Nedostatok Rómskych vodcov

Práci s rómskou komunitou sa na Slovensku venujú okrem štátu aj cirkvi a neziskové organizácie. Minulý mesiac sme na tomto mieste predstavili postoj štátu k riešeniu problémov spolužitia s Rómskou menšinou. Pre krátky prieskum práce cirkvi v tejto oblasti sme tentokrát oslovili dvoch mužov, ktorí sa jej venujú– kazateľa hermanovského zboru Cirkvi bratskej Petra Prištiaka a kazateľa-misionára Peirra van Vuurena. Nedostatok rómskych lídrov Výrazná práca cirkví s rómskou komunitou akú poznáme dnes je realitou iba nedávnych rokov. Do pádu komunizmu, ktorý prácu zborov obmedzoval, v podstate neexistovala a i evanjelizácia sa rozvíjala len v osobnej rovine. Situáciu zmenila až revolúcia, ktorá umožnila kázať verejne a do cirkví priviedla i Rómov. „Evanjelizácia Rómom sa naplno rozvinula až koncom 90. rokov. V súčasnosti sa cirkev (takmer každá denominácia) cieľavedome zameriava na evanjelizáciu medzi touto menšinou. Keďže sa mnohí Rómovia stali „uvedomelými kresťanmi“, prebrali na pleciach aj zodpovednosť za misiu a duchovné vedenie iných Rómov. Vznikajú rómske zbory s rómskymi vedúcimi. Bohoslužby v týchto zboroch sú prispôsobené rómskej kultúre. Úlohou cirkvi vo všeobecnosti je akceptovať rómskych veriacich ako plnohodnotných súrodencov v Kristu, opisuje v krátkosti históriu práce cirkvi s Rómami Peter Prištiak. Otvorenie hraníc a výraznejšia spolupráca priviedli na Slovensko i prvých misionárov ochotných sa venovať tejto oblasti. Jedným z nich je Pierre van Vuuren, ktorý sa venuje evanjelizácii a práci v okolí Vranova nad Topľou už od roku 2001. Spolu s manželkou Lisou pomáhali pri zakladaní detského klubu v Hlinnom, kde boli aj pri založení modlitebnej stanice v roku 2005. V Hermanovciach nad Topľou prijal zbor na základe Pierrovej žiadosti medzi seba prvú skupinku veriacich Rómov. „Pierre sa stal našim druhým kazateľom a v súčasnosti spolupracujeme na tom, aby sa stanica a ďalšie, ktoré pribudli, postupne transformovala na samostatný rómsky zbor,“ hovorí Peter. Práve aktívnu účasť samotných Rómov pri budovaní zborov a pozitívny príklad veriacich Rómov považuje za nesmierne dôležitú: „Ak si „nerómska“ cirkev kladie za cieľ zmeniť „kvalitu života“ Rómov, asi sa jej to nepodarí. Jej úloha je kázať evanjelium - nielen slovami, ale aj skrze obetavú službu, láskavé prijatie. Zmena kvality života prichádza ako postupný dôsledok prijatia evanjelia. Úlohou „nerómskej“ cirkvi je teda rozsievať evanjelium. Kultivácia a starostlivosť o zdravý rast vo viere sa potom stáva zodpovednosťou rómskej komunity veriacich.“ Ani to sa však nedeje bez problémov, či problematických stereotypov. „Našou hlavnou chybou je to, že neprenechávame plnú zodpovednosť rómskym lídrom v cirkvi. Množstvo nových veriacich Rómov je plných entuziazmu a ochotných viesť službu, no v momente, ako sa ustanovil istý vzorec, podľa ktorého misionári a majoritná populácia zastávajú vedúce pozície v cirkvi, počiatočné nadšenie sa vytratí a nastúpi závislosť, ktorá sa ťažko prekonáva,“ opisuje Pierre problém, ktorý sa snažia prekonať tak, že rómskym lídrom ponúkajú základné biblické vzdelanie, aby ho tí mohli odovzdávať ďalej. Cirkev ako hybná sila Riešenie „rómskej otázky“, ako častokrát túto oblasť nazývajú, je parketou, na ktorú sa tri odlišné kategórie pomoci nielenže vojdú, no sú dokonca potrebné. Rovnako ako Igor André, ktorý opisoval úlohu štátu v predchádzajúcom čísle, aj Peter Prištiak vidí jasne oddelené úlohy cirkvi, štátu a neziskových organizácií. „Cirkev je a má byť misijným spoločenstvom, ktoré vydáva jasné svedectvo bez ohľadu na to, ako sa na to díva štát, či to odmieta, alebo podporuje. Ak sa štát stavia pozitívne k existencii a pôsobeniu cirkvi, môže to napomôcť službe evanjelia. Štát a rôzne organizácie si nekladú za cieľ duchovnú premenu (znovuzrodenie) ľudí, no nesú zodpovednosť za to, aby vytvorili podmienky pre ich dôstojný život v spoločnosti. Štát a rôzne organizácie môžu vyjsť v ústrety cirkvi, keď jej umožnia misijne pôsobiť v tej ktorej oblasti, alebo dokonca aktívne podporia takúto službu, napríklad poskytnutím priestorov,“ vysvetľuje. Vzájomná spolupráca jednotlivých zložiek je teda možná, no podľa všetkého nie je až taká častá. „Doterz nám žiadna sekulárna neziskovka neponúkla pomoc. Dokázali by sme využiť vládne granty na projekty alebo pomoc neziskoviek, no iba ak by sme boli úplne presvedčení, že naplnenie podmienok týchto grantov by nás neodklonilo od nášho hlavného cieľa, ktorým je evanjelizácia a vytváranie zborov medzi Rómami,” vysvetľuje Pierre. Podľa Petra by to však mohla byť možno práve cirkev, ktorá by iniciovala spoluprácu, najmä so štátom: „Ideálne podmienky sú tam, kde štátne zložky (OcÚ, Polícia, rôzne organizácie) komunikujú s cirkvou a vychádzajú si vzájomne v ústrety. Myslím si, že v tejto vzájomnej komunikácii by mala byť hybnou silou (aktívnou stranou) práve cirkev. Kde v tomto všetkom však stojí bežný človek, ktorý by chcel pomôcť, no nepatrí ani k pracovníkom cirkvi? „Ak uvažujeme o „bežných nerómskych“ kresťanoch, potom ich úlohou je usilovať sa o prekonanie bariéry, ktorá existuje medzi našimi dvoma kultúrami. Evanjelium nás vyzýva prijímať sa v mene Pána Ježiša. To zahrnuje aj odpustenie, znášanlivosť, trpezlivosť a v konečnom dôsledku lásku. Nie nejakú sentimentálnu a slepú, ale takú, ktorá zahrnuje aj prísnosť, náročnosť a spravodlivosť,“ hovorí Peter a Pierre ho dopĺňa o konkrétne návrhy: „Najdôležitejšia vec, ktorú môžu členovia cirkvi urobiť, je prihovárať sa Pánovi za základy rómskych zborov, pomôcť pri renovácii budovy zboru v Hlinnom alebo v prípade mládeže pomôcť s tábormi aj pre rómske deti počas leta.“