Moc pocitov

Patria k životu ako vzduch k dýchaniu, dávajú mu farbu, robia ho pestrým: pocity. Tešíme sa, plačeme, hneváme sa, smútime – sú prítomné vo všetkom, čo robíme alebo zažívame. Sme bezmocne vystavení moci pocitov? Žijeme v blahobytnej spoločnosti. Zdá sa, že nič nie je dôležitejšie, ako mať tie správne pocity. Reklama presviedča, že ak si kúpime ten či onen produkt, budeme šťastní. Aj pri najmenších nevoľnostiach berieme lieky: analgetikum pri bolesti hlavy, sedatívum pri napätí či antidepresívum na zlepšenie nálady. Na všetko a každú boliestku nejakú tabletu! Pocity rozkazujú činom. Keď sa vytratia pocity zaľúbenosti voči manželovi či manželke, logickým dôsledkom bude nevera alebo rozvod. Ak nám v kresťanskom spoločenstve niekto stúpi na otlak, ideme inde, tam, kde nás potľapkajú po pleci. Od pádu do hriechu žije človek podľa diktátu pocitov a poddáva sa žiadostiam svojich pudov. Predpokladáme, že budeme šťastní, keď budeme slepo nasledovať svoje pocity. Je to však omyl. Pretože naše pocity sa často priečia Božej vôli. Samozrejme, že pocity nie sú nič zlé. Boh sám nás stvoril so schopnosťou pociťovať radosť a bolesť. Nie sme roboti, ale citlivé bytosti. Aký by bol náš svet bez súcitu a sústrasti?! Určite by bol ale krajší bez nepriateľstva, závisti, neprajnosti a nenávisti. Myšlienky určujú naše pocity Strach, hnev, ako aj radosť, či smútok sú emócie, ktoré sú vyvolané určitou udalosťou. Pocity sa nedajú lokalizovať, no cez vegetatívny nervový systém sa podľa charakterovej dispozície prejavia v našom tele. Nohy sa nám trasú, keď zažívame strach, srdce nás bolí, alebo smútok útočí na náš žalúdok. Pocity sú vyjadrované telesnou rečou. Všetci vieme, že existujú veľmi emocionálni, ako aj menej emocionálni ľudia. Tí prví akoby sa riadili skôr bruchom, zatiaľ čo tí druhí hlavou, racionálne a kontrolovane. A všetci poznáme ten všeobecný pocit vnútorného uspokojenia alebo naopak nepohody. Priateľské slovo a objatie vyvolajú uspokojenie, neistota alebo ohrozenie nepohodu. Zažívame zranenia, odmietnutia a neprávosť. Ak nás premôžu tieto situácie, dochádza k náladám, ktoré vníma aj naše okolie. Zle naladený človek dokáže svojím negatívnym vyžarovaním otráviť celú atmosféru, človek rozradostený naopak vyčarí úsmev aj na tvárach ostatných. Zlá nálada nevznikne iba tak z ničoho. Nálady sú spojenia pocitov a myšlienok, ktoré sa vyjadrujú telom. Keď sa Anna telefonicky dozvedela o podvodoch svojho brata, ktoré urobil v otcovej firme, bol to pre ňu šok. Srdce jej zrýchlene búšilo, takže mala pocit, že jej každú chvíľu prestane biť. V ústach jej vyschlo a z tváre sa jej vytratila krv. No nielen skutočná udalosť, ale už len predstava čohosi môže vyvolať psychickú aj fyzickú reakciu. Tak môže už myšlienka na nadchádzajúcu skúšku vyhnať kvapky potu na naše čelo alebo v nás dokonca vyvolať paniku. A len samotná myšlienka na čokoládu spôsobí, že sa nám začnú v ústach zbiehať sliny (aspoň u mňa to funguje). Vieme, že vegetatívne reakcie nedokážeme vedome ovládať. A napriek tomu máme, ako ešte