Z obsahu
Reč vychádza z Pavlových slov „O nič nemajte starosť“ a pýta sa, ako im rozumieť vo svete plnom vážnych hrozieb. Jej ústrednou myšlienkou je, že modlitba nie je únikom pred starosťami, ale miestom, kde sa môžu premieňať na pokoj a zodpovedné konanie.
Kazateľ hovorí o troch veľkých obavách: o rýchlom rozvoji umelej inteligencie, o riziku rozšírenia vojnových konfliktov a o stave vlastnej krajiny, ktorú podľa jeho slov ohrozuje dezinformačná hybridná vojna aj oslabovanie demokracie. Nevyzýva na paniku, ale zdôrazňuje, že pred možnými nebezpečenstvami nemožno zatvárať oči. Pri umelej inteligencii pripomína jej prínosy, zároveň však varuje pred tým, aby logika strojov nahradila ľudské srdce a svedomie. V súvislosti s vojnou hovorí o potrebe byť pripravení aj na scenáre, ktorým sa všetci chceme vyhnúť.
Výrazné napätie vzniká medzi Pavlovou výzvou, aby sme sa netrápili, a skutočnosťou, že dnešný svet poskytuje dôvodov na obavy viac než dosť. Kazateľ preto tieto slová nevykladá ako príkaz necítiť strach alebo sa tváriť, že sa nič nedeje. „Máme mnoho starostí a smíme je mít, nelekat se jich, procítit je do hloubky, ale zároveň je vkládat do našeho vztahu k Bohu,“ hovorí. Starosti teda netreba popierať ani pred nimi utekať. Treba ich pomenovať, prežiť a priniesť do modlitby.
Modlitba podľa neho nie je „únik před všemi povinnostmi ve světě“. Boží pokoj, ktorý z nej rastie, neznamená pasivitu ani ľahostajnosť. Je darom, ktorý človek nemôže vynútiť či zaslúžiť, no môže sa voči nemu otvárať. A tento pokoj vedie k činu: človek už iba nereaguje na to, čo sa deje okolo neho, ale môže sa meniť sám a podieľať sa na premene sveta.
K tejto myšlienke kazateľa privádza aj čítanie diela nemeckého sociológa Hartmuta Rosu. Ten podľa jeho slov skúma, ako zrýchľovanie civilizácie ľudí fascinuje, no zároveň im berie čas na kritické myslenie. Všadeprítomnú úzkosť spája so snahou riadiť vývojové procesy a upozorňuje na dôležitosť schopnosti „rezonovať“ – súznieť s druhým človekom, knihou, hudbou či krajinou. V čase, keď nás znepokojujú mnohé zmeny, môže byť modlitba práve takým zastavením: priestorom, v ktorom človek starosti nielen cíti, ale ich aj odovzdáva Bohu.
Záverom zaznieva prosba za spravodlivý mier, za ľudí s mocou, za krajinu, chorých aj tých, ktorí potrebujú pomoc a útechu. Odpoveďou na obavy tak nie je ich zľahčovanie, ale modlitba, ktorá otvára človeka Božiemu pokoju a zároveň ho vracia k zodpovednosti.
Zhrnutie vytvorené automaticky z videa alebo popisu, môže obsahovať nepresnosti.
Promluva Mons. Tomáše Halíka k 27. neděli v mezidobí 4. října 2026.
Liturgické texty k neděli: https://www.vira.cz/27-nedele-v-mezidobi-cyklus-a-3.html
K poslechu též jako podcast: https://open.spotify.com/episode/3dmgDWxkqh0vS1Icwk68sA?si=GRwoZX1mRaSIUuBMUsjejA