Ženy v rokoch

pridal: Gabriel Gajdoš | | zobrazení: 1945
V hlave mi duní. Stojím v supermarkete medzi regálmi a trápim sa. Už niekoľko minút sa snažím spomenúť si, čo musím ešte kúpiť. Stále mám dojem, že mi niečo chýba. Ale čo? Určite niečo dôležité. Možno nejaká základná potravina, bez ktorej dnes nebudem môcť variť. V hlave si premietam recept sladkej večere, ktorú chcem pripraviť. Všetky potrebné suroviny mám buď doma, alebo vo vozíku. Nič mi nenapadá. Dobre, skúsim to inak. Chodím od regála k regálu a koncentrujem sa – ak sa to tak dá nazvať. V poslednom čase pozorujem, že mi to sústredenie veľmi nejde. Darí sa mi to čoraz zriedkavejšie. Nemám už všetkých päť pohromade Srdce mi poskočí. Ocot! To je ono! Takže predsa to nie je s tou mojou pamäťou až také zlé. Úžasné, že človek sa vie v živote tešiť aj z takýchto maličkostí. Spokojne ukončím nákup, na pokladníčku sa oslnivo usmejem, akoby som vyhrala v lotérii a opäť sa jednoducho cítim skvelo. S ľahkosťou ťahám nákupnú tašku na kolieskach domov a smelo premýšľam, čo dnes ešte musím zariadiť. Keď máte na krku päťdesiatku, dobrá nálada je potrebná. Tá mi však vydržala iba do kuchyne. Keď som vybaľovala nákup, lepšie povedané, v momente, keď som otvorila na skrinke spodné dvierka, aby som odložila ocot, stalo sa niečo nečakané. Veselosť ma v momente opustila, keď som zistila: ja už síce nemám všetkých päť pohromade, ale zato mám v skrini tri plné fľaše octu. Čo sa to s tou mojou pamäťou deje? Pred zdravými očami (zrak sa mi napodiv aj napriek dlhoročnej práci na počítači zhoršil len minimálne) stoja dve plné fľaše octu a čakajú, že k nim pridám tretí exemplár toho istého druhu. Je zbytočné zmieňovať sa o tom, že zakaždým som kúpila jablčný ocot... Keďže takéto veci zažívam sama so sebou, musím tomu veriť. Žiadnej, akokoľvek dôveryhodnej priateľke by som neuverila, že sa niečo také môže stať. Je to jednoducho absurdné. Alebo predsa? Moja priateľka Regina, ktorá je o desať rokov odo mňa mladšia, by určite povedala, že preháňam. Jej sa to údajne stáva už niekoľko rokov – s múkou, cukrom a inými potravinami. Podľa nej – a jej názory si veľmi vážim – to nie je príznak starnutia, ale úplne normálny sprievodný znak kreatívnych ľudí, ku ktorým ma ona radí. Pravdupovediac, Regina je pre mňa nepostrádateľná, ale v tomto prípade mi jej názor vôbec nepomáha. Cítim sa strašne. Pre svoju dilemu som našla jediné vysvetlenie: som krátko pred prechodom a trpím úplne normálnymi predklimakterickými stavmi. Moja pamäť akoby neustále pokrivkávala za udalosťami. Rapídne slabne a má diery ako sito. Stvára mi jeden kúsok za druhým a niekedy ma viac zaťažuje ako slúži, čo je pre mňa úplne neznámy stav. Celý život ma ľudia poznali ako človeka, ktorý má mimoriadnu schopnosť koncentrácie, je všestranný, rýchly v myslení i konaní, s vynikajúcou pamäťou na tváre, mená i udalosti. A zrazu sa mi stane, že... Zážitok s octom som, mimochodom, v posledných dvoch rokoch prežila v niekoľkých obmenách (fantázie mi neubudlo). Raz, keď som sa už niekoľko mesiacov trápila so starou panvicou, rozhodla som sa investovať do novej a svoje rozhodnutie som hneď aj vykonala. O niekoľko týždňov som plná entuziazmu kúpila fantastickú, niekoľkovrstvovú panvicu, odolnú voči škrabancom, ktorá bola dokonca v akcii, a hrdo som si ju doniesla domov. Nedokázala som si vysvetliť, ako je možné, že v kuchynskej linke