uvidíme, určité možnosti, ako ich ovplyvniť. Je zjavné, že nie všetci ľudia reagujú na udalosti rovnako. Prečo spracuje jednu udalosť niekto tak a druhý inak? Prečo vyvolá to isté u jedného depresiu a ten druhý sa cez to dokáže preniesť? Sú dve príčiny. Buď tú udalosť inakšie vyhodnotím alebo spracujem. Niečo súvisí s našou charakterovou dispozíciou, iné je naučené. Čo odhaľuje našu osobnosť Kto som? Kde sídli moje „ja"? Ľudská bytosť je a ostane tajomstvom. Vieme síce niečo o našom mozgu, no mnohé je a ostáva záhadou. Poznáme jeho rôzne funkcie a vieme, že duchovné a duševné zmeny sú naviazané na fungujúci mozog. Vedci skúmajúci mozog dokážu sledovať motorické nervové dráhy a zmyslové dráhy a lokalizovať ich v kôre veľkého mozgu. Ale dimenzia duše alebo ducha sa nedá zachytiť. Vyššie afekty ako dôvera, túžba, nádej sa nedajú zaradiť. Ani neviditeľný súd – naše svedomie, ktorý ostražito pozoruje, oslobodzuje alebo odsudzuje. Tajomná, záhadná ľudská bytosť je schopná zostaviť tie najkomplikovanejšie výpočty, skúmať tie najmenšie častice a dokonca preniknúť do vesmíru. Ale vlastná bytosť vybočuje z rámca jej vedomostí. Nechápe samú seba, trpí sama v sebe. Ezoterika sa snaží odtiahnuť tento záves. Rôznymi meditačnými technikami sa človek pokúša prísť na stopu sebe samému. A to môže byť nebezpečné, pretože človek otvára dvere a bránu mocnostiam, nad ktorými už potom nemá kontrolu. Kto sme, čo hľadáme a po čom túžime, spoznáme pri čítaní Božieho Slova. Je ako zrkadlo merajúce našu spravodlivosť a dokonalosť. Božie Slovo nám vysvetľuje, prečo žije človek v strachu, prečo túži po uznaní a pociťuje neutíšiteľnú clivotu po domove. Napriek tomu ostáva mnohé v našom bytí skryté až do cieľového bodu, kde sám Pán odtiahne záves a spoznáme, „ako sme boli spoznaní". (1. Korinťanom 13,12) Hlavná melódia nášho života Milujem hudbu napísanú pre organ, predovšetkým tú od J.S. Bacha. Tento geniálny skladateľ napísal často k téme jednej hlavnej melódie niekoľko variácií. No vždy sa nakoniec vrátil k pôvodnej melódii. Tak je to aj s dnešným životným štýlom. Spôsob, akým vidíme svet, seba samých a iných, za akými cieľmi sa ženieme a akými prostriedkami to dosahujeme, hovorí niečo o našich základných presvedčeniach. A tieto presvedčenia sú spojené so zodpovedajúcimi pocitmi. Sybilla pôsobí navonok skôr neisto, ako človek priemernej inteligencie, ktorý úspešne dokončil svoju školu. Ona sa však považuje za slabú a neatraktívnu. Preto pôsobí ustráchane a hanblivo. Spôsobuje jej problémy nadväzovať kontakty s inými, pretože ich považuje za schopnejších, krajších a úspešnejších. Jej myšlienky o sebe samej ovplyvňujú jej pocity a konanie. A tieto jej presvedčenia sa odzrkadľujú v kontakte s inými ľuďmi. Sybilla sa správa opatrne, prispôsobuje sa a ťažko sa jej hovorí „nie". Kto sa nevie vyhraniť, toho budú využívať a riadiť. Sybilla má v sebe vždy niečo potlačené, ustráchané a bojí sa každému odporovať. Kto nemá názor, kto nevie povedať nie, ten nie je vyprofilovaný. Pocity nevznikajú vo vzduchoprázdne. Sú