Keď ma niekto štedro obdaroval, aj ja som zatúžil byť štedrý. A potom prišiel deň, keď bola v nebi radosť aj nado mnou, lebo som zažil, čo je to úprimné pokánie... Vtedy som vedel, že mi náš nebeský Otec odpustil všetky moje hriechy – lebo Jeho Syn, Ježiš Kristus, bol ochotný za mňa vytrpieť môj trest. Potom som len hľadal, koho by som aj ja mohol obdarovať. Veď Boh sa nado mnou zmiloval a mne, hriešnemu, daroval svoj Pokoj, Lásku, Nádej – jednoducho, nový začiatok... A tak som aj ja chcel pomáhať iným. Bol som vtedy ochotný rozdať hoci aj všetko, veď náš nebeský Otec je všemohúci a postaral by sa o mňa... – – Po nejakom čase som si však už na Jeho odpustenie zvykol, a tak s hanbou priznávam, že sa mi postupne vracalo moje sebectvo až lakomstvo. Som Pánovi vďačný, že ma v tom napomína aj týmto textom. – – Keď nám do zborov prichádzali milodary zo zahraničných (bohatších) zborov, vďačne sme ich prijímali. No keď sa nám ozvali luteránske zbory na Ukrajine alebo až v Afrike (voči ktorým sme aj my tí bohatší) s prosbou o pomoc, aké boli naše milodary? Oproti nim máme hojnosť, a tak „vaša terajšia hojnosť nech pomôže ich nedostatku“ (v. 14). A učme sa od Pavla aj v oblasti čestnosti našej služby: Staráme sa totiž, aby (všetko) bolo dobré nielen pred Pánom, ale aj pred ľuďmi (v. 21).
Mikuláš Lipták