Diakonia alebo sociálny podnik?

Služba blížnemu v núdzi je jednou z charakteristík autentického kresťanstva. Patrí k poslaniu kresťanov. Dokonca aj Pán Ježiš Kristus nazval samého seba služobníkom – diakonom. Od samého začiatku kresťanstva bola služba vdovám a chudobným súčasťou života kresťanskej cirkvi. Táto služba blížnym mala rôzne formy v dejinách kresťanstva. V našich slovenských pomeroch došlo v čase reálneho socializmu k veľkej medzere: cirkev nemohla vykonávať žiadnu verejnú sociálno-diakonickú prácu. Po páde tohto režimu sa začali aj slovenskí kresťania zo všetkých väčších cirkví prirodzene angažovať v sociálnej oblasti. Tak vznikli viaceré, cirkvami či ich účelovými zariadeniami zriadené sociálne služby, určené pre rôznu klientelu: charitatívne domy, opatrovateľské domy pre starých a iné. Niektoré z nich sa vo svojich názvoch a obsahoch spájajú – priamo alebo nepriamo – s novozmluvným slovom diakonia. Ale spájanie niektorých kresťanských sociálnych projektov s novozmluvnou diakoniou je otázne. Skúsime osvetliť prečo. Diakonia v Novej zmluve Kresťanská cirkev sa pri svojom vzniku stretávala s extrémnou chudobou a núdzou, ktorú si dnes už len ťažko vieme predstaviť. Ľudia žili v nesmierne ťažkých a jednoduchých pomeroch. Hodnota ľudského života, prisudzovanie práva a spravodlivosti bolo minimálne. Okrem toho kvitla agresivita všetkého druhu a vojny boli veľmi časté. Podobne i zdravotný stav obyvateľstva bol poznamenaný chorobami a epidémiami. Liečebné postupy vtedajšej doby sa azda ani nedajú nazvať medicínou. Preto kresťanská láska v mladej cirkvi celkom prirodzene reagovala na túto núdzu a bežné existenčné ohrozenie v danom prostredí. Tak vznikala a sprevádzala kresťanstvo v celých jeho dejinách služba núdznym, odkázaným a chorým. Jedným z jej vrcholov na pôde kresťanskej kultúry je vznik inštitútu nemocníc, ktorý na pôde iných náboženských systémov nevznikol. Pozorným štúdiom diakonickej služby v novozmluvných dobách môžeme zistiť niektoré charakteristické črty diakonie: bola vykonávaná osobne kresťanmi kresťanov ekonomicky zaťažovala a bola spojená s obeťou poberatelia služieb boli úplne na okraji spoločnosti, existenčne na ňu odkázaní poberatelia služby za túto službu neplatili, nekupovali si ju – dostávali ju zadarmo Zmena kontextu diakonie Dôsledkom expanzie kresťanstva a jeho vplyvu na kultúrny a sociálny život došlo za dve posledné tisícročia k takému rozvoju kontinentu, že Európa, a s ňou aj Slovensko, sa stala jednou z najbohatších oblastí. Tým nastali významné posuny v schopnosti ľudí samostatne si za svoje nadobudnuté prostriedky zabezpečiť primeranú zdravotnú a sociálnu starostlivosť. Kvalita života, právneho a sociálneho štátu vytvorili pomerne zložitý, ale funkčný systém sociálneho a zdravotného zabezpečenia. Z dejín nie je známy iný takýto fungujúci systém. V našom štáte dnes takéto ohrozené osoby môžeme stretnúť len veľmi ojedinele. Slovensko patrí medzi bohaté štáty – odborníci vedia presne zdokumentovať priemerný príjem na občana, kvalitu bývania, počet práčok, spôsob stravovania. Pre potreby chorých sú k dispozícii nemocnice a systém verejného zdravotníctva so všetkými službami. O príjem vdov a vdovcov je postarané prostredníctvom sociálnej poisťovne a systému verejných podpôr. Podobne sa na potreby sirôt v detských domovoch skladá celá spoločnosť cez systém daní a odvodov. Tento úspech kultúry, vyrastajúcej z kresťanstva, má za následok, že enormne poklesol počet tzv. chudobných osôb v tom zmysle, že by bez cudzej pomoci boli ohrozené ich základné životné potreby a hrozila by im smrť hladom, zimou, chorobou a pod. Bezdomovcom a úplne na pomoc iného odkázaným sa človek stáva spravidla vlastným zavinením – upadnutím do alkoholizmu alebo inej neresti. Počty takýchto osôb klesajú. Štát a regionálne inštitúcie aj pre tieto osoby poskytujú a ponúkajú rôznu pomoc, nezávisle od cirkvi. Starí a na opadialógkomentár 3/2008 11 teru odkázaní ľudia si môžu zo svojich našetrených zdrojov a zo svojich dôchodkov kúpiť opateru v sociálnych zariadeniach rôznej úrovne a kvality podľa vlastného výberu. Na trhu ponúk sociálnych služieb sú štátne, cirkevné a súkromné sociálne služby. Zásadne je aj pre tých najchudobnejších do stupná pomerne slušná opatera – absolútne neporovnateľná s pomermi v novozmluvných časoch. To sú všetko blahá tzv. sociálneho štátu, ktorý vznikol ako produkt našej kresťanskej humanistickej kultúry. Na trhu sociálnych služieb so svojou ponukou vystupujú aj cirkevné sociálne služby so špecifickými produktmi, určenými pre rôzne potreby. Náklady na ich prevádzku sú uhrádzané zo štátnych