Vieme osloviť súčasníka?

Takže, bez dlhých úvodov: Vieme osloviť súčasníka? Ľ. Vynánek: Možno na začiatok by sme si mohli uvedomiť, že nežijeme len v postkresťanskej, ale aj v postsekulárnej spoločnosti. Marxistický materializmus ľudia vymenili za praktický. Dnes sa už nikto neoháňa nejakými teóriami, ale orientujeme sa na praktický konzum. No na druhej strane, ľudia neprestali hľadať duchovné hodnoty. Aj v tom najširšom zmysle slova – od astrológie, cez rôzne -izmy, až po kresťanstvo. Osloviť takéhoto človeka je dosť ťažké, lebo v našej spoločnosti je každý človek nejakým smerom duchovný, no duchovnosť je tak široko a vágne zadefinovaná, že sa tam zmestí takmer každý – kresťan i nekresťan, proste každý, kto v niečo verí. Tvoja viera je fajn, ale nechaj si ju, podľa možností, pre seba. A do takejto atmosféry povedať ľuďom niečo, čo ich zastaví, alebo zatrasie, alebo ich donúti položiť si otáznik nad sebou, nie je ľahké. Otázka je, aké posolstvo sú takto orientovaní ľudia ochotní prijať. Takže, bez dlhých úvodov, Vieme osloviť súčasníka? Ľ. Vynánek: Možno na začiatok by sme si mohli uvedomiť, že nežijeme len v postkresťanskej, ale aj v postsekulárnej spoločnosti. Marxistický materializmus ľudia vymenili za praktický. Dnes sa už nikto neoháňa nejakými teóriami, ale orientujeme sa na praktický konzum. No na druhej strane, ľudia neprestali hľadať duchovné hodnoty. Aj v tom najširšom zmysle slova – od astrológie, cez rôzne -izmy, až po kresťanstvo. Osloviť takéhoto človeka je dosť ťažké, lebo v našej spoločnosti je každý človek nejakým smerom duchovný, no duchovnosť je tak široko a vágne zadefinovaná, že sa tam zmestí takmer každý – kresťan i nekresťan, proste každý, kto v niečo verí. Tvoja viera je fajn, ale nechaj si ju, podľa možností, pre seba. A do takejto atmosféry povedať ľuďom niečo, čo ich zastaví, alebo zatrasie, alebo ich donúti položiť si otáznik nad sebou, nie je ľahké. Otázka je, aké posolstvo sú takto orientovaní ľudia ochotní prijať. SILA LÁSKY Nechcem sa v tejto besede venovať zahraničnej misii a práci v Afrike, lebo tam zrejme ide o úplne iné prostriedky a metódy, ale predsa len, slovo misionára. A. Bussard: Skôr ako sa dostanem k nejakým úvahám na danú tému, by som chcel pár slov povedať o našej misii. Je zaujímavá tým, že dokáže spojiť Slovensko s Afrikou. Pomocou slovenských sponzorov sa snažíme zabezpečiť dôstojný život ľuďom v Afrike. Tam sa nám v praxi najviac osvedčil starý biblický výrok: Pán Boh je láska. Tam pôsobí naozaj len láska. Na človeka, ktorý sa do tejto práce zapojí, musí pôsobiť Boží duch. To platí aj o tých, ktorí nie sú kresťania. Keď sa zapoja do misie v Afrike, Pán Boh začína pôsobiť v ich srdciach. O tom svedčí už to, že robia niečo dobré. Veď kto pomáha ľuďom v tých strašných podmienkach, otvára v sebe kanál na pôsobenie Božieho ducha. To je pre mňa nová skúsenosť. To nefunguje tak, že najskôr musíme človeka presvedčiť, aby uveril, že Pán Boh existuje, ale keď začne pôsobiť láska, láskavosť, často sa človek otvorí tomu, aby