Kedy je potrebné cirkev znova reformovať

Protestantské cirkvi na Slovensku, aj vo svete, zažívajú významný pokles členstva, alebo stagnáciu, čo dokazuje že evanjeliové kresťanstvo v ich podaní stráca svoju relevantnosť. Následkom tohto stavu, je volanie po novej reformácii. Pred nami však stojí otázka, či reformačné cirkvi sú reformovateľné. Pokúsime sa na túto otázku zodpovedať cez reformačné heslo z minulých dôb: ecclesia semper reformanda. Heslo Semper reformanda bolo časťou výroku: Ecclesia reformata et semper reformanda secundum verbum Dei. Preklad: Cirkev reformovaná sa reformuje a podľa Božieho slova. V praxi sa zaužívala skrátená verzia: Ecclesia reformata semper reformanda. Heslo vzniklo v 16. storočí, a jeho autor je neznámy. V písomnej podobe sa prvýkrát vyskytuje v tlači: Jodocus van Lodenstein, Beschouwinge van Zion (Contemplation of Zion),Amsterdam, v roku 1674. Heslo bolo najviac obľúbené v kalvínskych cirkvách, často ho používala aj druhá holandská reformácia, kalvíni. V katolíckom prostredí sa používa vo forme: Ecclesia semper reformanda est. V čase vzniku tézy „semper reformanda" (16. storočie) sa teológia nedelila na liberálnu ani konzervatívnu, ale na radikálnu v zmysle návratu ku biblickým koreňom. Reformátori boli totiž presvedčení, že v cirkvi sa niečo pokazilo, a bola nutná obnova. Zmena mala nastať smerom ku autentickému životu viery. Preto bola semper reformanda podľa Slova Božieho, ktorej cieľom bola obnova povahy cirkvi k pôvodnému významu. Písomným dokumentom o tomto zápase bolo Kalvínovo dielo: Nevyhnutnosť reformy cirkvi z r. 1544. Biblické dejiny nás učia, že ak upadne autentická viery v živého Boha, Pán Boh si potom používa často vonkajšie nástroje na obnovu – v SZ to často boli Filištínci ktorí okupovali Izrael. V týchto zápasoch sa Izrael učil udržať živú vieru v Jahveho. Teologické zdôvodnenie potreby neustálej reformácie stojí na dvoch základných uvedomení. 1. Preto, lebo sme (hriešnici) Hlavný dôvod nutnosti reformácie vychádza z nášho padlého stavu. Reformácia je chápaná ako obnova do správneho stavu, aj napriek tomu že hrešíme a zlyhávame. Westminsterský katechizmus dokonca uvádza že: Cirkevné koncily – po našom staršovstvá, presbyterstvá - sa mýlili a mýlia. Cirkev je správkyňou Božích pokladov, napriek tomu nie je neomylná. Napriek dobrým motívom stále zostáva chybujúcou inštitúciou. Uznanie svojej nedostatočnosti na všetkých stupňoch vedenia cirkvi, je východiskovým stavom pre reformu. 2. Preto, lebo vieme, aký je Boh Otvorenosť pre reformu pochádza z poznania že Boh, ktorému slúžime, je Bohom živým, ktorého nie je možné uväzniť žiadnej bohoslužobnej formy ani liturgie, neprebýva v prázdnych slovách ani vyhasnutej láske. Je Bohom suverénnym, konajúci cez autentickú vieru. Jeho slovo premieňa, pôsobí v nás spontánnu vďačnosť. Pán Boh sa nepodriaďuje našej tradícii, ani minulým ani súčasným kontextom žiadnej cirkvi. Božie sebazjavovanie ľuďom je darom, nad ktorým nemáme vládu ani moc. Voči takému Bohu nemôžeme postaviť dostatočnú žiadnu formálnu liturgiu, ktorá by ho dostatočne vystihovala. Pozitívny vplyv reformácie na človeka a celú cirkev môžeme vyjadriť v dvoch základných smerov. Prvým pozitívny smer reformácie je že nás vedie dozadu, čo je návrat k Písmam, ku koreňom v ktorom sa nám Pán Boh zjavuje. Druhý smer je, že nás vedie v budúcnosti pod slovo Božie. Reformácia nám dáva