Kráľ Dávid teda na naliehanie Nátana a príhovor Batšeby koná a za kráľa ustanovuje Šalamúna. Keďže už nevládal, kráľovské ustanovenie pred ľudom vykonali kňaz Cádok, prorok Nátan a Benája, syn Jojádov. Ľud sa veľmi zaradoval. Napokon sa na lôžku aj sám Dávid uklonil novému kráľovi Šalamúnovi a vzdával Bohu vďaku, že sa mohol dožiť tej chvíle. Adónija však ostal plný strachu, čo s ním bude, keď sa chcel stať samozvaným kráľom. Chytá sa oltára, aby sa zachránil. Od Šalamúna nateraz dostáva milosť, môže odísť domov. – – V krátkosti sme si ešte sprítomnili slávnosť korunovácie Šalamúna. Je to radostná chvíľa, lebo konečne došlo k odovzdaniu žezla, ale má aj smutný okamih, lebo Šalamúnov brat, Adónija, sa bojí o život. Smútok vchádza do nášho života často vtedy, keď túžime po niečom, čo nám nepatrí. Napokon sa ukáže, že daná vec patrí inému, ktorý sa raduje a my smútime, že sme nedosiahli, čo sme chceli. Ako byť teda na radostnej strane? Je to jednoduché. Šalamún dostal, čo mu Dávid prísahou na Hospodina dávnejšie prisľúbil. Trvalo to dlhšie, ale kráľovstvo dostal. Aj s nami je to tak. Ak máme Božie zasľúbenie, ak vieme, čo si s nami praje Pán Ježiš, príde čas, kedy dostaneme dané Božie zasľúbenie. Môžeme však zostať smutní, ak si sami predstavujeme, čo s nami bude. Naše ľudské plány nás vedú k smútku.
Michal Findra