Jedni majú ešte čas, druhí vravia, že niečo žijeme a raz to skončí a je im jedno, čo bude a ďalší povedia „žijem tu a teraz, budúcnosť neriešim“. Práve tieto a mnohé iné rozhodnutia v prítomných chvíľach, ich prepadnú ako zlodej v časoch budúcich. Keď im Pán hovorí, čo všetko Mu urobili, neurobili, pýtajú sa Ho, kedy to bolo. Kedy sme Ťa...? Jedni v úprimnej službe, druhí v nevšímavosti, či zahľadenosti do seba. Tomu zvyknem hovoriť „ego dioptrie“. Ľudia s takýmito dioptriami sa tvária pobožne, ale silu pobožnosti popierajú. Očakávajú akýsi honor, akoby pre Pána urobili viac. Pán však hovorí, poď ty prvý, lebo ty si mojim najmenším, teda mne si najviac urobil. Nie tak veriaci človek. Stojí v službe verne a svedomito, očakávajúc na Pána. Oslavujúc Ho službou. Nepripočítava si zásluhy, lebo Boh je Ten, ktorý je všetko vo všetkom. Takto slúžme, bratia a sestry, aby nám zaznelo z úst Pána: „Poďte, požehnaní môjho Otca,“ nedajme sa zlákať vidinou ego dioptrií. Lebo Pán nám zasľúbil ono budúce: „Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú“ (1Kor 2,9). Táto budúcnosť je úžasná.
Ján Brozman