oslobodzujúci pohľadu na chyby minulosti a dáva nám silu vykonať zmeny, pre našu budúcnosť. Slovenskí luteráni sa k heslu „Ecclesia semper reformanda" prihlásili stanoviskom z 3. októbra 2008. Na svojom zasadnutí generálne presbyterstvo ECAV na Slovensku schválilo misijno-vzdelávací projekt, ktorého cieľom je pripomínať si dôrazy reformácie a približovať ich verejnosti všetkými dostupnými prostriedkami. Reagovalo tak na dekádu posledných desiatich rokov pred významným 500. výročím reformácie. Slovenský evanjelický zbor biskupov sa k tomuto projektu oficiálne prihlásil v pastierskom liste k sviatku Pamiatky reformácie v roku 2008. Široká cirkevná verejnosť tak bola informovaná o tézach projektu, a cirkevným zložkám bolo nariadené, aby do prípravy vzdelávacích programov a misijných projektov zahrnuli aj myšlienky tejto veľkej témy. Výňatok z pastierskeho listu ECAV, k pamiatke reformácie, 2012: „Rôzne problémy v cirkvi nie sú dôvodom na rezignáciu. Dr. Martin Luther nerezignoval pred obrovskými problémami stredovekej cirkvi, ale pustil sa do jej obnovy. Nerezignovať, ale reformovať −to je prejav skutočnej viery. Heslo „ecclesia semper reformanda" je preto pre nás stálym odkazom reformácie. Nepodľahnime frustrácii, ale obnovujme duchovný život svoj i život našich rodín a cirkevného spoločenstva. Obnova nie je zmena vonkajšej fasády. Ona je premenením vnútra. K vnútornej premene u človeka dochádza skrze nástroje Ducha Svätého, ktorými sú slovo Božie a sviatosti. Tie musia v našich cirkevných zboroch pôsobiť cez služby Božie, vnútromisijné aktivity, katechetickú výchovu a pastorálnu starostlivosť. Nezanedbávajme túto činnosť −ani duchovní, ani neordinovaní, lebo nie lenivosti, ale úsiliu a aktivite Pán Boh požehnáva." ECAV deklaratívne, akceptovaná potrebu priebežnej reformácie. Na katolíckej strane asi najhlasnejšie sa venovala k tejto téze v encyklika Unitatis Redintegratio z 1964, venovaná ekumenizme a priznáva aj nekatolíckym cirkvám podiel na Božom diele. Tento počin je chápaný ako zatiaľ najsilnejšie katolícke vyhlásenie k tejto téme, pretože čiastočne uznáva reformačné cirkvi a tým aj reformáciu. Čo nie je účelom reformácie 1. Nový je vždy lepší Myšlienky obľúbeného porekadla, že nový je lepší, mohli preniknúť aj do teologického myslenia a tým ovplyvniť účel reformácie. Reformácia založená na myslení iba novosti je nebezpečná. Dôvodom reformy musí byť požiadavka Svätého písma, bez čoho reformácia nie je reformáciou. Zásadne to neznamená zachovávať status qou z minulosti, ani vyvolať zmenu pre zmenu. 2. Cirkev sa dokáže sama reformovať Prevláda mylné presvedčenie, že cirkev je samo-reformovateľná, a že je iniciátorom vlastnej reformácie. Vodcovskú úlohu v tomto bode musíme priznať Pánu Bohu, ktorý je iniciátorom reformácie. Realizuje sa podľa Slova Božieho a pod vedením Svätého Ducha. Ecclesia reformata semper reformanda secundum verbum Dei. Inštitučná charizma Schopnosť sebareformácie je vyjadrením charizmatickej podstaty cirkvi. To charizmatické pochádza práve od Boha ktorý nám dáva túžbu a silu na reformu. Náboženské hnutia v minulosti mohli začať ako charizmatické cirkvi, postupom času tiež mohli upadnúť do inštitučnej podoby náboženských organizácií. Tým sa vyprázdňuje premieňajúcu moc evanjelia a neschopnosť upriestraniť sa pre pôsobenie Svätého Ducha. Preto žiadna cirkev nemá zaistené privilégium neustávajúcej sa