na mňa čakala úplne nová panvica. Deti mi však skutočne vierohodne porozprávali o tom, ako sme ju spolu kupovali. Totálne blbá? Skutočne tomu môžete veriť. Nevymýšľam si. Keď sa to niekoho týka osobne, nie je mu tak do smiechu, aby si dobrovoľne vymýšľal podobné skúsenosti. Vrcholový zážitok v tomto smere som nedávno počula od svojej priateľky. Jej kolegyni, päťdesiatpäťročnej modernej žene, sa podaril nie celkom najlacnejší kúsok. V skrini jej teraz visia dva rovnaké jarné pastelové kostýmy. Nehovorte, že je totálne blbá! Táto žena je stále rovnako kvalitná sekretárka šéfa jednej firmy. Odkedy však je v prechode, stávajú sa jej občas takéto veci. „Mami, pred chvíľou som ti to hovoril. Čo ma nepočúvaš?“ Isteže počúvam, synček, prinajmenšom sa o to snažím. Ale z času na čas mi niečo jednoducho ujde. Počúvam síce, lebo moja vôľa to chce, ale súčasne aj akosi vypínam – a to tak dôkladne, že niekedy ani nezbadám, že život okolo mňa pokročil ďalej. „O tom sme už predsa hovorili!“ „Mama, pýtaš sa ma to už tretíkrát!“ Okej, moji milí, jednoducho sa s tým musíme naučiť žiť. Uisťujem vás, že to nerobím naschvál. Priniesla som vás na tento svet neskoro, ešte ste nevypadli z rodného hniezda, iba jeden z vás dvoch má už pubertu za sebou. Ale sľubujem vám, že svoj humor nestratím, ak budete so mnou zaobchádzať aspoň trošku trpezlivo. Dúfam, že sa spoločne ešte veľa nasmejeme. Niežeby som to spoznávala až teraz, ale nikdy predtým som si tak silne neuvedomovala, aké je dôležité vedieť sa na sebe zasmiať. Zvykám si na to, že si niekedy dvakrát rezervujem ten istý termín, a nakoniec naň aj tak zabudnem. Zlé? Dá sa. Ešte nikdy som však nezabudla milovať svoje deti. To by bolo zlé! Musím priznať, že zo začiatku ma to stálo dosť nervov, keď som zabudla na nejaké dôležité termíny. Stalo sa mi, že som dlho dopredu myslela na narodeniny jednej blízkej priateľky, no v ten deň som na ne úplne zabudla, na oslavu som prišla o deň neskôr. Neskutočne ma to šokovalo. Taká som bola nešťastná a nahnevaná, že som to niekoľkokrát musela prebrať so svojimi rovnako starými priateľkami. Pritom som zistila zaujímavú skutočnosť: každej z nich sa už stalo niečo, čo sa im predtým nestávalo a vždy to súviselo s pamäťou. Vďaka tomu, že som im farbisto vylíčila môj malér, otvorili sa aj ony, a každá sa priznala k nejakému trapasu. Zvykám si aj na to, že sa v domácnosti zdvojnásobil určitý sklon ku chaosu. Nikdy som sa síce neradila k tým úzkostlivo preorganizovaným gazdinkám, teraz však niektoré situácie v našej domácnosti naberajú charakter kabaretu. Zbieram suché prádlo a pohľad mi padne na veľmi zaprášenú lištu. Keďže sa mi zdá priam nemožné chvíľu počkať, preruším prácu a donesiem prachovku. Začnem však utierať prach aj inde, a tak zbadám suché listy na popínavej rastline. Odložím prachovku a olamujem lístky... Potom zazvoní telefón. Kôpku odtrhnutých suchých listov položím na stôl a bežím k telefónu. Počas telefonovania, prirodzene, zabudnem, čo som predtým robila, a tak idem do kuchyne, uvarím si kávu a rozhodnem sa prať. Keďže práčka je poloprázdna, dlho nepremýšľam a vyzlečiem posteľné prádlo. Pohľad na hodiny mi okamžite zdvihne hladinu adrenalínu, pretože mi napadne, že o desať minút mám byť na jednom stretnutí. Kým som utierala prach, olamovala suché listy z kvetov a telefonovala, úplne som na to zabudla a nezadelila som si podľa toho svoju