V živote som sa stretla s tým, že v úzkosti, v ťažkom životnom rozpoložení strácam slová, ktoré by som vyriekla v modlitbe. Vnímam to ako situáciu, keď človeku chýbajú slová. Neviem, čo povedať, o čo prosiť. Vnímam ticho, počúvam. Akékoľvek moje predstavy o riešení situácie zlyhali. „Spadla koruna z hlavy“ (v. 16). Bezradnosť, ktorá vedie v absolútnu dôveru a odovzdanosť. Veď Božia moc sa dokonáva v našich slabostiach. Vtedy cítim, že Boh najlepšie vie, čo je dobré a aký má so mnou plán. Všetko, čo sa deje, je pod Božím vedením. Boh, Duch Svätý, pôsobí a dáva istotu, že čokoľvek by sa dialo, i to najhoršie, čo si viem predstaviť, nie je také hrozné, veď On je so mnou. Vnímam životné situácie iných a vidím, že „to moje“ nie je až také zlé. C.S.Lewis, keď mu umierala žena na rakovinu, napísal tieto slová: „Boh používa bolesť ako megafón, ktorým prebúdza hluchý svet. Sme ako kamenné kvádre, z ktorých sochár tvaruje postavy ľudí. Údery jeho dláta, čo nás tak bolia, nás robia dokonalejšími. Zdá sa nám, že naše detské hračky nás napĺňajú šťastím a naša detská postieľka je celý svet. Niečo nás však musí vyviesť z nášho súkromia do sveta iných. A to niečo je utrpenie.“ Utrpením nás Boh privádza k sebe a otvára naše vnímanie pre pochopenie utrpenia druhých, ku ktorým nás posiela. Vtedy svoje ťažkosti vieme pretaviť aj do prosieb a modlitieb za iných.
Eva Škarupová-Lašáková