reformujúceho spoločenstva. Túto vlastnosť môže obsahovať iba univerzálna Kristova Cirkev. Cirkvi žijúce v tomto svete sa postupne môžu vzďaľovať od evanjeliového poslania, čím strácajú oprávnenie na svoju existenciu. Pán Boh skutočne dopúšťa aj ukončenie života cirkevných spoločenstiev. Ako dôkaz môžeme uviesť, že dnes nejestvuje ani jeden zo siedmich maloázijský zbor, ktorým boli adresované posolstvá zachytení v kniha Zjavenie sv. Jána. Suché ratolesti sa vylamujú; Rim 11, 17: „Ak však niektoré ratolesti boli vylomené...." v.21: „Lebo ak Boh neušetril prirodzené ratolesti, neušetrí ani teba." Cirkvi, zbory a spoločenstvá môžu zanikať, ale pravá Kristova cirkev ostáva, taká ktorá má charizmatickú podstatu, nie je inštitučne vyprázdnená. Deficity inštitučnej cirkvi Pramení hlavne z poznania, že inštitučná cirkev nie je schopná byť nositeľom duchovnej obnovy, ani reformu moderovať. V zborovom živote to znamená, že vedenie nie je nositeľom pozitívnej zmeny, a tak nedokáže zmeniť vnútornú klímu zboru ani jej formy správania. Pod tlakom týchto skutočností rezignuje na úlohu charizmatického vedenia a stáva sa inštitučným spoločenstvom. Neschopnosť priniesť zmeny a obnoviť duchovný život, je vyjadrením aj toho, že výber vedúcich nebol celkom správny. Inštitučný vedúcimi sa tak stávajú duchovne impotentní, ktorí nezapaľujú, ale skôr uhášajú duchovný oheň. V cirkvách v ktorých prevláda inštitučnosť nad charizmatickou povahou, do popredia vystupujú prvky rituálneho života. V týchto spoločenstvách môžu pôsobiť menšinové disidentské skupinky ako nositelia autentického kresťanstva, ale nemusí to tak byť. Spravidla je konfesijne viazané na svoju denomináciu. Pre také situácie je typický vnútorný konflikt medzi charizmatickou líniou obnovy, ktorá zdôrazňuje potrebu reformácie, inštitucionálnych nositeľov moci. Podoby týchto schém sa viac alebo menej odmietajú, a spravidla v týchto zápasoch inštitučná cirkev stráca morálne zábrany. Z dejín cirkvi sa dozvedáme, že príbehy autentických kresťania sú dejinami cirkevných disidentov. Dôsledok umlčania, odstavenia, nechutných intríg, prípadne exkomunikácia obdarených charizmatikov je pre inštitúciu krokom samovražedný, pretože nielenže tým sama diskredituje, ale aj stráca obdarovaných ľudí. Upaľovanie charizmatických obnovovateľov v stredoveku, patria medzi temnú minulosť aj protestantizmu. Jeden príklad z onoho obdobia: najviac ľudí bolo v luteránskom Švédsku upálených potom, ako Bibliu uzákonili za najvyšší štátny zákon. Toto životné napätie, zápas o vytlačenie charizmatických prúdov je typickým procesom pre kresťanskú spiritualitu a opakuje sa v rôznych podobách aj dnes, pretože cirkev bez inštitučného zriadenia v našej kultúre nemôže existovať. Dejiny sú plné príkladov permanentného napätie medzi charizmou a inštitúciou. Dnes nehoria hranice z dreva, ale stále môžu horieť v mysliach niektorých inštitučných vedúcich, ktorí by najradšej upálili svojich charizmatických odporcov. Inštitučné kresťanstvo stráca svoju príťažlivosť a invenciu, preto v ňom významne klesá kresťanská umelecká tvorba (napr. vlastná tvorba duchovných piesní). Inštitučné kresťanstvo len s ťažkosťou je schopné obohatiť svoje prostredie o hodnoty a jeho lídri sa vyznačujú duchovnou neschopnosť získať ďalšiu generáciu nasledovníkov. Zákonite sa také spoločenstvo kultúrne izoluje, nechcene vytvára uzavretú subkultúru s vlastným