úzko napojené na naše myšlienky. Tie takzvané emocionálne poruchy v skutočnosti nie sú založené na narušených pocitoch, ale sú dôsledkom nesprávneho myslenia, zlých cieľov a názorov. Je to vyhodnotenie veci, človeka alebo situácie, ktoré vyvoláva pocity ako odmietnutie, strach, hnev alebo radosť. Nemôžeme svoje pocity jednoducho odstaviť, ale môžeme zmeniť názor, postoj alebo predsudok. Potom sa zmenia aj naše pocity. Ako človek zmýšľa, takým je. Nie životné okolnosti určujú naše pocity, ale to, ako ich vysvetlíme a interpretujeme. Nie samotné zranenie ma zraňuje, ale ako s ním zaobchádzam. „ Modlite sa za tých, ktorí vás potupujú" hovorí nám Ježiš v Lukášovi 6,28 a „odpúšťajte a bude vám odpustené" (Lukáš 6,37). To je cesta, ako sa nevystaviť negatívnym, ničivým pocitom. Živná pôda pre vyhorenie Filip má vysoké postavenie v známej nadácii. Práca by sa mu páčila, keby nemusel neustále o niečom rozhodovať. Má strach, že urobí chybu. Už keď bol chlapec, jeho otca zaujímal len jeho výkon. Čokoľvek Filip urobil, nebolo to dosť dobré. Ešte aj teraz ako dospelý muž Filip o sebe pochybuje. Neustále rozmýšľa, dôjde k nejakému záveru, no vzápätí ho znova zamietne, a tak si nevie dať s vlastnými rozhodnutiami rady. Robí nekonečne veľa nadčasov, no napriek tomu sa nevie pohnúť z miesta, pretože všetko musí dva alebo trikrát skontrolovať. Ak si niekto stanovil za cieľ perfekcionizmus, ťažko sa rozhoduje. Chyby na perfektnom obraze samého seba, ktorý by chcel taký človek predstaviť, veľmi kričia. A zraňujú pýchu. Perfekcionizmus je nemilosrdný naháňač. Prehnané nároky, ktoré perfekcionista na seba kladie, príliš vyčerpávajú telo a dušu. Tak dochádza aj u Filipa k zrúteniu, telesnému aj emocionálnemu. Diagnózou je syndróm vyhorenia. Batéria je vybitá, nedokáže sa naštartovať znova. Spravidla to nie je nadbytok fyzickej práce, ktorý vedie k všeobecnému vyčerpaniu. Naši predkovia pracovali fyzicky omnoho tvrdšie bez toho, aby sa zrútili. Až keď sa pridá psychický tlak, nastane problém. A ten neprichádza vždy len zvonka, ale často je práve „zhotovený doma". Mnoho mužov sa pokúša dať svojmu životu hodnotu výkonom a úspechom. Práca sa im stáva modlou. Preto ten konkurenčný boj, ten nepokoj. Strach z toho, že bude na ceste hore prekonaný, vedie k psychosomatickým poruchám a nie zriedka k predčasnému zlyhaniu srdca. Kto sa už pri najmenšej kritike ocitne na dne, dáva najavo, aký je nakoniec závislý od ľudí. Ak je motívom nášho konania uznanie, nie je to dobré. Nejde potom o vec, ale o to, aby sme sa tým, čo robíme, páčili ostatným. Staneme sa tak zajatcami. Naša hodnota však nezávisí od toho, či nám ostatní preukážu uznanie, ale je založená na tom, že sme Bohom stvorení a milovaní. Emocionálny stres Žijeme v spoločnosti orientovanej na výkon. Hektický zhon určuje náš život: na ceste do práce, v práci, pri počítači. Obrázky a informácie zaplavujú oči a mozog. Neustály hluk, zvuky, hudba dokonca aj cez slúchadlá pri behaní lesom a lúkami. Organizmus si nemá kedy oddýchnuť, pretože aj vo voľnom čase sa