Ťažký modlitebný zápas v Getsemanskej záhrade nám Pána Ježiša naplno predstavuje ako človeka. Hoci je zároveň pravý Boh, prišiel k nám ako jeden z nás a rovnako prežíval všetky pokušenia, zápasy, bolesť, hnev, smútok, strach. Vo vedomí blížiacej sa smrti cíti smútok, zdesenie, až smrteľnú úzkosť. To sú stavy, ktoré súčasná medicína označuje ako úzkostné poruchy vyplývajúce z depresie. Teda Pánovi Ježišovi nebola neznáma ani najhlbšia temnota našej duše. Prosí učeníkov, aby bdeli a ostali s Ním. Človek, ktorý duševne trpí, by nikdy nemal zostať sám. Najviac, čo môžeme urobiť pre tých, ktorí trpia úzkosťou a strachom je – zostať s nimi. Nielen pobudnúť, zaujímať sa, porozprávať, ale zostať s nimi. O toto žiadal aj Pán Ježiš učeníkov, aby s Ním iba boli. No nedokázali to. Pán Ježiš však ani v tej najtemnejšej chvíli neostal sám. Vložil svoju úzkosť do rúk svojho Otca. Prijal Boží zámer napriek tomu, že Jeho duša bola smutná až na smrť. A v tejto odovzdanosti do Božej vôle našiel novú silu a odvahu podstúpiť cestu kríža. Prišla hodina, o ktorej Pán hovorí – toto je tá vaša hodina a moc tmy (Lk 22,53), ale v J17, 1 hovorí: „Otče, prišla hodina; osláv svojho Syna!“ V chápaní človeka je to čas tmy, ale podľa Božích plánov sa napĺňa Jeho sláva. Keď najväčšiu temnotu duše s dôverou vkladáme do Božích rúk, do Božej vôle, už vtedy sa v našej temnote rodí svetlo Božej slávy.
Ján Hroboň