Dobrá rada sa vždy zíde. Najmä vtedy, keď nám otvára oči, pomáha v osobnom živote viery, v zbore. Pavel nám ich ponúka naraz hneď niekoľko. Takže pozorne počúvajte – začíname! – – Tí, ktorí slúžia v zbore, si zaslúžia úctu – a nielen neopodstatnenú kritiku, ktorá ich oberá o silu a chuť slúžiť. Kritika je síce omnoho častejšia, ako úcta, ale ak sú tvrdo kritizovaní aj tí, ktorí sa snažia s Božou pomocou urobiť aj nemožné, kto nakoniec zostane? Tí, ktorí hrešia, potrebujú počuť, že nerobia dobre – a to niekedy nielen medzi štyrmi očami. Vždy to však potrebujú počuť s láskou v srdci toho, kto im to hovorí... Ďalej sa Pavol pýta: Ak sa niekto rozhodne pre zlé, prečo nasleduješ jeho príklad? Nerob to, nie je to múdre! Nerob ani rozdiely medzi ľuďmi, nemaj predsudky, ale namiesto toho ku všetkým pristupuj s rovnakou otvorenosťou! Tak, ako to robí Boh. Tiež je užitočné vedieť, že požehnanie nepatrí každému automaticky. Pri konfirmácii, pri Večeri Pánovej, ani pri ustanovení do úradov a služieb v cirkvi. Nič z toho nie je len tak. Skladať na niekoho ruky – teda dávať požehnanie a poverovať – to nikto nemôže brať na ľahkú váhu! To, čo je za tým, musí byť jasné. Veď aj o krst musí niekto požiadať a vziať na seba zodpovednosť! A posledná rada – jedna z tých, čo sa s obľubou citujú: čokoľvek ješ, piješ, nech ti je na požehnanie. Kto má uši, nech počuje!
Erika Pospíšilová