Pán Boh vošiel do jeho života. Takmer úplne sa toto vaše poznanie zhoduje aspoň s prvou časťou akéhosi motta tejto besedy, ktoré v prípravnom rozhovore na túto tému pripomenul žilinský kazateľ CB Tibor Máhrik: Podľa lásky poznajú, že ste moji učeníci. Konkrétnu skúsenosť máme z Afriky, no mám pocit, že podstatne zložitejšie je to v Európe, ako to naznačil Ľubomír Vyhnánek. Ako Božiu lásku a zvesť o spasení vyniesť za múry kostolov dnes a tu – v kresťanskej Európe, na Slovensku? A. Bussard: Je to tak. V Afrike je naozaj jednoduchšie ukázať lásku, Na Slovensku je to oveľa ťažšie. Ľ. Vyhnánek: Ja mám rovnakú skúsenosť. Pred časom pôsobil na Slovensku jeden americký misionár, ktorý v Amerike založil dva veľké zbory a na Slovensku sa mu po piatich rokoch pôsobenia podarilo získať jedného človeka. SILA PRÍKLADU Čím to je? Dakedy mám pocit, že ponúknuť chlieb presýteným ľuďom, ktorý inde zachraňuje životy, je dosť ťažké. M. Moravský: Začali ste myšlienkou o Božej láske. Ja som si v tejto súvislosti spomenul na to pavlovské: „viera je z počutia“. Podľa mojej skúsenosti sa všetko môže začať len tam, kde sú ľudia ochotní počúvať. A ľudia sú ochotní počúvať len vtedy, keď cítia, že majú šancu počuť odpovede na otázky, ktoré v sebe nosia. A to nejde len tak. Ja, napríklad, som typ, ktorý sa musí poznať s partnerom, ak chcem, aby vznikla nejaká hlbšia komunikácia. Moje zmysluplné rozhovory o viere sa diali vtedy, keď už predtým boli nejaké zmysluplné rozhovory o živote, keď som trochu poznal postoje partnerov. To je jeden spôsob, ktorý vnímam. Ja som sa zámerne presťahoval z väčšieho spoločenstva na malú dedinu, kde žijem vyše dvadsať rokov v malej komunite, no veľa cestujem po svete. A tu sledujem inú líniu, umožňujúcu oslovovať ľudí. Ľudia si niekedy všimnú, či už v malej dedinskej komunite, alebo pri dlhých cestách, že som iný, že sa správam inak ako očakávajú a tým vyvolám v nich otázky. Keď s niekým idete chvíľu životom spolu, jednoducho si všimne, že ste iný a vyvolá to jeho zvedavosť. Takto som začal niekoľko rozhovorov, ktoré sa vyvinuli do možnosti zvestovania evanjelia. Takže – osobný život je príležitosťou na zvestovanie evanjelia. Nie dakde prísť, dakoho stretnúť a zasypať ho rečami o Bohu a spasení. To nemôže vyjsť, aspoň ja o tom neviem. Z. Kramárová: Tiež si myslím, že doba veľkých masových evanjelizácií, presviedčaní, je za nami. Aj ja vidím skôr príležitosť na svedectvo na základe osobných vzťahov. Čím sa viac pohybujem vo svete biznisu, tým viac vidím zištnosť a účelovosť väčšiny vzťahov, ktoré vo svete bežne fungujú. Avšak – o čo povrchnejšia je pozlátka sveta, o to viac cítiť „vôňu Kristovu“ v nás, ktorú svet vníma, hoci ju nevie pomenovať a nepozná jej zdroj. To znamená, že je dobré určitým spôsobom „zapadnúť“ do sveta, správať sa v ňom normálne, prezentovať svoje záujmy a postoje. Tam podľa mňa vzniká najlepší priestor pre osobné svedectvo. Ale kde je ten moment, tá pravá chvíľa na svedectvo? K. Kramárová: Keď sme iní a fungujeme len v rámci svojej