Zemetrasenia, potopy, choroby, trápenia nás vedú k viac či menej zreteľne vyslovovaným otázkam: Prečo? Kde si, Bože? Čo si o tomto všetkom máme myslieť? Ostali sme na všetko sami?! Bojíme sa! Ak sa od malého dieťaťa vzdiali matka, prichádza k dverám, ktorými ju videlo odísť a plače pri nich. Dúfa, že to zaberie. Nato, aby sa zo strachu vyvinula dôvera, že mama znova príde, je potrebný láskavý a trpezlivý človek, ktorý vie dieťa upokojiť, ubezpečiť, že musí IBA počkať. Niekedy stojíme „pri dverách“ aj my, dospelí, a prosíme Pána Boha, aby prišiel. Aby nás nenechal na posmech. Aby nám pomohol. Aby sme neostali v zúfalstve a bezmocnosti. To, čo nám pomáha, aby sme sa Božej blízkosti dočkali, je otvorenosť v troch veciach: v Biblii, úprimnej modlitbe a vo vplyve bratov a sestier, ktorí rovnako, ako my dúfajú, že Boh nás nenechá čakať donekonečna. Kedy príde v moci a sláve, nevieme. Nevedia to ani tí, ktorí rozvíjajú špekulácie o mayskom kalendári a katastrofické scenáre SCI FI fantázií. Boh je rád, keď s Ním počítame, ale na výpočtoch dátumu Jeho príchodu sa už zrejme viackrát pobavil...
Anna Polcková