Niekto by na túto otázku odpovedal poklepaním na čelo, pretože vieru vníma ako niečo pre starých a chorých. Iný možno odpovie súhlasne, ale môže to byť prázdne heslo, slogan, ktorý síce uznáva, ale realita je iná. Raz sme mali autonehodu, pri ktorej síce utrpeli len plechy, ale vtedy som si uvedomila, že pred cestou sme sa nemodlili. Neverím, že modlitba je zázračná formulka, ktorá zaručí, že sa nič zlé nemôže prihodiť, ale ide tu o niečo hlbšie. Do akej miery cítim potrebu nechať sa viesť Ježišom v bežný deň? Hľadám Ho vtedy, keď už nič iné nepomáha, alebo sa k Nemu obraciam stále? Neupadáme príliš ľahko do presvedčenia, že s nami je to v podstate v poriadku a nemusíme sa modliť až tak často? My predsa nie sme až takí hriešnici. My predsa veľa vieme o Bohu a o spasení. My predsa Bohu slúžime, my predsa čosi aj robíme pre náš cirkevný zbor. A už len malý krôčik nás delí od toho, aby sme si pomysleli: „Sme lepší ako iní.“ To bol problém farizejov, oni už mali pocit, že ich sa hriech (až tak) netýka. V tej najdôležitejšej otázke sme však všetci – lepší i horší – na jednej lodi. Potrebujeme Ježiša. My aj všetci, s ktorými sa dnes stretneme.
Marek a Janka Cingeľovci