Život v pokročilom veku je ťažký, zvlášť, keď starý človek zostane sám. V biblických časoch to bolo pre osamotené vdovy ešte náročnejšie. Nemali ochranu, živobytie, neexistovalo dôchodkové zabezpečenie, ani sociálne zariadenia. Anna poznala „krajší“ život len krátko. Snáď v rodnom dome, kým sa nevydala. V manželstve žila len 7 rokov, deti pravdepodobne nemali, nestihli vytvoriť ani hmotné zabezpečenie na starobu. Jediné, čo v mladosti získala, bola osobná skúsenosť s Bohom. Naučila sa Mu dôverovať aj v ťažkých situáciách, praktizovať pravidelný duchovný život. Svoj život zviazala s Božím chrámom. Hoci mala 84 rokov, pravidelne tam slúžila. Anna istotne poznala Božie zasľúbenia, najmä o Mesiášovi. Preto, keď sa stretla s malým Ježiškom a Jeho rodinou, Duch Boží ju naplnil radosťou z blízkosti spasenia. Jej radosť nie je egoistická, spojená s nejakou extázou. Je to radosť svedecká, slúžiaca: „...chválila Boha a rozprávala o Ňom všetkým, ktorí očakávali vykúpenie Jeruzalema“ (Lk 2,38). Aká je naša viera, oslava narodenia Pána Ježiša? Neslúžime len sebe, svojej pohode, pokoju, radosti? Táto stará vdova nás vedie k tomu, aby sme sa vedeli podeliť o našu vieru, svedčiť všetkým, ktorí tiež potrebujú pokoj, radosť, blízkosť Spasiteľa. Svedectvo nie je o nás, ale o tom, že nás Pán Boh miluje a že plní svoje sľuby!
Ján Huba