Udalosti, ktorými prešiel Eliáš spolu s vdovou a jej synom v Sarepte, boli povzbudivé. Mali čo jesť, Boh sa dokazoval, plnil zasľúbenie. Prichádza však ťažká choroba syna vdovy. Obavy sú na mieste. Matku premáha strach. Reakcia nedala na seba dlho čakať. Matka interpeluje Eliáša: „Prišiel si mi pripomenúť moju vinu?“ V utrpení si vdova uvedomuje svoju vinu. Akoby chcela povedať: „Oprávnene musím toto znášať! Je to za môj hriech!“ Je si vedomá, že si iné nezaslúži. Jej myseľ sa tu prečisťuje, poznáva svoju nehodnosť. – – Pán Boh nás skrze ťažkosti a trápenia vedie preto, aby nám z mysle odstránil to, čo nám bráni vidieť seba pred Ním v pravom svetle – vlastnej nehodnosti. V trápení zisťujeme, koľko vecí je zbytočných. Čo všetko nemá cenu. Naháňanie, pachtenie sa, zabezpečovanie... To, na čo sme dávali dôraz, sa javí ako nečistota, ktorá je v ohni trápenia zbytočná a odstránená. Jasne vidíme svoje pochybenia, previnenia. Utrpenie prečisťuje pohľad pravdy o nás. Vidíme svoj život cez priezračné sklo Božej pravdy a spravodlivosti. Vidíme svoju nehodnosť. – – Eliáš sa nezačal babrať v hriechoch vdovy. Poznal, že ju hriech dobehol. Utrpenie jej prečistilo myseľ a viedlo k vyznaniu. Obrazne bola „na kolenách“. – – A to je jedna strana utrpenia. Poznať svoju nehodnosť a „ísť na kolená“. Druhá strana je vecou Božej milosti, keď sa deje div Jeho mocného pôsobenia, ktorý vedie k životu. Žena vnímala synovu smrť ako trest za svoju vinu. Darom milosti bol život pre syna. A spoznala Hospodina v moci a pravde. – – Šťastný je každý, kto vo svojom utrpení pozná svoju nehodnosť a Pána Boha v Jeho milosti skrze Jeho Syna, Pána Ježiša Krista.
Ján Matis