Toto podobenstvo poznáme už tak dôverne, že nám môže uniknúť jeho obrovský paradox. Veď aj to najmenšie kráľovstvo tu, na zemi, je predsa dostatočne viditeľné a honosné, o čo viac kráľovstvo Božie? A tu ho Pán Ježiš pripodobňuje k niečomu takému maličkému a nepatrnému, čo nám môže ľahko uniknúť, stratiť sa, „prepadnúť pomedzi prsty“. Ak sa horčičné zrno zakotúľa kdekoľvek inde ako do zeme, tak sa stratí bez úžitku. Keď sa raz farizeji opýtali Pána Ježiša, kedy príde kráľovstvo Božie, odpovedal im: „Kráľovstvo Božie nepríde tak, aby to ľudia pozorovali... ajhľa, kráľovstvo Božie je medzi vami.“ Je to varovný príklad. Zbožní ľudia tej doby, ktorí dokonca očakávali Jeho príchod, si napokon to horčičné zrno kráľovstva Božieho nevšimli, uniklo im. Nezbadali, že ho majú medzi sebou (!). Pri pohľade okolo seba môžeme mať oprávnený pocit, že Božie kráľovstvo je v dnešnej dobe skutočne podobné nepatrnému a zanedbateľnému horčičnému zrnku. Ak to zrnko nebude zasiate do zeme, zostane i naďalej tou malou nepatrnou guľôčkou. Skúsme premýšľať! Pán Ježiš nás k tomu vedie. Ako v našom prípade, každý z nás tam, kde sme a žijeme, ako môžeme siať tie malé semienka Božieho kráľovstva? Je to Boh, ktorý má moc zariadiť, aby z nepatrného semienka vyrástlo niečo neporovnateľne veľké. Ak z vyrasteného horčičného stromu sa stáva príjemné a vhodné prostredie na hniezdenie nebeského vtáctva, teda miesto, kde sa radi zdržiavajú a kde privádzajú na svet aj svoje potomstvo, podobne aj pre nás, o ktorých Pán povedal, „o čo viac ste vy ako vtáci“, môže a má byť kráľovstvo Božie „priestorom“, kde sa cítime byť doma a kde prichádzajú na svet – kde sa rodia – aj noví občania Božieho kráľovstva. A to je to, k čomu sme ako cirkev povolaní. Urobiť všetko, čo Pán od nás očakáva, preto, aby po nás prichádzalo nové „potomstvo“, aby sa rodili noví občania Božieho kráľovstva.
Jozef Budaj