Svätých Petra a Pavla, apoštolov

Miesto konania: Slovensko, celé

Dôležitosť spomienky na svätých apoštolov Petra a Pavla v byzantskej cirkvi zdôrazňuje pôstne obdobie, ktoré je známe ako Petro-pavlovský či Apoštolský pôst.

„Zvelebujme Petra a Pavla, tieto dve veľké svetlá cirkvi, pretože žiaria jasnejšie ako slnko na oblohe viery“ (večierňová stichira).

Staroveká a miestna tradícia a písomné dokumenty o apoštolskom diele a mučeníctve svätých Petra a Pavla v Ríme platne slúžia ako historický základ na všeobecné slávenie ich sviatku. Slávnostná spomienka na týchto dvoch vedúcich apoštolov sa koná 29. júna, je to prikázaný sviatok v Pittsburskej byzantskej metropolitnej provincii.

Tomuto sviatku predchádza kratšie alebo dlhšie pôstne obdobie, ktoré veriaci nazývajú „Petrovka“, v zmysle Petro-pavlovský pôst.

Peter

Svätý Peter je označovaný ako knieža apoštolov a Kristov námestník na zemi, viditeľná hlava cirkvi. Jeho pôvodné meno bolo Šimon, ale vzhľadom na jeho budúcu úlohu v cirkvi náš božský Spasiteľ zmenil jeho meno na Peter, čo znamená skala. Význam tejto zmeny mena sa ukázal až neskôr, keď Ježiš Kristus, chváliac Petrovu vieru, povedal: „Ty si Peter (skala) a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány (mocnosti) ju nepremôžu“ (Mt 16, 18).

Pri tej istej príležitosti náš božský Spasiteľ prisľúbil Petrovi najvyššiu autoritu vo svojej cirkvi, keď povedal: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16, 19). Táto najvyššia právomoc daná Petrovi bola rozšírená aj na záležitosti viery: „Ale ja som prosil za teba, [Šimon], aby neochabla tvoja viera (neomylnosť). A ty, až sa raz obrátiš (po svojom zapretí), posilňuj svojich bratov“ (Lk 22, 32).

Po svojom slávnom vzkriesení Ježiš oficiálne prepožičal túto najvyššiu autoritu v cirkvi Petrovi, keď povedal: „Pas moje baránky! Pas moje ovce!“ (Jn 21, 15 – 17). Až do toho času bol Ježiš Pastierom svojho stáda, cirkvi, ale od toho času Peter a jeho nástupcovia majú pásť Kristovo stádo, aby zaistili, že „bude jedno stádo (cirkev) a jeden pastier“ (Jn 10, 14 – 16). 

Peter sa tak stal nespornou hlavou prvotnej Cirkvi

Peter ako hlava cirkvi sa chopil iniciatívy pri voľbe Mateja do apoštolského kolégia namiesto Judáša (Sk 1, 15 – 26). Peter predniesol prvú kázeň v Päťdesiatnicu (Sk 2, 14 – 40) a prijal prvých pohanov do cirkvi (Sk 10, 9 – 48). Po zatknutí Herodesom Agrippom I. bol Peter zázračne vyslobodený z väzenia a po tom, čo ponechal Jakuba Mladšieho, aby sa staral o jeruzalemskú komunitu, odišiel „na iné miesto“ (Sk 12, 1 – 17), t. j. do Antiochie v Sýrii (Gal 2, 11).

Následne Peter predsedal jeruzalemskému koncilu, ktorý rozhodol, aby sa neukladala pohanom povinnosť zachovávať mojžišovský zákon (Sk 15, 1 – 12). Po krátkom pobyte v Antiochii začal Peter svoju dlhú misionársku cestu cez Pontus, Kapadóciu, Galáciu, Bytíniu a Malú Áziu (1Pt 1, 1). Napokon došiel do Ríma. Tam Peter strávil posledné roky svojej služby a práve tam svojím mučeníctvom vydal svedectvo o evanjeliu.