ženieme za akciou zo strachu, že sa budeme nudiť. Moderný človek nevie, čo so sebou. Dokonca aj na dovolenke potrebuje animácie. To všetko sú stresové faktory. Keď sa k vonkajšiemu zaťaženiu pridá ešte aj to vnútorné, ako napríklad strach, že v práci nebudem dosť dobrý, alebo problémy vo vzťahoch, potlačená vina, hnev a horkosť, často sa most zlomí a človek upadne do depresie. Je dokázané, že hnev enormne škodí srdcu. Riziko úmrtia na infarkt je minimálne tak rovnaké pre nepriateľsky naladených a agresívnych ľudí, ako je pre ľudí, ktorí fajčia, majú vysoký krvný tlak a vysoký cholesterol. Zmenené myslenie Keď necháme, aby našu náladu určovali vonkajšie okolnosti, bude kolísať z jedného pólu na druhý. Myšlienok sa dokážeme striasť len ťažko. V určitých situáciách môžeme mať skutočne pocit, že nás prenasledujú, znepokojujú a kradnú nám spánok. Ľahko zraniteľní ľudia sa neustále zaoberajú tým, čo im iní povedali alebo urobili. Nechajú krúžiť svoje myšlienky okolo prežitej krivdy, kým ich neovládne horkosť a hnev a nedokážu nájsť východ zo špirály negatívnych pocitov. Myšlienky sa stávajú nutkavými a vedú do depresie. Ježiš nás napomína, aby sme odpustili tým, ktorí nám ublížili, ako aj On nám absolútne nezaslúžene odpúšťa. Tak ako ani my nemáme právo na Božie odpustenie, ale žijeme z jeho milosti, mali by sme sa aj my cvičiť v odpustení. Nemusíme bojovať za naše ospravedlnenie, sám Pán to urobí. Odpustenie nás vyslobodí z väzenia samospravodlivosti a vzťahovačnosti. Nechá nás nadýchnuť. Kristus nás povolal k slobode. Dokonca aj v tých najnepríjemnejších situáciách máme možnosť, ako zareagovať. Keď prinesieme utŕženú nespravodlivosť pred Boha a prenecháme mu ju, daruje nám pokoj. Keď v sebe budeme živiť hnev, neškodíme tým nepriateľovi, ale sebe. Stále máme dojem, že keby sa zmenil ten druhý, všetky problémy by sa vyriešili. Ale my nedokážeme zmeniť druhého, len vlastný postoj k nemu. Namiesto toho, aby sme si lízali rany, môžeme prijať situáciu a vidieť v nej výzvu zdokonaliť sa v láske a byť podobnejší Kristovi. To, ako sa cítime, závisí aj od nášho myslenia. A myslenie úzko súvisí s ďakovaním. Žalmista hovorí sám sebe: „Prečo si skľúčená, moja duša, prečo sa znepokojuješ? Čakaj na Boha, ešte mu budem ďakovať, svojmu Spasiteľovi, svojmu Bohu." (Žalm 42,6) Naša situácia je často zdanlivo bezvýchodisková. Sprevádza nás smútok a nepokoj. Problémy sa nedajú zaprieť. Sú tu, ale nie sú bez konca. Často nevidíme, na čo je nám všetko to ťažké, čo musíme niesť, dobré. Ale náš nebeský Otec zasľúbil, že tým, ktorí Ho milujú, všetky veci slúžia na dobro (Rimanom 8,28). Keď sme so svojou múdrosťou v koncoch, Boh má ešte stále cesty. On je väčší ako naše problémy. Necháme sa zajať ťažkosťami, ktoré tak či tak nevieme zmeniť? Náš pohľad je obmedzený. Nedokážeme pochopiť Božiu múdrosť. Na konci cesty mu však budeme s úžasom ďakovať, pretože nás povedie lepšie, ako sme si to vôbec vedeli predstaviť. Keď sa človek naučí ďakovať a dôverovať Božím zasľúbeniam, má základ, ktorý ho udrží. Môže pustiť svoj