kresťanskej rodiny a zboru, ľahko sa nám stane, že po pár rokoch stratíme kontakt s vonkajšou realitou. Staneme sa outsidermi, ktorí sú svojmu okoliu len na posmech. Myslím si, že ako moderní, zorientovaní, aktívni a vzdelaní ľudia dnešnej doby môžeme svetu priniesť oveľa viac. Veď ako môžeme ľuďom pomôcť hľadať riešenia, keď nevieme aké si kladú otázky, v čom žijú, keď nepoznáme, o čom je život okolo nich? Ak máme univerzálne pripravenú odpoveď typu Ján 3, 16, nemôžeme sa čudovať, že nie je záujem... Pán Ježiš mal ku každému osobitný prístup, povedal každému iné, podľa okolností, to, čo ten človek potreboval počuť a o to by sme sa mali snažiť aj my. Ľ. Vyhnánek: Keď je kresťanstvo formálne, nemôže osloviť. Kedysi som počul jednu zaujímavú myšlienku ako odpoveď na otázku: Prečo sú Afričania vnímavejší na evanjelium ako Európania? Istý misionár ten rozdiel prirovnal k svadbe mladuchy a druhému manželstvu rozvedenej ženy. Keď príde misionár niekde v Afrike do spoločnosti, ktorá je ešte založená na rodovej štruktúre so starými kultmi, tak im prinesie niečo naozaj nové. Niečo, čo im dá nádej a osloví ich, keď im hovorí o Ježišovi. Stáva sa, že keď sa obráti jeden člen rodiny, veľmi často sa obrátia aj jej ďalší členovia. To pripomína onú mladuchu, ktorá ide plná očakávania do čohosi nového a vzrušujúceho. No v Európe ľudia kresťanstvo poznajú so všetkými nánosmi a prívlastkami, čo sa po stáročia naň nalepili a žiaľ, mnohé z nich nie sú pozitívne. Je to pre nich len náboženstvo, formálne a nepríťažlivé. Nemajú s ním najlepšiu skúsenosť. Podobne ako rozvedená žena, ktorá sa už v jednom manželstve sklamala a ktorú je veľmi ťažké presvedčiť, že dobré manželstvo je o niečom inom. Asi budete so mnou súhlasiť, že kým život beží v zabehnutých koľajách, ľudia necítia potrebu hľadať Pána Boha. Jednou z mála z výnimiek, kedy sú vnímavejší na evanjelium, sú hraničné životné situácie. Hovorím to preto, lebo nám minulý rok zomrel pri autonehode syn a mnoho jeho kolegov, právnikov sa prišlo s ním rozlúčiť. Podľa ich reakcie viem, že boli slovom a svedectvom o živote s Pánom Ježišom dotknutí. Ako s tým naložili, to je už iná kapitola – ale jasne, možno po prvýkrát v živote, počuli evanjelium o Božej láske... SILA VNÍMANIA INÝCH Ale to nie sú bežné situácie a nemožno ich vyhľadávať... Ľ. Vyhnánek: Samozrejme, že nie, to by bolo trochu morbídne. Ale treba byť pripravený, ako hovorí Peter v svojom prvom liste „vydať počet o nádeji“, ktorú ako kresťania máme. Tak to predsa fungovalo aj v prvej cirkvi, v časoch Pána Ježiša. Prichádzali tí, ktorí hľadali, ktorí potrebovali pomoc. Pán Ježiš povedal, že „zdraví nepotrebujú lekára“. Aj v tej dobe to boli skôr ľudia na okraji spoločnosti. No keď sa dnes obzrieme okolo seba, tí čo potrebujú pomoc sú v takej aglomerácii, akou je Bratislava, od nás ďaleko. Mnohí sa pohybujeme vo svojom intelektuálnom, podnikateľskom a inom svete, kde nám je dobre. Núdzni sú ďaleko. Nevidno ich. Možno ich stretneme sem-tam na ulici, keď predávajú Nota bene. Ale nechce