Pavol

Pavol, pred svojím obrátením známy ako Šavol, získal vzdelanie pri nohách slávneho rabína Gamaliela v Jeruzaleme a bol členom sekty farizejov (Flp 3, 5). Vo svojej horlivosti za mojžišovský zákon prenasledoval cirkev. Kristovým priamym zásahom (Sk 9, 1 – 19) však čoskoro konvertoval na kresťanstvo a stal sa popredným bojovníkom za evanjelium.

Pavlove tri rozšírené misionárske cesty a jeho trinásť listov (o Pavlovom autorstve Listu Hebrejom sa teraz vedie spor) výrečne svedčia o jeho neprekonateľnej apoštolskej horlivosti. Napokon sa v zime roku 61 dostal do Ríma ako väzeň.

Po prepustení z rímskeho väzenia Pavol putoval „až na hranice Západu“ (porov. Listy sv. Klementa 5, 7), t. j. do Španielska, kde si splnil svoju dlhodobú túžbu (Rim 15, 24). Potom znovu navštívil svoje misionárske územie v Malej Ázii, pričom ponechal Títa na Kréte (Tit 1, 5) a Timoteja v Efeze (1Tim 1, 3) s plnou biskupskou autoritou „usporiadať, čo ešte treba“.

Pavol sa vrátil do Ríma, kde bol počas Nerovho prenasledovania zatknutý a so všetkou pravdepodobnosťou v roku 67 sťatý. Pre Pavla žiť bolo „Kristus a zomrieť zisk“ (Fil 1, 21).

A tak ak Peter bol prvým medzi apoštolmi pre svoju autoritu, tak Pavol bol rovnako prvým medzi apoštolmi pre svoju apoštolskú prácu. Preto sa v byzantskej liturgii ich sviatky slávia spoločne ako „prvých medzi apoštolmi“.

Spoločný sviatok Petra a Pavla

Peter a Pavol vydali živé svedectvo o svojej viere svojím slávnym mučeníctvom počas prvého prenasledovania kresťanov cisárom Nerom. Biskup Euzébius Cézarejský († 339), prvý kresťanský historik, napísal:

„Tým, že sa verejne vyhlásil za prvého medzi nepriateľmi Boha, bol [Nero] privedený k zabíjaniu apoštolov. Je zaznamenané, že za jeho dní v meste Rím bol Pavol sťatý a Peter ukrižovaný. Tento rozprávanie podporuje aj fakt, že Petrovo a Pavlovo meno sa uchováva na tamojších cintorínoch až do súčasnosti... Lebo keby ste šli do Vatikánu alebo na Ostijskú cestu, našli by ste ich trofeje (pamätníky)“ (porov. Euzébius, Cirkevné dejiny II, 25).

Ako prvý spomína mučeníctvo Petra a Pavla v Ríme pápež svätý Klement (88 – 97) vo svojom Liste Korinťanom. Tertulián, cirkevný spisovateľ z 2. storočia, spomína, že Peter bol „ukrižovaný“ na Vatikánskom vŕšku, zatiaľ čo Pavol bol „sťatý“ a pochovaný na Ostijskej ceste „za hradbami“ (porov. Preskripcie proti heretikom, 36).

Ten istý Euzébius cituje Origena Alexandrijského († 253), keď rozpráva: „Peter..., keď napokon prišiel do Ríma, bol ukrižovaný dole hlavou, lebo žiadal, aby mohol takto trpieť“ (Cirkevné dejiny III, 1).

Od tej doby tradícia rímskeho mučeníctva oboch týchto apoštolov bola stála a jednomyseľná. Potvrdili ju aj nedávne vykopávky.

Rímska cirkev si pripomína umučenie svätých Petra a Pavla 29. júna, no nemá ustálenú tradíciu, čo sa týka roku ich popravy. Jedna vec je istá: obaja utrpeli násilnú smrť počas Nerovho prenasledovania, ktoré trvalo od roku 64 do roku 67.