strach a svoje starosti a nájde pokoj. Kým sa budeme upínať na priania, kým budeme chcieť držať ľudí a veci, nie sme slobodní na to, aby sme prijali to, čo nám chce darovať Boh. On dokáže zmeniť všetko ťažké, ľudí aj okolnosti a spôsobí, že nám to bude na požehnanie. Keď sú naše pocity úplne na dne, všetko sa zdá byť nezmyselné. Nechce sa nám ďakovať, no predsa sme schopní svojím rozumom vyjadriť Bohu našu vďaku. Vďaka a uctievanie sú presne to správne, keď nás utláča smútok a strach. Ak v tom ostaneme, pomaly sa začnú meniť aj naše pocity. Boh nám rozumie Je náramne potešujúce, že so všetkými pocitmi, ktoré nás mätú a zaťažujú, môžeme prísť k Pánovi. On nám rozumie. Ježiš Kristus zažil ako skutočný človek a skutočný Boh všetky ľudské pohnútky. Plakal pri Lazarovom hrobe a nad Jeruzalemom, pretože videl jeho zničenie a utrpenie, ktoré to so sebou nieslo. Otvorene hovoril so svojimi učeníkmi o svojich pocitoch pri pohľade na ťažkú cestu, ktorá ho čakala: „Moja duša je smutná až na smrť..." (Matúš 26,38) S pocitmi treba nakladať úprimne a vyjadriť ich Bohu neprikrášlene. Dávid je nám príkladom dôvernosti medzi človekom a Bohom. V jeho Žalmoch nájdeme celú paletu pocitov, ktoré prežíval. Zjavne strávil veľa času tým, že prinášal svoje problémy a pocity pred Boží trón. Keď bol naplnený radosťou, spieval chvály, keď bol utláčaný, sťažoval sa na Božie mlčanie a na jeho nie starostlivý zásah. Hnev, pochybnosti, skľúčenosť, ale aj radosť a nadšenie vyjadroval otvorene. Život kresťana by nemal byť určovaný jeho náladami, ale vierou. Erwin Lutzer k tomu napísal: „Vždy, keď poslúchneme Boha, začnú sa naše pocity dávať do poriadku; zakúsime spokojnosť a určitú sebaúctu. Ak hľadáme najprv tie správne pocity, nevyhnutne sa dostavia pochybnosti. A napriek tomu sú stále kresťania, ktorí očakávajú na ten magický okamih, kedy budú mať správnu náladu na to, aby Boha poslúchali, čítali si Bibliu a boli Bohu oddaní! Každý z nás má povinnosti, ktoré sú mu nepríjemné. Ako nás vôbec môže napadnúť, že máme čakať, kým sa na to budeme cítiť? Kristus takisto nemal náladu na smrť na kríži. Trpel väčšmi, ako si to vieme predstaviť, a to nielen telesne, ale najmä vnútorne, keď On, jediný bezhriešny, bol identifikovaný s celým hriechom sveta. Každý mysliteľný vnútorný konflikt, s výnimkou osobnej viny, otriasal Božím Synom. No on sa nestiahol, pretože bol poslušný, áno, poslušný až po smrť na kríži. Prečo to urobil? Ježiš vedel, že po poslušnosti sa dostaví radosť. Ako často však zamieňame poradie!" Pisateľ listu Hebrejom nás napomína: „Keďže máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol spolucítiť s našimi slabosťami, ale veľkňaza, ktorý bol vo všetkom skúšaný, ale nedopustil sa hriechu. Pristúpme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravý čas." (Hebrejom 4,14-16) Yvonne Schwengelerová Obr.: „Moderný človek nevie, čo so sebou. Dokonca aj na dovolenke potrebuje animácie." „Je náramne potešujúce, že so všetkými pocitmi, ktoré nás mätú a zaťažujú, môžeme prísť k Pánovi. On nám rozumie."