sa nám s nimi špiniť ruky... Takže – nie vyhľadávať situácie ľudí v nešťastí, ale vnímať citlivo okolie a všímať si ľudí, ktorých život pritlačil do kúta a tam veľmi opatrne a pomaly osloviť svedectvom. Asi každého inak. Verím, že Pán Boh v takej situácii vždy dá vhodné slová. oslovit2.jpgTo je, samozrejme, jedna z ciest. Ale myslím si, že nevieme preklenúť, a možno sa o to ani nesnažíme, to podstatné – ako osloviť takého človeka zvesťou o spasení, ktorý si v tomto kresťanskom svete myslí, že je kresťanom – každú nedeľu je v kostole, prispieva na charitu, kúpi si narcisy, dve percentá z daní dá sociálnym združeniam? Dokonca mnohí chodia možno aj do našich modlitební. Treba ich osloviť? Ak áno, tak čím? Láskou? Vzťahmi? Vo veľkých zboroch sa už ani nevie, kto je kmeňový a kto je nový... Z. Kramárová: My v Žiline sme dosť špecifický zbor, ktorý asi pred 20 rokmi založil vtedy 70-ročný brat Fajfr. Bolo nás zopár mladých, pozývali sme svojich spolužiakov, kamarátov. Neskôr sme si pozakladali rodiny, takže pribúdali priatelia a mladé rodiny. Na začiatku nás bývalo zo desať. Pamätám sa, ako sa brat Fajfr roky modlil za 40 stoličiek. To bolo niečo nepredstaviteľné! A tých 40 stoličiek sa dožil. Dnes nás v nedeľu býva vyše 100. Zbor výrazne narástol a myslím si, že na základe osobných vzťahov aj stále rastie. A znovu sa potvrdzuje to, o čom sme už hovorili, keď sú dobré vzťahy v zbore a ľudia sa neboja priateľstiev vo svete, v zamestnaní, zbor nemôže nerásť. Vieme osloviť tých, čo chodia do našich modlitební a sú neobrátení? Z. Kramárová: Myslím si, že si treba dať pozor na jednu vec – aby naše vzťahy boli čisté, úprimné a nie „kresťansky zištné“. Už som totiž začula vetu typu: „Toľko času som mu venoval a on nič!“ Čiže, zjednodušene povedané – ak sa neobrátiš, tak nie si pre nás zaujímavý... Smutné. Sme len rozsievači, ktorí rozsievajú, ale nikto nám nesľubuje, že práve my budeme brať aj úrodu. Iná je situácia v malých zboroch a iná vo veľkých. Mnohí v anonymite prežijú dlho... Bussard: Bratislavský zbor je naozaj veľký. Musím priznať, že hoci tam chodím vyše dvadsať rokov, určite nepoznám ani polovicu ľudí. To môže byť trochu negatívom väčšieho zboru. No na druhej strane treba povedať, že ľudia vo veľkých mestách ako je Bratislava, ktorí začínajú duchovne hľadať, bývajú radi anonymní. Takže ja to nepovažujem za nejakú zásadne negatívnu vec. Bratislavský zbor priťahuje hlavne mladých ľudí, ktorí nechcú byť oslovení okamžite, ktorý by možno nezniesli nejaké vnucovanie. Oni chcú skôr skúmať, zisťovať o čo tu ide, čakajú, či ich dačo osloví. V tomto zmysle má anonymita svoju pozitívnu stránku. Často sa potom zázrak prirodzeného oslovenia udeje na nejakej spoločnej akcii a príde to akoby samo. A zrazu už človek nie je anonymný, ale uverí a stane sa skutočným obráteným kresťanom. V tomto zmysle vnímam evanjelizáciu ako proces, nie ako jednorazový akt. Ľ. Vyhnánek: Ja som z jedného z troch kresťansko-zborových bratislavských zborov v Rači. Možno porovnateľný s vašim Kalinovom. Je