Každý vzdor proti Pánu Bohu vedie k zlému koncu. Pán Boh však nechce, aby človek zahynul, ale aby sa dal na pokánie. On človeka miluje, no nenávidí náš hriech. Jeremiáš poznal vzdor Izraelitov, a preto volá: „Kde je dobrá cesta, choďte po nej... čujte varovný zvuk trúby!“ Odpoveďou mu však boli slová vzdoru: „Nepôjdeme... nebudeme počúvať!“ Srdcia vzdorovitých nie žeby nemohli, ale nechcú poslúchať Boží hlas a plniť Božiu vôľu. Aj Ezechiel videl tento hriech, no napriek tomu zvestoval ľuďom Božiu milosť. Tú môže prijať len kajúce srdce: „Odstráňte všetky ošklivé a ohavné modly... vyprázdnite si srdcia, aby mohli byť naplnené Božou milosťou!“ To isté platí aj dnes. Máme náboženskú slobodu, môžeme čítať Božie slovo, chodiť do chrámu, zapojiť sa do práce v zbore. Robíme však podľa toho, čo môžeme? Z neslobody sme boli vyvedení. No napriek tomu mnohí kresťania majú srdce vzdorovité a oči upreté na klamné výhody sveta: čím viac mať, čím viac znamenať, čím viac vidieť, pochodiť svet, viac dokázať. Namiesto predchádzajúceho strachu zo svetskej moci ľudí od Boha odvádza pokušenie mať, skúsiť, zažiť krásne zážitky. Nám však predovšetkým má ísť o to, aby sa naše srdcia v poslušnosti odovzdali Božej vôli. V modlitbách prosme o to, aby Duch Svätý pôsobil túto zmenu aj v našich blížnych!
Ján Velebír st.