sociálnych dávok pre klientov, zo štátnych dotácií, z úspor či príspevkov rodinných príslušníkov klientov. Pri pohľade na sociálne zariadenia prevádzkované našou CB, ale i ostatnými cirkvami, zisťujeme isté charakteristické znaky: každodenné služby a priamy styk s klientmi vykonáva personál, ktorý spravidla nemá nič do činenia s CB ani s duchovným životom CB; cirkev, zbory CB ani jednotlivci ekonomicky nenesú, neprispievajú (už ani nepoužijem silné slovo obetujú) vo významnej miere na činnosť týchto zariadení; klienti, využívajúci služby týchto zariadení CB, za poskytnuté služby platia; priemerné požadované poplatky od klientov sú vyššie ako v obdobných štátnych zariadeniach, takže si ich môže dovoliť len solventnejšia ekonomická skupina; zariadenia vytvárajú väčší alebo menší zisk. Obvyklý argument na zdôraznenie potreby cirkvou prevádzkovaných opatrovateľských zariadení pre staré osoby je tvrdenie, že nimi poskytované služby sú kvalitnejšie ako v štátnych či iných súkromných zariadeniach. Zaiste však táto kvalita stojí tiež viac peňazí – na zaplatenie kvalitnejšieho personálu sa musí viac prispievať, preto sú tieto služby drahšie. To má za následok, že si ich môže dovoliť kúpiť len istá ekonomicky dostatočne silná klientela. Na základe tohto porovnania vzniká oprávnená pochybnosť, či niektoré sociálne zariadenia nielen našej cirkvi napĺňajú novozmluvný význam diakonického zariadenia, aj keď vo svojich názvoch používajú toto slovné spojenie. Preto vzniká otázka, či je diakonia diakoniou, alebo cirkevným podnikom v sociálnej oblasti. V situácii ekonomicky prosperujúcej a bohatej spoločnosti s rozvinutými sociálnymi službami stojíme v rámci teologického myslenia pred výzvou nanovo premyslieť a sformulovať význam niektorých biblických slov, napr. diakonia, núdzny, odkázaný, pomoc, služba. Musíme si znova hlbšie premyslieť, kedy je diakonia diakoniou v pravom zmysle slova v sociálnom štáte, kde má každý odkázaný dôchodok (starobný, invalidný, vdovský alebo iný) od poisťovne a sociálne služby si môže kúpiť na úrovni jeho ekonomickej sily. Musíme kriticky vyhodnotiť, či je správne alebo nesprávne, ak cirkev svojím menom podniká v oblasti poskytovania sociálnych služieb. Musíme sa pýtať samých seba, či podporuje takáto tzv. kresťanská diakonia, zameraná primárne na solventných klientov, verejnú dôveryhodnosť kresťanskej zvesti cirkvi. V cirkvi, z členov cirkvi vzniknuté družstvo, združenie, záujmová skupina môže a má smelo vstúpiť na trh a držať sa pravidiel trhu. Tým však zaniká morálne právo na organizovanie zbierok na bohosluž-bách aj pre dobrý a na trhu služieb potrebný sociálny podnik. Pokiaľ však cirkev zistí, čo konkrétne znamená konať novozmluvnú diakoniu v sociálnom štáte, už dnes máme v cirkvi starších ľudí, ktorí boli kresťanmi celý svoj produktívny život, a teda usilovne pracovali a striedmo žili. Už teraz sú tu ľudia, ktorí pracujú, ale myslia v predstihu na svoju starobu a potrebu opatrovateľských služieb. Títo všetci majú finančné zdroje. Dokonca, podľa mojej mienky, majú aj povinnosť – nielen prirodzené morálne právo – aby si kúpili a zo svojich životných úspor zabezpečili a pripravili primerane kvalitné doopatrovanie na starobu či chorobu. Ak sa takéto skupiny ľudí v cirkvi zmobilizujú, prejavia svoju prirodzenú podnikavosť a zriadia rôzne domy opatrovateľských služieb či iných potrebných sociálnych služieb, kde si oni, prípadne aj iní občania tieto služby môžu kúpiť, bude to znakom zodpovedného prístupu k svojmu životu a všetci to privítame. Sociálne opatrovateľské služby pre kúpyschopný dopyt sú v našej kultúre predmetom bežného podnikania aj s jeho pravidlami a atribútmi (cena, kvalita, konkurencia, dostupnosť atď.). Ja v Biblii nevidím odporúčanie pre cirkev či zbor vykonávať podnikanie v tejto oblasti. Ale v cirkvi, z členov cirkvi vzniknuté družstvo, združenie, záujmová skupina môže a má smelo vstúpiť aj na tento trh a držať sa pravidiel trhu. Tým však zaniká morálne právo na organizovanie zbierok na bohoslužbách aj pre dobrý a na trhu služieb potrebný sociálny podnik, založený niektorými cirkevníkmi – ináč by cirkev mala zbierkami podporovať aj iné dobré a potrebné podnikateľské aktivity, čo nerobí a má na to dobré dôvody. Keďže som presvedčený o trvalej platnosti starozmluvného prikázania, ktoré nám nariaďuje nazývať a pomenovávať stav vecí čo najpresnejšie, myslím si, že spájanie mena takýchto kvalitných, potrebných, úspešných a niekedy aj profitujúcich podnikateľských zariadení sociálnych služieb úmyselne alebo z neznalosti s novozmluvným slovom diakonia nie je celkom primerané. ONDREJ GARAJ