nás tak do 40 aj s deťmi. V takomto rozsahu je dosť ťažké zabezpečiť rast zboru len na princípe priateľstva, je to príliš úzky okruh ľudí. My sa snažíme hľadať cesty k ľuďom cez sociálnu prácu. Písmo nás nabáda, aby sme robili dobre všetkým. Týmto smerom sa snažíme otvárať dvere novým ľuďom. Našim cieľom je dosiahnuť tých 80–100 členov, pretože podľa skúseností z takto veľkých zborov to už potom ide na princípoch, o ktorých ste hovorili a zbory sú schopné rásť systémom „snehovej gule“. Keď v takom zbore, ako je váš bratislavský na Cukrovej, pozve niekoho len každý dvadsiaty a niekto z nich uverí, zbor rastie. My zatiaľ naozaj vidíme najefektívnejšiu cestu cez prácu s deťmi a podobne. So sociálnou cestou oslovovania ľudí majú skúsenosti aj v Kalinove. M. Moravský: Malé zbory toho naozaj veľa na výber nemajú a cestou diakonie sa uberáme aj my. Súvisí to aj s činnosťou domova dôchodcov Betánia, kde mávame zhromaždenia. Cez sociálnu službu sme sa v Kalinove zviditeľnili. Naše zhromaždenia navštevujú nielen klienti a ich návštevy a príbuzní, ale aj zamestnanci domova, ktorí nie sú z našej cirkvi. Tak sa nám podarilo otvoriť dvere pre iných, ktoré by sme iným spôsobom určite neotvorili. Ale ono to tak či tak skončí na osobných vzťahoch s ľuďmi, ktorí sa na základe takýchto kontaktov chcú o nás dozvedieť viacej. No, pokiaľ viem, dvere ste pootvorili aj zriadením čajovne v budove Betánie. M. Moravský: Všetko je to o ľuďoch. Čajovňa prináša svoje ovocie. No jedna generácia odišla a teraz je tam nová, mladšia generácia, ktorá sa zatiaľ iba hľadá. Ale výsledky práce tej prvej generácie sa nestratili. Ľudia z jej okruhu teraz tvoria jadro hudobnej skupiny, ktorá sa perspektívne chystá stať skupinou chvál v našom zbore. To Pán Boh zmanažoval a zostalo to v ľuďoch. A môj osobný pocit? Cítim to tak, že to nie je naša individuálna aktivita, ale prispievame do nejakého Božieho plánu evanjelizácie. Keď som bol študent, mal som problém s nadväzovaním evanjelizačných kontaktov. Mal som vtedy rozhovor s jedným spolužiakom a o on mi povedal: Vieš, ja by som ťa ani tak veľmi nepočúval, ale pred niekoľkými rokmi som stretol v zahraničí jedného človeka, ktorý mi hovoril to isté, čo mi rozprávaš teraz ty. On vtedy odišiel veľmi sklamaný, lebo som nereagoval. No keď mi teraz ty, po rokoch a úplne na inom konci sveta hovoríš to isté, tak sa mi zdá, že za tým niečo bude. SILA SVEDECTVA Viac-menej sme si povedali, že vieme, aspoň približne, čím treba prakticky oslovovať. Láskou, kvalitou spoločenstva, životným príkladom, ale – vieme aj ako? Ako premeniť to, čo máme, na prijateľné posolstvo? Pán Vyhnánek, vy sa tým v kresťanskom rádii musíte zaoberať. Ľ. Vyhnánek: Problémy, ktoré sú spojené s misiou alebo evanjelizáciou všetci veľmi dobre poznáme. Na Slovensku ide o to, že väčšina ľudí nejakým spôsobom v niečo verí. Už sme o tom hovorili. A ľudia dosť opatrne, ak nie negatívne, reagujú na akúkoľvek ponuku takéhoto druhu. Považujú to za nátlak, manipuláciu a podobne. Napokon, skúste ísť do