prácu. A tak práčka perie, čisté posteľné prádlo nie je navlečené, pozbieraná je len polovica suchého prádla, prachovka je niekde pohodená a všetko je pokryté vrstvou suchých lístkov. Nech žije naprogramovaný stres po príchode domov! Zober to s humorom! Môže sa stať, že niekto sa ma bude príliš rýchlo pýtať, kde som bola minulý rok na dovolenke, čo som robila včera večer, alebo ako sa volajú tri deti mojej najlepšej priateľky – a ja nebudem schopná reagovať. Prirodzene, že každému z nás sa už stalo, že stratil niť rozhovoru, ale ja strácam celý rozhovor.. Neskôr mi to všetko napadne, ale v momente, keď potrebujem vedieť nejaký dátum, meno, alebo miesto, jednoducho si nedokážem spomenúť. Jedna moja priateľka je z takýchto výpadkov pamäti zúfalá. Ja mám výhodu, že dokážem brať tieto stavy s humorom, aj keď som si na ne ešte úplne nezvykla. Predovšetkým viem, že oproti minulosti mám v mnohých životných oblastiach väčší rozhľad, lepšie chápem súvislosti, a tým som často aj omnoho vyrovnanejšia. A tých niekoľko mien či detailov hore-dole. Hovorím si, že nakoniec každé štádium ľudského života je dané Bohom. Tak, ako hormonálne zmeny v puberte pôsobia na koncentráciu, a tým často aj na školské výsledky mladého človeka, je to podobné aj v klimaktériu a niekoľko rokov pred ním. Hovorí sa, že klimaktérium posiela pred sebou sedem rokov ako svoj tieň. Keď to Boh tak ustanovil, ja ako človek nemám právo to kritizovať a zamietať. Čím viac sa sťažujem, tým je situácia horšia. Celý život sa musíme rozhodovať. Nezmeniteľné skutočnosti môžem prijať a hľadať v nich dobré stránky, veď môj rozum mi hovorí, že aj v tejto fáze života sa určite nejaké dajú nájsť. Aj čas okolo menopauzy je žene daný Stvoriteľom, preto je dôležitý, dobrý a správny, lebo Boh vo svojom pláne neurobil žiadne konštrukčné chyby. Jedna vlastnosť, ktorá v tomto období určite dozrie, je pochopenie pre iných. Totiž najlepšie sa dá pochopiť to, čo sme prežili na vlastnej koži. Môžem mať pevnú vôľu odpúšťať mojej vyše osemdesiatročnej matke jej zábudlivosť, ale skutočne to pochopím až vtedy, keď v nepríjemných rozpakoch budem musieť pred mladšími priznať, že ani pri najlepšej vôli si nemôžem spomenúť, na čom sme sa pred niekoľkými dňami dohodli. Môžem si stokrát z výchovných dôvodov predsavziať, že nebudem vyčítať synovi, keď zabudne niečo zaobstarať, no darí sa mi to omnoho lepšie, keď ani ja nie som schopná vybavovať všetko na sto percent. Vďaka našim chybám a slabostiam sme automaticky miernejší voči druhým. Niektorým trvá niekoľko desaťročí, kým sa dostanú na túto úroveň – a ja k nim bezpochyby patrím. Modlím sa za to, aby som pri takýchto zážitkoch mala vždy dostatok humoru. Nechcem byť rozrušená a hanbiť sa za seba, keď niečo zabudnem, pretože nie je na to dôvod. Môže to byť niekedy nepríjemné a môže to mať neblahé následky, ale nie je to úmyselné, ani to nevyplýva zo zlého srdca. A to sa raz bude pred Bohom počítať. Slabá nervová sústava Proporcionálne s pamäťou sa zredukovala aj únosnosť mojich nervov. Napríklad už nemám rada, keď prídem po namáhavom pracovnom dni domov a deti si k nám zavolajú kamarátov. Keď je doma hluk, zvoní telefón a súčasne niekto čaká pri dverách. Keď mi obe deti naraz niečo rozprávajú, alebo keď z ich izieb duní hlasná hudba. Drása mi to nervy omnoho viac ako kedykoľvek predtým. Prirodzene, nikdy som spomínané okolnosti neprijímala