Text vnímame ako dodatok, či reakciu na udalosť spomenutú v Prvom liste Korinťanom 5,1-5. V zbore sa objavila šokujúca nemravnosť. Zdá sa, že zásadný, prísny a nekompromisný postoj zboru podľa Pavlovho návodu bol účinný. Hriešnik si uvedomil svoje nesprávne počínanie, kajal sa a polepšil sa. Zbor však opäť zaujal nesprávny postoj – neprijal kajúceho hriešnika. Situácia, ktorá sa dosť často opakuje: nechceme mať nič spoločné s hriešnikom, ani keď oľutuje a činí pokánie. Hovoríme: „nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina“. Preto sa apoštol vracia k udalosti a napomína zbor k odpusteniu a prijatiu kajúceho. „Dosť mal na pokarhaní, ktoré sa mu dostalo od väčšiny, takže teraz mu radšej odpustite a potešte ho, aby si pre prílišný zármutok azda nezúfal“. – – Ako to je v našich zboroch, vo vzťahoch medzi bratmi, sestrami, medzi farármi, seniormi a biskupmi? – – To, čo čítame z listov korintským kresťanom, je šokujúce označenie hriešnika a hriechu, jeho potrestanie a po pokání dokonalé prijatie a láska, ktorá kráča ďalej. Pričom išlo o hriech najhrubšieho zrna... V našich zboroch vidíme rozbité vzťahy na rôznych úrovniach, často kvôli maličkostiam, a navyše, srdcia neochotné zmeniť túto situáciu podľa Božej vôle. Čo sa deje...? Rozumieme vykúpeniu v Ježišovi Kristovi, sme ochotní akceptovať a prijať kajúcich? ...len aby nás neoklamal satan, veď dobre poznáme jeho úmysly...
Stano Gurka