mesta a rozprávať traktáty na námestí. Ľudia sa vám veľkým oblúkom začnú vyhýbať. Dnešní ľudia sa jednoducho boja stretnutia s niečím, čo nepoznajú. Máme však skúsenosti z rádia, že ľudia veľmi pozitívne reagujú na svedectvá. Osobná skúsenosť z poznania Ježiša, prežitie, to je stále niečo také jedinečné, že na to ľudia reagujú. Zamýšľajú sa, či veriaci nemá niečo viac, ako má on. To je cesta, ktorou možno veľmi účinne šíriť evanjelium. SILA SPOLOČENSTVA A. Bussard: Hovoríme, že evanjelizácia dnešných dní spočíva na osobnom kontakte, priateľstve, poznaní partnera. To je v poriadku. No ja si myslím, že veľmi dôležitá je aj komunita. Keď dokážeme vytvoriť komunitu, do ktorej môžeme pozvať priateľov, osobu, ktorú poznáme, tak väčšia komunita vie osloviť oveľa silnejšie ako jednotlivec. Preto si myslím, že akcie spoločenstva majú veľmi silný dopad na človeka. Každý člen komunity prináša niečo iné, iný pohľad na veci, iný vzťah, iné emócie. Myslím si, že v živote bežného skeptického Slováka má komunita obrovskú úlohu a váhu pri evanjelizácii. Ľ. Vyhnánek: Ale musí to mať určitú prijateľnú formu. Z vlastných skúseností viem, že ľudia dosť ťažko prijímajú pozvania na evanjelizácie, kde sa, povedzme, hodinu káže. To je niečo, čo je dnes v spoločnosti ťažko akceptovateľné. Samozrejme, nájdu sa výnimky, ale omnoho lepšie ľudia reagujú na komunitné aktivity. My napríklad robievame pred Vianocami akciu Samaritánova peňaženka. To je akcia pre deti s nižších sociálnych vrstiev. Keď sme pozývali ľudí zo širokého okolia pozvánkami do schránok, mali sme ich 20 tisíc, prišli na akciu možno piati. Keď sme sa zamerali na sociálne odkázané rodiny, prišlo okolo 100 detí plus rodičia. Možno treba hľadať nejaké kontaktné akcie, kde by sa ľudia cítili bezpečne, kde by mohli niečo prijať. Z. Kramárová: Ísť na nejakú evanjelizáciu je pre väčšinu dnešných ľudí úplne nepredstaviteľné. Pre dnešného človeka je to neprirodzené, pokiaľ len nie je v nejakej úplne hraničnej situácii. Podľa mňa je dnes doba osobných vzťahov vznikajúcich na základe spoločných záujmov. Vtedy človek rád príde na nejakú obojstranne zaujímavú akciu, zoznámi sa s našimi priateľmi, ktorí sú naši bratia a sestry v Kristu, zistí, že sú tiež celkom „normálni“... A človek si už potom nájde cestu, ako nadviazať rozhovor. Myslím si, že pán Vyhnánek vlastne tiež hovorí o adresnosti pozvania. Ľ. Vyhnánek: Presne tak. Skúsenosť je, že anonymné pozvanie dnes nefunguje efektívne. V tom sa zhodujeme všetci. To je, jednoducho, ako strieľanie naslepo. Doba evanjelizácií tohto typu je dávno preč. Samozrejme, je možné zorganizovať cielene evanjelizačné zhromaždenie pre ľudí, s ktorými sa poznáme a ktorí nám dôverujú. Zväčša prídu a máme takú skúsenosť, že aj reagujú na evanjelium, aj keď to niekedy trvá dlhšie, ako by sme chceli. Nedávno sa u nás jedna pani na evanjelizačnom zhromaždení obrátila, ale trvalo to tri roky. V minulom čísle Dialógu sme písali o sektách, ktoré sú mnohonásobne väčšie ako naše malé cirkvi, Kresťanské zbory alebo