Pán Boh má rozličné cesty k našej výchove. Jednou z nich je príklad tých, ktorí išli cestou viery pred nami. Sme radi, ak vidíme pred sebou ľudí, ktorí prekonali prekážky viery, či verne slúžili a môžeme nasledovať ich príklad. Dnešný text nám však predkladá odstrašujúci príklad. Je to izraelský národ a jeho postoj k Božej milosti. Izraeliti, ktorí vyšli z Egypta, boli všetci pokrstení a všetci jedli a pili z Krista. Bola im daná najväčšia Božia milosť, akej sa im mohlo dostať. A predsa v nich Boh nemal zaľúbenie a na púšti ich vydal smrti. Nevošli do zasľúbenej krajiny. My si dnes rovnako zakladáme na Krste a Večeri Pánovej. Nie je práve ich povrchné chápanie a prijímanie príčinou našej duchovnej biedy a skutočnosti, že Hospodin od nás odvracia svoju tvár? Čo bolo osídlom Izraela? Žiadostivosť zlého, modloslužba, smilstvo, pokúšanie Boha a reptanie voči Nemu. V čom z toho sme sa nenašli? Rovnako aj my sme na tieto veci navádzaní. Toto pokušenie však môžeme v mene Pána Ježiša prekonať a odolať mu. Ak sa tak stane, vojdeme do zasľúbenej nebeskej vlasti. Preto Krst svätý, ani Večeru Pánovu neprijímajme povrchne, ale s vierou! Nespoliehajme sa na to, že nás ich prijímanie automaticky zachráni! Izrael nech je nám odstrašujúcim príkladom (Žd 3,19).
Ján Čermák