Debata o telesných trestoch

pridal: Drápal Dan | | zobrazení: 572
Nedávno som počul v rozhlase zaujímavú debatu bývalej ministerky pre ľudské práva a psychiatričky Džamily Stehlíkovej a detského psychológa Jeronýma Klimeša o telesnom trestaní detí. Ide o aktuálnu tému, pretože sa dá očakávať, že ľavicový establishment opäť čoskoro nastolí otázku, či telesné trestanie detí nezakázať zákonom. Chcem sa v tomto článku zamyslieť nad argumentmi Džamily Stehlíkovej, ktorá prípadný zákon zakazujúci telesné tresty uvíta, a nad argumenty Hieronyma Klimeša, ktorý pred takýmto zákonom varuje. Jeroným Klimeš - podľa mňa úplne správne - tvrdia, že deti treba vychovávať a pri výchove sa bez trestov nezaobídeme. Zo škály trestov, ktoré majú rodičia k dispozícii, je telesný trest - hovoríme tu o plácnutí malého dieťaťa na zadok - dieťaťu zrozumiteľný a nezanecháva na psychike dieťaťa žiadne dlhodobé následky. Psychické tresty bývajú oveľa nebezpečnejšie, no sú z princípu neľahko zistiteľné. Ak telesné tresty zakážeme, pripravíme rodičia, beztak už postmodernej dobou veľmi zneistenie, o jeden z výchovných prostriedkov. Džamila Stehlíková argumentovala tým, že k telesným trestom sa uchyľujú najmä ľudia, ktorí sami boli telesne trestaní, že telesný trest znižuje dôstojnosť dieťaťa, a tým, že keďže telesné tresty nefungujú, rodičia pritvrdzujú, až prejdú od trestania vyložených týranie. Jeroným Klimeš - podľa mňa opäť úplne správne - oponoval, že toto údajné pritvrdzovania je nedokázaný a neexistujúce postulát Džamily Stehlíkovej. Argumentoval tým, že rodičia spravidla nasadí určitú latku a tej sa potom drží počas celého výchovného procesu. Som si istý, že skúsenosť dáva za pravdu Jeronýma Klimeš. Som už dedkom, a môžem teda hodnotiť, ako rodičia vychovávali ma, ako som vychovával svoje deti ja sám, a ako má dcéra vychováva mojej vnukmi. Hoci sa naše výchovné metódy v určitých detailoch líšili, platilo vo všetkých troch generáciách to, o čom hovorí Jeroným Klimeš: V priebehu výchovného procesu k žiadnemu pritvrdzovania nedochádzalo a nedochádza. Čitateľ sa napokon môže zamyslieť nad vlastnou rodinou, prípadne nad rodinami príbuzných a známych, ktoré dobre pozná. Nemožno pochopiteľne tvrdiť, že v žiadnej rodine k onomu pritvrdzovania, o ktorom hovorila Džamila Stehhlíková, nikdy nedošlo. Rovnako tak isto platí, že mnohí páchatelia násilných trestných činov zakúsili v detstve výchovu, ktorá bola krutá, a že boli neprimerane fyzicky trestaní. O tom, že niektorí rodičia svojim deťom ubližujú, pochopiteľne všetci vieme. Vada tohto argumentu Džamily Stehlíkovej je v tom, že z toho, čo je skôr výnimkou, sa snaží urobiť pravidlo. Viac pozornosti chcem ale venovať ďalšiemu argumentu Džamily Stehlíkovej, ktorý som doteraz nezmienil. Pani doktorka niekoľkokrát zmienila, že "spoločnosť sa vyvíja", a že tento vývoj nevyhnutne smeruje k zákazu telesného trestania detí. Nepovedala síce jednoznačne, že tento "vývoj spoločnosti" vidí ako správny, avšak z celého jej prístupu bolo zrejmé, že áno. A práve u tohto vývoja sa chcem zastaviť. Za príklad pokroku sú nám často dávané severské krajiny. Chcem upozorniť na to, že napríklad v nórskom Osle už pred niekoľkými rokmi žilo 75% obyvateľov v jednočlennej domácnosti! Vo Švédsku vyrastá v klasickej intaktné rodine len minimum detí. V škandinávskych krajinách je veľa detí odoberané biologickým rodičom. Ku všetkým týmto javom sa spoločnosť určite nejako "vyvíjala"; ešte na začiatku dvadsiateho storočia bolo všetko úplne inak. Myslím, že je najvyšší čas položiť si otázku, či je tento vývoj (za prvé) žiaduce a (za druhé) neodvratný. Osobne som presvedčený, že na obe otázky znie správna odpoveď: Nie. Ostatne Čertovo kopýtko je už v onom zvratnom "sa". Ona "sa" spoločnosť sama od seba nevyvíja; to my ju niekam postrkujú. V mnohých európskych krajinách - najmä na juhu - je vysoká nezamestnanosť, ale vo väčšine krajín je tlak na ženy, aby nastúpili do práce, hoci majú malé deti. V školách už je dnes bežnejšie, že deti šikanujú učiteľa, než že by učitelia šikanovali deti, ale oficiálna ideológia neustále velí, aby deti boli zoznamujú nie so svojimi povinnosťami, ale so svojimi právami. Výskyt porúch správania, porúch nálad a psychických porúch je neustále na vzostupe, ale v mnohých krajinách prebiehajú najrôznejšie procesy, ktoré tradičné rodine strpčujú život, hoci štatisticky možno ľahko dokázať, že deti vyrastajúce v tradičných intaktných rodinách sú na tom najlepšie, čo sa týka socializácie , duševného zdravia aj výhľadov na úspech vo vlastnom živote. Áno, spoločnosť "sa" vyvíja. Nenastal ale už čas zamyslieť sa nad tým, či uvedené negatívne javy nesúvislá s tlakom, ktorému je vystavená tradičná rodina? Spomeniem ešte jeden negatívny jav. Je ním prílišné spoliehanie na "expertov" miesto na zdravý sedliacky rozum. Klatovská lekárka, ktorá posvätila odobratie detí Marty Jungovej a Vlastimila Kľučky z Nýrska (otec spáchal po odobratí detí samovraždu) sa údajne vyjadrila v tom zmysle, že si stojí za svojím konaním a že sa z neho bude spovedať len v odbore vzdelaným "odborníkom". V inom prípade sa v južných Čechách stalo, že matke boli odobraté deti na popud sociálna pracovníčka, ktorú žena sama vyhľadala, aby sa s ňou poradila o výchove svojich detí (i jej boli deti neskôr vrátené, pretože odobratie sa zistilo neoprávnenému). Tieto prípady iste tiež prispievajú k "vývoju" spoločnosti. Rád by som ale tie, kto tento "vývoj" vítajú, upozornil na jedno veľmi reálne nebezpečenstvo. Mám dobré známe, ktorí vo výchove svojich detí trochu plávajú. Pred časom sa prihlásili do akéhosi terapeutického kurzu, kam mali obaja dochádzať aj so svojimi deťmi. Tesne pred začiatkom kurzu ale svoju prihlášku stiahli, a to pod dojmom spomínané Klatovské tragédie. "Čo keby nás niekto udal?", Povedali mi. Teda tí, ktorí by pomoc potrebovali, sa jej budú báť vyhľadať. Aj Jeroným Klimeš je "expert". Som rád, že nestratil zdravý rozum a že má aj v našej "pokrokovej" dobe odvahu nazývať veci pravými menami. Inak ale dávajme na expertov radšej pozor. Niekedy bude možno lepšie poradiť sa s babičkou či dedkom.