Keď bol Pán Ježiš vo svojej otčine urobil tam len niekoľko divov a stretol sa s nevierou. Nato posiela svojich učeníkov, aby išli kázať pokánie. Ak ich v niektorom dome prijmú, nech tam zostanú, ak ich odmietnu, nech odídu. To strasenie prachu z nôh je na svedectvo, že už je na nich, čo s výzvou k pokániu urobia, nie je to vecou učeníkov. Záver textu hovorí, že kázali pokánie, vyháňali démonov, mnohých nemocných uzdravili. Podmienkou, aby sa toto udialo bolo, že učeníci Ježiša poslúchli a vyšli kázať pokánie. Zvláštnosťou tohto oddielu je skutočnosť, že Ježiš v tomto kraji uzdravil len niektorých a o učeníkoch je napísané, že uzdravili mnohých. Nebola to však moc učeníkov, ale moc Ježišova. Verš 7 hovorí: „Dal im moc.“ Učeníci poslúchli, a tak nastúpili na cestu viery. I dnes máme možno otázky: Môžeme byť poslami Toho, ktorého niektorí radikálne odmietajú? Môžeme zvestovať výzvu k pokániu, keď predpokladáme, že bude odmietnutá? Môžeme sa vzdať materiálneho nadbytku a ísť ako učeníci, ktorí boli odkázaní iba na Božiu pomoc? Poslušnosť Pánovi Ježišovi otvorila priestor na prejavenie Božej moci.
Samuel Linkesch