slovníkom a interpretáciami sveta natoľko vzdialenými od reality, že môžu prerásť aj do náboženského blúznenia. V inštitučnom kresťanstve klesá schopnosť efektívneho dialógu s charizmatickou zložkou cirkvi. Efektívny dialóg znamená schopnosť dohodnúť sa na spoločných postupoch, projektoch, aktivitách a schopnosť rešpektovať duchovnú rozmanitosť a inakosť. Znamená to, že v inštitučnej cirkvi významne klesá schopnosť reflektovať a realizovať vnútro cirkevnú pluralitu. Ďalším symptómom inšt. cirkvi je stúpajúca profesionalizácia. Odhaľuje tak nízku schopnosť motivácie dobrovoľníkov, ktorí slúžia nezištne. Profesionalizácia je viazaná na konfesionálnu poslušnosť. Zameranosť smerom do vnútra jej uberá síl na evanjelizáciu, následkom čoho vzniká, Rezignácia na misiu. Evidentným znakom, ktorý poukazuje na aktuálnu potrebu reformy v ktorejkoľvek reformovanej cirkvi či zbore, je rezignácia cirkvi či zboru na aktívnu misiu v prostredí jej života. Každá cirkev má misijné poslanie redukcia tejto výzvy v cirkvi – miestneho spoločenstva alebo denominácie – znamená vážny deficit voči kresťanskej autentickosti. 3. Kultúra bohoslužieb a reforma bohoslužobnej kultúry - liturgie a. Evanjelium nie je kultúrne fixované Kresťanská viera v teologickej interpretácii väčšiny cirkví znamená autentickú vieru. Autentický vzťah k viere sa v cirkvi vyjadruje cez jej liturgiu. Liturgia zahŕňa v sebe všetky rozmanitosti prejavy autentickej viery, od jednoduchej až po zložitú. Podľa kultúrneho kontextu vznikajú rozdielne liturgické výrazy autentickej zbožnosti, a to je možné aj pri rovnakej konfesii – radikálne kultúrne odlišné bohoslužby. Skutočnosť –že evanjelium nie je fixované na žiadnu kultúru – má možnosť preniknúť do každej kultúry kde sa vyjadruje autentickým životom viery. Na malej ilustrácii z dejín kresťanských cirkví je zjavne viditeľný zápas o túto tému: vyberiem len najzrejmejší z rímskokatolíckej tradície: používanie národného jazyka na bohoslužbe. Kedy je potrebné reformovať liturgiu cirkvi Kultúrna odlišnosť vzniku liturgie. Ak cirkevná liturgia vznikla v kultúrnom období, ktorá je súčasnému človeku cudzia, a bráni mu žiť život autentickej viery. Keď nastane obsahová prázdnota. Ak slová a obsah prestáva byť vyjadrením skutočného významu autentickej osobnej viery a stáva sa vyprázdneným náboženským folklórom. Kresťanská zbožnosť bola vždy v rozpore k pohanskému rituálizmu, ktorý si zakladá na vonkajšej okázalosti. Trend nahradiť náročnosť autentického života viery s formalizmom je typický židovsko–kresťanskej tradícii. Autentickosť je jeden z najnáročnejších prvkov kresťanstva a túto požiadavku môžu bohoslužobné formy vyprázdniť neautentickými rituálmi. Garanciu autenticity nezaručuje žiadna forma ale iba vyjadrenie dimenzie osobnej autentickej viery, preto sa naša viera nemôže stať nábožným rituálom alebo divadlom. Symptómy náboženského formalizmu Zvyšuje sa dôraz na formu. Pri náboženských úkonoch je neporovnateľne vyšší dôraz na formu, ako jej obsah, oblečenie, pohyby, dodržiavanie predpísaných formúl a pod.). Príklad, nová smernica o obliekanie evanjelických duchovných, je rozpracovaná do detailoch (napr. o spodnej bielizni) ktorú podpísali všetci biskupi, dáva tejto direktíve nesmiernu váhu. Prednosť formy pred jednotou. Rozhodujúce nie sú vnútorné hodnoty a autentická viera, ale formálne správne odslúžený výkon bohoslužieb, rovnaká liturgia