obzvlášť radostne, no teraz tieto situácie vo mne vyvolávajú tieseň, ktorej odolávam len s najväčším vypätím svojich síl. Úprimne povedané, najradšej by som niekam odišla, (niekedy o tom snívam ako niektorí o výhre v lotérii), a tam by som len stála a kričala. Hlasno, nekontrolovane, s pôžitkom a veľmi prenikavo. Keďže však patrím ku generácii, ktorej v detstve vtĺkali do hlavy, že sa musí vždy a všade ovládať, uplatňujem svedomito túto cnosť aj v období pred prechodom a v stave najväčšej núdze. Ale vtedy sa pokúšam čo najrýchlejšie zmeniť dané okolnosti, alebo jednoducho vypnúť. Postarám sa o to, aby som sa mohla utiahnuť do súkromia a oddýchnuť si. Aj to je dobrá stránka starnutia: učím sa brať samu seba vážne. Dávam pozor, aby som vnímala svoje potreby a napĺňala ich. A popritom sa mi potichu vkráda myšlienka: nemyslel Boh práve na toto svojím prikázaním: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“? Len to musím použiť opačne. Čo by som poradila svojej dobrej priateľke? Určite by som jej dala tip, aby si dopriala niekoľko hodín oddychu, po ktorých môže byť svojej rodine lepšie k dispozícii. Pokladám za veľmi dôležité aj plánovanie. Spontánnosť je dobrá, plánovanie niekedy lepšie. Keďže mi nervy reagujú podľa cyklu, dajú sa uskutočniť určité opatrenia. Keď sa blížia moje dni, nepozvem k nám priateľov svojich detí, pretože aj bez nich mám vtedy slzy na krajíčku. Menštruáciu mávam silnejšiu ako v mladosti či pred narodením detí, takže náročnejšie aktivity vtedy nevykonávam. Naordinujem si odpočinok, a nie upratovanie domu, či horskú túru. Úmyselne si rozplánujem deň tak, aby som sa mohla dobre vyspať a poobede si oddýchnuť. Svoj zmysel pre poriadok, ktorý ma celé roky tyranizoval, si beriem so sebou do postele, pretože pre zamestnanú ženu, ktorá sama vychováva deti, sa vždy nájde v domácnosti niečo, čo by ešte mala urobiť. Naučila som sa však vnímať viac samu seba, ako hľadieť na prach, pretože v opačnom prípade by to bolo namierené proti mne a mojej rodine. Pre všetky ženy v domácnosti a matky každej vekovej skupiny je charakteristická principiálna múdrosť, ktorá však po prežití polovice storočia dostáva ešte väčší rozmer. Sila z ticha Počúvam to aj od mojich rovnako starých priateliek. Žijú uvedomelejšie, selektujú svoje priateľstvá. Najväčšiu blízkosť zažívajú s tými, ktorí rozumejú, že človek niekedy chce, ba priam musí mať súkromie, že potrebuje byť sám a premýšľať, aby vedel odolávať všednosti, ktorá nás obklopuje. Niekedy sme sa povzbudzovali a posilňovali takmer výlučne milými posedeniami, či živou zábavou, teraz čerpáme silu z pokoja. „Čo robíš dnes večer?“ „Nič, ale chcela by som ho mať len pre seba!“ Táto odpoveď neznamená odmietnutie priateľstva, ale inú vzácnu formu: užiť si vlastné súkromie. Čím ďalej, tým dôležitejšia bude schopnosť pozbierať sa. Kto to nevie sám pochopiť, tomu sa to dá ťažko vysvetliť. A opäť vidím dobrú stránku starnutia. Predtým nebolo pre mňa ľahké stráviť dlhší čas s Božím Slovom a na modlitbách, teraz sa mi zdá, že tento čas je vždy nejako príliš krátky. Vyžívam sa v tom, že môžem byť s mojím Pánom, že spoznávam dobrotu týchto hodín, že sa môžem na Neho obracať a pýtať sa Ho, aj keď nie vždy dostanem okamžitú odpoveď, a že môžem vedieť, že ma vždy počuje. Tieto chvíle sú pre mňa teraz omnoho dôležitejšie ako bezstarostné stretnutie s priateľmi. Myslím, že je