Z obsahu

Rozšírené predstavy o cirkevných dejinách bývajú podľa historika často zjednodušené natoľko, že skresľujú, čo sa skutočne stalo. Upozorňuje, že pri ich posudzovaní treba rozlišovať medzi doloženým faktom, hypotézou a legendou — a vyhnúť sa pritom idealizovaniu cirkvi aj opačnému extrému.

Ako príklad uvádza Galilea Galileiho a jeho obraz v divadelnej hre. Umelecká sloboda podľa neho umožňuje tvorcovi pracovať s historickou postavou, problém však nastáva, keď sa predstavenie odkloní od známych faktov. V hre, ktorú videl, bol Galileo po odsúdení vykreslený ako človek žijúci pod neustálym dohľadom odpudivého inkvizítorského mnícha, akoby bol väznený v totalitných podmienkach. Historik však pripomína, že Galileo po odsúdení napísal svoje najlepšie diela a v domácom väzení si mohol vybrať miesto pobytu aj prijímať návštevy.

To neznamená, že jeho prípad bol bezproblémový. Podľa historika mu ukázali mučiace nástroje a spor súvisel aj s tým, že svoje učenie prezentoval ako istotu, hoci išlo o hypotézu. Galileo však nebol upálený ani mučený. Ak sa tieto odlišné skutočnosti zlejú do jediného dramatického obrazu, divák môže nadobudnúť dojem, že pozná dejiny, hoci si z predstavenia odnáša skreslenú predstavu. „Kto by si chcel zobrať nejaké vedomosti do dejín z tejto divadelnej hry, tak mu to nebudem odporúčať, aby na tomto staval svoje poznanie,“ hovorí historik.

Rozdiel medzi umeleckým spracovaním a historickým poznaním ukazuje aj na práci vedca. Štúdia podľa neho prechádza recenzným konaním a jej autor musí dokladať tvrdenia prameňmi. Ak niečo nie je potvrdené, má to byť označené ako možnosť či hypotéza, nie predložené ako istý fakt. Takýto prístup podľa neho pomáha čitateľovi rozoznať, čo vieme a čo zostáva neisté.

Podobnú zložitosť vidí pri inkvizícii. Pripúšťa, že bola niekedy zneužitá a že v dejinách cirkvi došlo aj k justičným vraždám. Zároveň však upozorňuje, že jej činnosť nemožno zhrnúť jednou vetou: viera v čarodejnice sa v niektorých obdobiach pokladala za poveru a inkvizícia niekedy ženy obvinené z bosoráctva chránila pred svetskými súdmi. Aj pomenovanie „inkvizícia“ podľa neho zahŕňa odlišné historické obdobia a podoby.

Základné rozlíšenie napokon formuluje ako odmietnutie dvoch krajností: „Prvý extrém je, že cirkev nikdy nerobila chyby. No robila. A vážne? Ale ani to nie je pravda, že cirkev robila len chyby.“ V dejinách boli chvíle, keď sa nerešpektovala osobná sloboda, no cirkev podľa neho zároveň zakladala nemocnice a univerzity a výrazne prispela ku kultúre Európy. Spôsob, akým sa jej minulosť rozpráva, preto nemá zakrývať chyby, ale ani zamlčať to, čo bolo dobré.

Zhrnutie vytvorené automaticky z videa alebo popisu, môže obsahovať nepresnosti.

Čo sú najväčšie mýty o dejinách Katolíckej cirkvi? A čo na ne hovoria historické fakty? V tomto výseku rozhovoru s bratislavským pomocným biskupom Jozefom Haľkom, profesorom cirkevných dejín, sa pozrieme na historické tvrdenia o Cirkvi, ktoré sa dodnes často opakujú vo verejnom priestore. Odkiaľ tieto mýty pochádzajú? Čo sa skutočne stalo a čo je skôr výsledkom zjednodušovania či skresľovania historických udalostí? A prečo je pri pohľade na dejiny Cirkvi dôležité poznať širší kontext? Jozef Haľko prináša pohľad historika a cirkevného dejepisca na niektoré z najznámejších predstáv o minulosti Katolíckej cirkvi. 💶 Páči sa ti naša práca? Pridaj sa k nášmu tímu pravidelnou podporou! 💶 https://hanus.institute/cultura/#podpora ⬇️ Sleduj nás aj na týchto socials ⬇️ https://www.instagram.com/cultura.sk https://www.tiktok.com/@cultura.sk https://www.facebook.com/cultura.sk

Biskup Haľko vyvracia historické mýty o Cirkvi

Všetko od Haľko Jozef