je zásadným znakom duchovnej a teologickej jednoty. Do pozadia sú významne posunuté dôležitejšie nositeľov jednoty, ako biblické hodnoty, poslanie, ciele (napr. evanjelizácia, misia, atď.). Sankcionovanie. Cirkevná disciplína sa sústreďuje najmä na postih formálnych chýb (liturgické –nesprávne sa točil, spieval, obliekol a pod.). Na druhej strane, sa skoro vôbec nesankcionuje neopravdovosť, verejné morálne zlyhanie či strata mravnej dôveryhodnosti. Nárast regulatívov. Významne narastá počet vnútro cirkevných, predpisov, poriadkov, štatútov, nariadení, kódexov atď., nahradzujúcich spontánne morálne a láskavé správanie, ktoré si majú vynútiť práve tieto predpisy. Takáto cesta je cesta omylu, pretože pravda, láska a spravodlivosť sa nedá vynútiť žiadnym nariadením, ani v štáte, ani v cirkvi. Nárast uniformity vo vzdelávacích zariadeniach vedie k potlačeniu individuálnych duchovných darov. Strácajú sa ľudia, ktorí vybočujú z rady a mohli sa stať pre cirkev požehnaním. Nadaní jedinci ktorí vytŕčajú z rady sa z pravidla v sformalizovanej cirkvi necítia dobre, a nie sú v nej vítaní. Vedenie ich vníma ako narušiteľov zabehnutých poriadkov, ohrozovatelia moci, čím ich cirkev vytláča na okraj a sama sa zbavuje duchovných darov, ktoré jej Pán dáva cez obdarovaných ľudí. Takým konaním sa urýchľuje vlastný úpadok. Povýšenie lojality vo vlastnej komunite sa povyšuje nad pravdu a spravodlivosť. Lojálnym reprezentantom je tolerantná voči mravným zlyhaniam vedúcich, k prejavom arogancie, hrubosti, cynizmu vedúcich voči slabším (menej mocným, nižšie postaveným) a v cirkvách to prehlbuje úpadok. 4. Postoje voči reforme a. Pokusy o dialóg a napomínanie Prvou a morálne správnou reakciu na potrebu cirkvi je osobné angažovanie sa za zmenu a pokus o dialóg s nositeľmi inštitučnej cirkevnej moci. Pokusy o dialóg vyžadujú veľa emotívnej energie a bývajú spravidla poznamenané mnohými konfliktami, niekedy aj mediálnymi, ktoré sú nesmierne vyčerpávajúce. Takéto konflikty môžu byť spúšťacím bodom aj duševných chorôb. Moje odporučenie pre hranicu, pri ktorej pokladám za správne ukončiť rozhovor a zápas o premenu mocných; tá sa dosiahla vtedy, keď snaha o vnútornú zmenu berie toľko energie, že neostáva síl na napĺňanie osobného poslania. Túto subjektívnu hranicu si musí spoznať každý sám a je dobré ju konzultovať s nezaujatým poradcom. Kresťanský život je vzácnejší a je potrebné ho naplniť zmysluplnejšou činnosťou ako so zápasom s tými, ktorí reformu chorobne odmietajú. Niektoré cirkvi a zbory môžu prekročiť hranicu a stávajú sa sami sebou vytvorenými vnútornými mechanizmami zábran voči reformácii vlastne nereformovateľné. Zápas o reformu nereformovateľného je nezmyselný. Samovražedné rozhodnutia niektorých komunít je podľa mňa potrebné rešpektovať. b. Vznik disentu Ak je neprechodná reforma cez legálne cirkevné štruktúry, tak duchovný život má pokračovať aj nezávisle od inštitučných cirkevných vedúcich. Tým vzniká disidentský klub na úrovni jednotlivec alebo spoločná skupina. Byť osamelým disidentom vyžaduje veľkú mravnú silu, ktorej nie je schopný každý jednotlivec. Zvyčajne sú to elitní ľudia, ktorí vedia uniesť život v disenskom postavení a nerezignujú pred aroganciu cirkevnej inštitúcie, konajúcej proti nemu. Táto situácia nie je čierno-biela: disidenti žijú vo svojich cirkvách, ale inštituční vedúci nemajú duchovný dosah na obsah a formy ich služby