Nad mŕtvym telom Pána Ježiša bdel Jeho nebeský Otec. Do srdca jedného šľachetného človeka vložil starosť o dôstojný pohreb Spasiteľa. Bol to Jozef z Arimatie. Nebolo to však jednoduché – všade vládol „strach zo Židov“. Učeníci sa rozpŕchli, zástupy Židov stále zúrili a Rimania boli vždy ochotní vyvŕšiť sa pri každom náznaku nepokoja. Jozef z Arimatie bol preto najprv tajným učeníkom Pána Ježiša (J 19,38). Lukáš zachytáva, že nesúhlasil s radou a skutkom židovskej rady – odsúdiť a ukrižovať Krista (Lk 23,50). Opisuje ho ako muža dobrého a spravodlivého, ktorý očakával kráľovstvo Božie. Preto mu Duch Boží pomohol k duchovnému prerodu – z tajného učeníka sa stáva smelý Boží nástroj: „Smele predstúpil pred Piláta a prosil o Ježišovo telo“. Pilát mu vyhovel a jeho smelý čin povzbudil ďalších: Nikodéma, ženy... Boží Syn mal tak dôstojný pohreb v kruhu tých, ktorí Ho vrúcne milovali. – – Akým učeníkom som ja – tajným alebo smelým? Známy spisovateľ zistil, že istá dievčina v dorasteneckom veku je „nábožensky založená“. Chcel sa vysmiať z jej kresťanského postoja. „Povedz mi teda, aký je tvoj Boh – veľký alebo malý?“ Jej múdra, ale aj smelá odpoveď znela: „Je taký veľký, že Ho celý vesmír neobsiahne, ale aj taký malý, že môže prebývať v mojom srdci.“
Jozef Kováč