jasné, že to nie je odmietnutie priateľských stretnutí, ale iba presun priorít. Predtým bol pre mňa čas s Bohom zákuskom po celom dni, dnes je hlavným chodom, o ktorý by som už nechcela prísť. Stráviť vonku dva večery v týždni je niekedy príliš veľa. Ak sa dá, vyhnem sa tomu. Staršia, ale múdrejšia Pri všetkých týchto úvahách musím skonštatovať, že vzhľadom na svoj vek sa mám veľmi dobre. Všetky nepravidelnosti, ktoré by mohli byť spojené s klimaktériom, na mňa ešte len čakajú. Tie doterajšie zmeny sú neškodné, pretože som sa zmenila aj psychicky. A to je opäť úžasná výhoda dozrievania a starnutia a vzdávam za to chválu jedine Bohu. Naučil ma byť vďačnejšou – a mal s tým určite veľa práce, no pre Neho nie je nič nemožné. V posledných rokoch mi ukázal toho o mne veľmi veľa. Ježiš je a ostane pre mňa tým najlepším učiteľom a psychiatrom. Aj keď som častokrát „chodila poza školu“, nikdy Mu nebolo zaťažko prísť za mnou a znovu ma doviesť na vyučovanie. S pribúdajúcimi rokmi svojou láskou a milosťou tak zmenil moju hodnotu, že už nie som závislá od svojich výkonov. Pravdepodobne to predstavuje najdôležitejšiu a najblahodarnejšiu zmenu v mojom živote. Viem už viac vecí vypustiť a byť pokojnejšia, nemusím si ustavične niečo dokazovať. Predtým som bola prototypom multifunkčnej ženy. Napoleon sa na mňa nechytal. Dlhé roky som v kancelárii popri zapisovaní členských príspevkov aj vybavovala telefonáty. Registrácia platieb mi sama osebe pripadala príliš nezáživná. Spracovávala som kopy dokladov a popritom som diskutovala, upokojovala, premýšľala. Ak som niekedy musela dlhšie čakať na telefonické prepojenie, vypĺňala som prevodné príkazy, lebo som sa rýchlo začala nudiť. Pre kolegyne s pomalším chápaním či motorikou som väčšinu svojho života mala len málo pochopenia. Boli pre mňa buď lenivé, alebo hlúpe. Spätne sa hanbím za toto odsudzovanie a som rada, že Boh ma naučil aj odpustiť sebe samej. Dnes sa môže stať, že ak mi obchodný partner dáva nejaké inštrukcie a ja si ich okamžite nepoznačím, o chvíľu na ne úplne zabudnem. Pri normálnych veciach teda potrebujem viac pomôcok, čím predchádzam preťaženiu, alebo zbytočnej dvojitej práci. Tiež som zistila, že ak sa v jednej oblasti úplne vyčerpám, nemôžem niekde inde už zo seba nič vydať. Preto je dôležité, aby som si tvorila a udržiavala rezervy. O klimaktériu by sa z biologickej a medicínskej stránky toho dalo, prirodzene, ešte mnoho napísať, ale o tom existuje veľa literatúry. V tomto prípade je informovanosť nevyhnutná, aby si žena vedela poradiť. Môže tak predísť mnohým nepríjemným stavom a trápeniam, alebo ich prinajmenšom zmierniť. Je dobré, že sa náš život rokmi mení vo všetkých oblastiach, preto by sme sa mali aj s týmto obdobím zmieriť. Odporúčam nezanedbávať preventívne zdravotné prehliadky, pretože za svoje telo, ktoré sme dostali od Boha, nesieme aj zodpovednosť. Všetko, čo pochádza od Neho, by sme mali spravovať starostlivo. Sme to dlžní sebe, našim blízkym, i nášmu Stvoriteľovi. Nemyslím tým prehnané, časovo náročné akcie, len rozumné zaobchádzanie so všetkým, čo so sebou prináša proces starnutia. Aj k tomu existuje hŕba kvalitnej literatúry. Thomas von Kempen nám zanechal jeden múdry výrok: „Čo je podriadené času, to užívaj, čo je večné, o to sa snaž.“

Gabriel Gajdoš všetky videa

Doporúčené
8:53
10
Gabriel Gajdoš / Sila bratstva
Sila bratstva
Gabriel Gajdoš