Z obsahu

Reč sa venuje otázke, čo znamená premáhať zlo dobrom a ako o dobre hovoriť bez moralizovania. Jej ústrednou myšlienkou je, že dobro nie je súbor morálnych výkonov, ale celistvosť človeka, ktorá vyrastá zo vzťahu lásky.

Kazateľ upozorňuje, že zlo nás často priťahuje svojou dramatickosťou, zatiaľ čo dobro sa môže zdať obyčajné a nenápadné. Zároveň varuje pred moralizmom: pred posudzovaním druhých, ktoré nerešpektuje celý ich príbeh a môže slúžiť skôr na poníženie než na hľadanie dobra. Práve preto nechce dobro predstaviť ako ďalší zoznam požiadaviek, ktoré si človek musí splniť, aby si zaslúžil hodnotu. V kresťanskom chápaní milosti človek prijíma svoje bytie ako dar. Jeho hodnota nevyplýva z bezchybnosti ani z úspechu a nezaniká ani jeho zlyhaniami. Milosť však zlo nezametá pod koberec: pomenúva ho a odsudzuje, no nedovolí, aby navždy určovalo človekovu prítomnosť a budúcnosť.

Tento pohľad sa spája s Pavlovými slovami z Listu Galaťanom o skutkoch tela a ovocí Ducha. Telo tu podľa kazateľa neznamená fyzické telo, ale sebastredné ego, ktoré sa zo strachu o vlastnú hodnotu snaží mať všetko pod kontrolou a presadiť sa na úkor druhých. Duch je naopak otvorením sa vzťahu s Bohom i s druhým človekom. Pavol menuje jeho ovocie: lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť a sebaovládanie. Kazateľ zdôrazňuje, že nejde o deväť oddelených úloh, ale o jedno ovocie, ktoré možno opísať z viacerých strán. Zatiaľ čo skutkov tela je mnoho a vyjadrujú vnútornú roztrieštenosť, ovocie Ducha je celistvé.

Obrazom takého nenápadného dobra je dedina, ktorej obyvatelia počas druhej svetovej vojny ukrývali a zachraňovali židovských utečencov. Keď sa ich režisér po rokoch pýtal na veľké morálne či teologické dôvody, odpovedali jednoducho: „Zaklopali, tak sme im otvorili.“ Ich konanie nebolo pózou ani dramatickým gestom. Bola to odpoveď na ľudí, ktorí potrebovali pomoc.

Podobne kazateľ hovorí o skladateľovi Arvovi Pärtovi, ktorý po rokoch zložitej tvorby na čas prestal komponovať a hľadal ticho a základ hudby. O svojom novom prístupe povedal: „Zistil som, že úplne stačí, keď sa krásne zahrá jediný tón.“ V tom vidí obraz dobra, ktoré nevzniká kŕčovitou snahou odškrtnúť si množstvo pravidiel. Skutočné dobro skôr zaznieva prirodzene, keď sa človekovo vnútro uzdravuje a nachádza celistvosť vo vzťahu lásky. Modlitba je v tejto reči priestorom, kde človek nemusí podávať výkon, ale môže Bohu priniesť aj svoju slabosť a roztrieštenosť.

Zhrnutie vytvorené automaticky z videa alebo popisu, môže obsahovať nepresnosti.

Homília z Kaplnky 27.09.2026. Imaginárne zlo je romantické a rozmanité; skutočné zlo je pochmúrne, monotónne, pusté a nudné. Imaginárne dobro je nudné; skutočné dobro je vždy nové, zázračné a opojné. – Simone Weil Slovo: Pavol Jurčo Čítanie z Biblie: Peter Grznár Nahrávka: András Cséfalvay 00:00 – Zbierka 00:15 – Úvodný citát 00:30 – Čítanie z Biblie 02:02 – Homília

Dobrom premáhaj zlo

Všetko od Pastirčák Daniel