Často počujeme a aj sami pred sebou sa takto ospravedlňujeme: „Nič zlé som neurobil, tak prečo sa mi dejú zlé veci?“ Správna odpoveď, pravé slovo zaznie uprostred zdecimovaného jeruzalemského zboru veriacich. Nie je to už len žalospev, ale úprimné vyznanie viny. A to nám chýba najčastejšie. K tomu sa akosi nevieme dopracovať. Možno práve to je zo všetkého najťažšie – postaviť zbúraný most, obnoviť spojenie medzi partnermi. Nadviazať prerušenú komunikáciu. Nejde to bez vyznania viny, bez pokánia. Hospodin „strápil“ Jeruzalem „pre množstvo jeho priestupkov“. „Ťažko sa prehrešil“, a preto sa zaslúžene „stal ošklivým“. Ani to najúprimnejšie vyznanie viny nás ešte neprivedie k vyslobodeniu, ak sa neobrátime na správnu adresu. Kto nás zbaví viny, kto vyslobodí z náručia smrti? Stratený syn sa zachránil pred zahynutím iba vtedy, keď spoznal, že zhrešil proti nebu a otcovi. Pri snahe hľadať vinníkov v každom a všade zabúdame, že pravá príčina nášho nešťastia je v nás, „lebo som sa priečil Jeho slovu“, aj keď viem, práve v tej najväčšej biede zisťujem, že „Hospodin je v práve“. On ma i napriek všetkému nevydal smrti, ale svojho Syna, Ježiša Krista, obetoval, aby mňa i všetkých v Neho veriacich „vykúpil, privlastnil si a vyslobodil od všetkých hriechov; od smrti večnej a moci diabolskej“ (M. Luther).
Ondrej Peťkovský