Cirkev bratska. Nepôsobíme my na okolie sektársky a teda neprijateľne? M. Moravský: U nás v Kalinove to bol veľký problém. Vzniká úplne prirodzene v prostredí, kde pôsobia veľké, známe cirkvi. Tým, že sme iní, automaticky dostávame nálepku čudákov, sektárov. U nás sa to prelomilo vznikom Betánie a sociálnou prácou, ktorá je viditeľná, ktorej ľudia rozumejú a akceptujú ju. SILA CIVILNOSTI Vás teda okolie najskôr odmietlo a potom prijalo na základe tejto konkrétnej práce? M. Moravský: Je to dlhší proces, ale je to tak. Určite tomuto prelomu pomohli aj raňajšie stíšenia v domove, ktoré sú ekumenické. Raz do týždňa tam príde evanjelická farárka, raz do týždňa katolícky kňaz. Tým sa dostávame do úplne inej polohy, lebo prídu k nám. A ľudia si povedia: keď tam idú farári, tak to nemôže byť nič zlé. Ľ. Vyhnánek: Určite to na dedinách i v menších mestečkách môže byť historicky obrovský problém. My máme rovnakú skúsenosť a môžem povedať, že jeden zo spôsobov, ako to prekonať, je ponúknuť ľuďom niečo, čo potrebujú. Sociálna práca je jedinečná cesta. Dnes vám málokto dá niečo zadarmo. Keď to spravíme my a nič za to nechceme, ľudia si nutne položia otázku, prečo to robíme. A tým sa prirodzenou cestou otvára možnosť povedať im o Božej láske. A u vás, v Kresťanských zboroch je to ako, rastú vaše zbory alebo stagnujú? Ľ. Vyhnánek: Je to rozdielne. Väčšinou tie zbory, ktoré sa otvorili spoločnosti, pomaly rastú. Tie, ktoré ostali uzavreté medzi svojimi štyrmi stenami, stagnujú. Tie zbory, ktoré sú dostatočne veľké a nemusia zápasiť o prežitie, sú v nebezpečenstve, že podcenia potrebu ísť s evanjeliom k ľuďom a čakajú, že ľudia prídu za nimi. No Pán Ježiš jednoznačne prikazuje: „Choďte... kážte... získavajte učeníkov“. Nejaký čas zbor môže existovať aj bez cieľavedomej misijnej práce a starať sa len sám o seba, ale skôr alebo neskôr smeruje k prirodzenému zániku. Z. Kramárová: Vrátim sa ešte k tomu, ako nás vníma okolie. Priznajme si, že niekedy sme takí čudáci. Správame sa inak, cirkev má svoj slovník a keď sem v nedeľu niekto príde, ocitne sa v inom svete. Ja som, zhodou okolností, uverila cez pani, ktorá bola z Kresťanských zborov a možno práve preto, lebo bola úplne normálna. To čo rozprávala o živote s Bohom sa mi zdalo neskutočné, ale inak bola úplne normálna.. Týždne a mesiace sme spolu presedeli, prehádali sa na túto tému, čo by bolo pre mňa určite neprijateľné, keby mala nasadenú nejakú kresťanskú masku. Takže ja by som apelovala na to, aby cirkev pôsobila normálne, aby sa ľudia správali civilne, aby svet rozumel tomu, čo hovoríme. Treba neraz scivilizovať aj cirkevný slovník. Musím sa priznať, že mne to stále prekáža pri niektorých medzirodinných stretnutiach. Rozhovory o niečom inom ako o Bohu sa považujú za premárnený čas. Ja som už v Dialógu spomínal svojho starkého, ktorý bol jednoduchý človek, roľník. Ale nepamätám sa, že by sa u nás ustavične hovorilo o Bohu. U nás sa žilo s Bohom. Ľ. Vyhnánek: To je naozaj problém evanjelizačných rozhovorov. Myslíme si, že stačí