či duchovného života. Vzniká spravidla ekonomická, ale aj rituálna symbióza: inštitučná cirkev poskytuje sviatosti a obrady disidentom (pohreb, krst, sobáš a pod). Disidenti formálne zostávajú členmi, platia poplatky a podieľajú sa na niektorých aktivitách svojej inštitučnej cirkvi. Pretože sú disidenti jednotlivcami, nemôžu si inštitucionalizovaní servis zabezpečiť sami. Z psychologického hľadiska sú disidenti vo výhodnejšej pozícii, pretože predstavujú trpiteľa zo strany cirkevnej inštitúcie, ktorá vystupuje ako prenasledovateľ duchovnej obnovy. V mnohom je to podobné Ježišovi. Na druhej strane, inštitučná cirkevná moc, vystupujúca ako ochranca pravovernosti a jednoty, často prisudzuje disidentom úmysly, ktoré zväčša nemávajú. Miera disentu môže byť rôzna a časom sa meniť: závisí od situácie aktuálnych osôb a zborov. Život disidenta alebo disidentskej skupiny spravidla nebýva duchovne ovplyvňovaný inštitučnou cirkvou, izolácia sa časom môže prehĺbiť, výnimočne aj zmierniť či zrušiť. Disidentské skupiny v slovenskom protestantizme nemajú dlhodobú budúcnosť, lebo im chýba to, čo odmietajú: inštitučná podpora. Spravidla sú jednogeneračné a zanikajú generáciou, v ktorej vznikli. Vznik disentu významne ochudobňuje materskú cirkev, ktorá ich vytlačila, lebo za nich nemáva náhrady –angažované osoby, lebo predstavujú duchovné kvality, na ktorých psa viaže mnoho ľudí v cirkvi. V niektorých zboroch disidenti dominujú čo do kvality duchovného života nad lídrami inštitučnej cirkvi, lebo funkcionármi (presbytermi a členmi staršovstiev) sa stávajú menej kompetentní cirkevníci, ktorých disidenti spravidla prevyšujú. Ukážkovým príkladom slovenského protestantského disentu je Campfest, najväčší kresťanský festival na Slovensku, na ktorý nemá duchovný dosah žiadna protestantská cirkev. Je ukážkou zlyhania inštitučných cirkví a zborov, najmä CB. c. Vznik alternatívnych zoskupení Ak sa miera konfliktu voči disidentom stupňuje, výsledkom býva vznik alternatívnej novej cirkevnej komunity. Morálnym dôvodom na odchod jednotlivca alebo skupiny z inštitučnej cirkvi je vylúčenie koexistencie s disidentmi zo strany inštitúcie, ktoré je postavené a buď - alebo. Disidenti majú možnosť sa pripojiť k existujúcej inej cirkvi alebo založiť novú. O novej cirkvi môžeme hovoriť až vtedy, keď sa v skupine začnú vysluhovať sviatosti. Záver: Sú reformované cirkvi na Slovensku ešte reformovateľné? Predpokladáme, že žiaden vedúci nemá odvahu poprieť potrebu reformy, ale či jeho každodenné konanie smeruje k reforme. To musí posúdiť každý z nás, jedno je isté, že ak nebudú reformy, cirkev nebude schopná autentického života viery. Reformy nebudú, ak potlačíme reformátorov z vlastných radov, alebo z vonku. Proces úpadku sa ešte viac zrýchli. Ľutovať úpadok inštitučnej cirkvi nie je treba, pretože sa stáva falzifikátom, ktorý Boh nepoužíva. Napriek zlyhaniu cirkví Boh neukončí proces svojho zjavovania sa a hľadania človeka, lebo je Bohom, ktorý chce, aby všetci ľudia došli spasenia. Máme vieru v možnosť reformy svojej cirkvi? Aj svojho zboru? To je otázka, ktorej explicitne či implicitne čelia mnohí zbožní Slováci. Odpoveď, niekedy aj veľmi bolestnú, si musí nájsť a dať každý sám tým, že dokáže svoju osobnú vieru buď ako statočný a odvážny disident či ako nositeľ pozitívnej zmeny v okruhu svojho vplyvu či služby. Ondrej Garaj jar 2013 Redakčne upravil Gabriel Gajdoš