predčiť ostatných a nie pracovať na polovičný plyn (či už v zamestnaní alebo aj v cirkvi) s tým, že však to tak či tak „zhorí“... Možno vyslovím trošku „kacírsku“ myšlienku: som presvedčená, že mládež a jej ochota, viera a láska prejavovaná Bohu a ostatným ľuďom, sú našou vizitkou. My, rodičia, učitelia, starší členovia zborov sme ich bezprostrednými príkladmi, učia sa nielen z našich rečí, ale najmä z našich skutkov a praktických riešení bežných problémov. A ten obraz, ktorý sa nám zrkadlí v ich životoch je občas poriadne krivý... Je to tak, život funguje podľa: „Aká matka, taká Katka...“. Ak kritizujeme naše deti, kritizujeme predovšetkým sami seba. Učenícky model funguje. Piate evanjelium našich životov, ktoré čítajú ľudia okolo nás, no najmä tí najbližší, je do veľkej miery výpoveďou o našom vlastnom chodení s Kristom. Čo je pre vás, pracovníkov Tréningového centra Kompas, v súčasnosti najväčšou výzvou? Je to októbrové spustenie televízno- internetového programu pre mládež Exit 316 (televízny seriál zameraný na vyvolanie diskusie o základných kresťanských hodnotách). Ešte stále zápasíme o jeho akceptáciu u vedenia evanjelickej cirkvi (ECAV). Tento televízny magazín adaptujeme z češtiny na slovenské podmienky. Nakrúcame rozhovory na ulici, robíme interview so slovenskými VIP, pripravujeme mentorské príhovory s osobnosťami z prostredia rôznych cirkví, atď. Je to veľké množstvo práce. Prosím, modlite sa, aby prinieslo ovocie v podobe zdieľania evanjelia na pravidelných stretnutiach kresťanov so svojimi neveriacimi kamarátmi. A celkom na záver: ako to funguje u vás doma? Mnohým aktivitám sa venuješ spolu s manželkou, máte doma dve tínedžerky... Dokázali ste udržať rovnováhu služby a rodinného spolužitia? Mnohým sa to nedarí... Rovnováha je veľmi krehká, s bázňou a modlitbami vzhliadame k Pánu Bohu, aby naše deti vytrvali na Jeho cestách tak, aby ich chceli ich vlastné deti vo viere nasledovať. Ak prehráme boj o ich životy, zlyháme v tom, čo je najvzácnejšie a zároveň najbližšie. Ešte nedávno bolo naše spolunažívanie veľmi intenzívne. Dospievajúce deti však už majú svoj vlastný program a preto trávenie času s nimi musí byť z našej strany oveľa premyslenejšie, cielené a lepšie organizované. Trávime zmysluplný čas počas nášho tzv. family time, (čas pre rodinu) keď sa snažíme robiť spolu niečo zábavné, zmysluplné i poučné. Patrí sem aj Božie slovo a pravidelné spoločné modlitby.