Nemôže nás Boh jednoducho vziať k sebe v tomto našom tele, v ktorom teraz žijeme? Nie! Nemôže! „Telo a krv nemôžu dosiahnuť dedičstvo kráľovstva Božieho, ani porušiteľnosť nezdedí neporušiteľnosť.“ S týmto naším smrteľným, pozemským telom jednoducho nemôžeme vstúpiť do nebeského, večného kráľovstva. A preto sa musíme najprv preobliecť. Telo je ako šaty. Lenže pozemské šaty sú pominuteľné. Časom sa zoderú. My sa však predsa chystáme na miesto, ktoré je večné. Zatiaľ, žiaľ, platí neúprosná štatistika, že na jedného človeka pripadá jedna smrť. Koľko ľudí sa narodilo, toľko ľudí hreší, a preto ich aj toľko zomrie. A Pavol prirovnáva hriech k žihadlu, ktoré má smrtonosný jed. Kristus sa však nechal týmto žihadlom hriechu poštípať, keď vzal náš hriech na seba. A tým smrť prišla o svoju najsilnejšiu zbraň. O svoje smrtonosné žihadlo. Včela, keď raz uštipne, zahynie. Lebo necháva žihadlo v tom, koho uštipne. A smrť tak prišla o svoju najsilnejšiu zbraň. Kristova obeť za naše hriechy a Jeho vzkriesenie zasadilo smrti smrteľnú ranu. Vďaka tomu smrť nie je večná. I smrť je smrteľná. Na kríži smrť našla svojho Premožiteľa. Kristovo víťazstvo, ktoré sa začalo Jeho vzkriesením, bude dovŕšené naším vzkriesením, a to bude znamenať smrť smrti.
Stanislav Grega