V jeruzalemskom chráme bolo 13 pokladníc. 12 pre chrámovú daň – povinné príspevky na olej do lámp, na obetné drevo, na kadidlo a iné bohoslužobné potreby. Trinásta slúžila pre dobrovoľné dary. Dobrovoľný je dar, ktorý dávame slobodne, nie iba zo zvyku, nie pod nátlakom. To, čo vhodila do pokladničky vdova, nestálo z hľadiska účtovnej hodnoty za reč. Veď to bola iba jedna štyridsatina vtedajšieho denného robotníckeho zárobku. Ježiš dar vdovy však vysoko ocenil preto, lebo ho venovala z lásky, nie z prebytku, dala ho napriek svojej chudobe. Veľká láska robí v Božích očiach významným aj malý dar, kým malá láska môže zbagatelizovať aj dar obrovskej účtovnej hodnoty. To, čo dávame, Boh neposudzuje podľa toho, koľko ciferný je náš príspevok. On sa díva na to, koľko je v našom dare lásky. Veď samotné peniaze pre Pána Boha nemajú hodnotu (čože by sme Mu my také mohli dať, čo by On nemal?). Niekto povedal, že Boh dary nepočíta, ale ich váži. Zaujímajú Ho najmä pohnútky, motívy – úmysly srdca dávajúceho človeka. Biblia nechce povedať: čím viac dáte, tým ste lepší; nechce povedať ani: stačí dať málo – veď vdova dala málo a Ježiš ju pochválil. Skôr sa nás pýta: S akým motívom, s akým úmyslom srdca dávam/dávame? Pán Boh dary nepočíta – nevyčísľuje ich, ale ich „váži“. Aj tie naše.
Martin Šefranko