donekonečna otáčať Jána 3, 16 a ty, človeče, si s tým urob, čo chceš. Ak prijmeš, si zachránený, ak neprijmeš, si zatratený. Ale prístup Pána Ježiša bol absolútne iný. Lukáš, ale aj iní apoštolovia hovorili o Ňom, že On nielen kázal, ale aj robil dobre. To poradie, ktoré uvádza Lukáš, je pre mňa dôležité. Robiť a učiť. To je podstatné. Sme tu pre ľudí, sme predĺžená ruka Pána Ježiša a máme naozaj robiť dobré skutky. To je schodná cesta pre evanjelizáciu v dnešnej dobe. A. Bussard: Ja by som to povedal ešte inak. Treba, aby sme boli trochu skromnejší vo vzťahu k členom iných cirkví. My máme v Afrike úžasnú spoluprácu s katolíkmi. My sa nemôžeme na nikoho pozerať zvrchu, že my sme tá pravá cirkev. Treba povedať na rovinu, že medzi nami je veľa nominálnych kresťanov a medzi katolíkmi veľa veľmi živých kresťanov. Nič nás neoprávňuje na to, aby sme sa správali ako jediní vyvolení. Možno práve tým ľudí odpudzujeme, sme im nepríjemní. Len keď ich prijímame s úctou a začneme robiť aj nejaké spoločné projekty, zbadáme, že máme spoločnú živú vieru. Ľ. Vyhnánek: Len jednu poznámku. Podľa našich prieskumov počúva naše rádio viac ako 40 % katolíkov. Jednoducho, keď je človek bohabojný, túži po duchovnom pokrme, chce rásť vo viere, nemá problém s tým, kto zvesť prináša. To bolo pre mňa dosť veľké prekvapenie. Pani Kramárová, vy vydávate časopisy pre podnikateľov. Aká bola reakcia vašich čitateľov, keď ste tam uverejnili články alebo rozhovory s niektorými z našich kazateľov,? Z. Kramárová: Okrem odborných časopisov vydávame aj luxusný lifestyle, ktorému sme dali prívlastok Časopis konzervatívneho životného štýlu. Tam si môžeme dovoliť prinášať témy a pohľady, ktoré nie sú väčšinové. Články nenatískajú čitateľovi konkrétne kresťanskú vieru, ale sú o Božích princípoch života, ktoré fungujú. Ohlasy sú zväčša pozitívne, lebo čitateľa v dnešnom povrchnom svete zaujme a prekvapí, ak sa ide „do hĺbky“. Sme s manželom veľmi vďační za túto príležitosť prinášať do sveta inakosť, ktorá, ak je pravdivá, vyvolá vždy ohlas. Úplne na záver krátko odpoveď na otázku, ktorú sme si položili na začiatku tejto besedy: Vieme osloviť súčasníka? Ľ. Vyhnánek: V prvom rade treba žiť autentický život kresťana. Bez toho sa žiadna svedecká služba nedá robiť. Keď hovoríme to, čo žijeme, ľudia si to aspoň vypočujú, aj keď možno neprijmú. To je pre mňa veľká výzva. A potom to ide. Z. Kramárová: Vyjadrujete presne to, čo som chcela povedať. Žiť pravdivý život, vedieť zaujať vyvážené biblické postoje v rozličných životných situáciách a v pravý čas podať svedectvo. Ostatné je v Božej réžii. A. Bussard: Jednoznačne áno, vieme. Keď sa obzerám okolo seba, tak evenjelizácia žije, je to neraz dlhodobejší proces a možno preto sa nám vidí, že nič nerobíme, lebo sme netrpezliví. M. Moravský: Ja už ani nemám čo dodať, len môžem potvrdiť povedané: Autentický život kresťana vytvára dôveryhodnosť zvesti. Keď to existuje, vytvorí sa dôvera najprv k jednotlivcovi, potom dôvera k spoločenstvu a napokon príde aj dôvera k Pánu Bohu.