V troch nasledujúcich úvahách vám ponúkam tri kritické testy viery. Nezľaknite sa a urobte si ich sami pre seba! – – Žijeme v tolerantnej dobe. Užívame si skutočné pohodlie. Ničím neobmedzovaná osobná sloboda sa stala každodennou realitou, a tak trochu aj modernou modlou. Tento status doby a kultúry sa vplazil aj do kresťanstva. Sme precitlivelí na akýkoľvek imperatív, napomenutie, slovo kritiky. Akoby sme sa stali imúnnymi voči napomenutiu. Keď si prečítame tento krátky status apoštolov, dostávame sa do trochu inej reality. Tí, ktorých si Kristus vybral do svojho tímu za najbližších spolupracovníkov, žili na tomto svete celkom iný príbeh. Žili uprostred národa, ktorý ich Mesiáša odmietol a zmietol zo sveta a od vlastného národa si ako „zradcovia“ vytrpeli svoje. Žili v impériu, ktoré prikazovalo uctievať iba Cézara a keďže oni to odmietli robiť, boli potláčaní a mnohí zomreli. Ich viera sa vyvíjala a paradoxne rástla v najnepriaznivejšom čase. Logika tohto paradoxu nám dáva odpoveď, prečo je to s vierou v Európe dnes také zlé. Naša viera neznáša nijaký odpor a ešte aj ten „malý odpor“, ktorý by mohol pokoriť našu osobnú hrdosť – ako napríklad napomenutie k zmene niečoho hriešneho – radikálne odmietneme tvrdením, že to „nebolo povedané v láske“ a podobne. Tu vidím najväčšiu bezmocnosť našej spirituality. Ak sa budeme vyhýbať „ťažkej službe“ pre Pána Ježiša Krista a mnohým iným obetujúcim skutočnostiam, pravdivému napomínaniu, pokornému formovaniu Božími rukami, ale aj cez ľudí, z našej viery a z našej cirkvi zostane iba vlažné a nechutné mudrlandstvo. – – Prvý test: ak chce byť medzi vami niekto prvý, nech sa stane sluhom všetkých!
Ľubo Badiar