Hroby apoštolov

Hrob sv. Petra na Vatikánskom vŕšku a hrob sv. Pavla na Ostijskej ceste „za múrmi“ sa čoskoro stali miestami verejnej úcty. Konštantín Veľký († 337) postavil veľkolepú baziliku nad hrobom svätého Petra vo Vatikáne a skromný chrám nad hrobom svätého Pavla.

V polovici 4. storočia začala Rímska cirkev sláviť sviatok svätých Petra a Pavla 29. júna „veľmi slávnostne“. Cisári Valentinián II. († 392) a Teodóz Veľký († 395) prestavali skromný chrám sv. Pavla do primeranej veľkosti baziliky.

V krátkom časovým období pútnici rozšírili verejné uctievanie svätých Petra a Pavla do všetkých kútov Rímskej ríše, na Západ aj na Východ.

Východné cirkvi vo všeobecnosti slávili pamiatku svätých Petra a Pavla 28. decembra, bezprostredne po spomienke na svätého Štefana, Prvomučeníka (27. december).

Začiatkom 6. storočia, keď Konštantínopolská cirkev začala sláviť pamiatku sv. Petra a Pavla veľmi slávnostne, kresťanský Východ prijal aj rímsky dátum slávenia. Od tej doby byzantské cirkvi slávia sviatok svätých, slávnych a najvyšších apoštolov Petra a Pavla spoločne so Západom 29. júna.

V nasledujúci deň, 30. júna, si byzantská cirkev slávnostne pripomína všetkých dvanástich apoštolov spoločne (synaxis).

Apoštolský pôst

Dôležitosť spomienky na svätých apoštolov Petra a Pavla v byzantskej cirkvi zdôrazňuje určité pôstne obdobie, známe ako Petro-pavlovský či Apoštolský pôst.

Apoštolský pôst je veľmi starobylým pôstom a existujú určité náznaky, že sa zachovával už na konci 4. storočia, v spojitosti s Päťdesiatnicou:

„Po tom, ako ste mali sviatok Päťdesiatnice, majte jeden týždeň sviatočnejší a po tomto týždni sa postite. Je rozumné sa veseliť pre Božie dary, ale po nejakom čase poľavenia by ste sa mali znovu postiť“ (porov. Apoštolské konštitúcie V, 20).

Toto potvrdzuje veľký byzantský liturgista, solúnsky arcibiskup Simeon († 1429), ktorý vo svojich „Odpovediach“ biskupovi Gabrielovi z Pentapolisu napísal:

„Po zostúpení Svätého Ducha (Päťdesiatnici) sa – v súlade s Apoštolskými konštitúciami (pripisovanými sv. Klementovi Rímskemu) – ešte jeden týždeň veselíme, a potom sa znovu začneme postiť, aby nás nepokazilo nadmerné potešenie. Naším pôstom si zároveň ctíme apoštolov, ktorí nás naučili, ako sa postiť“ (PG, zv. 155, kol. 901).

Počnúc 6. storočím bol pod vplyvom monastierov zavedený prísnejší a viac regulovaný spôsob pôstu na počesť svätých apoštolov Petra a Pavla. Tento čas sa stal aj obdobím prípravy na prijatie svätých tajomstiev [sviatostí].

Cirkevní otcovia trvali na tom, aby veriaci pristupovali k svätému prijímaniu aspoň štyri razy v roku, totiž: 1) pred Paschou [Veľkou nocou], 2) okolo sviatku najvyšších apoštolov, 3) na sviatok Zosnutia Presvätej Bohorodičky [Nanebovzatia Panny Márie] a 4) pred Vianocami [Narodením Pána].

Z tohto dôvodu sú v byzantskej cirkvi štyri pôstne obdobia. Tieto slúžia ako patričné obdobia prípravy na pristúpenie k Svätému prijímaniu.

Zachovávanie Petro-pavlovského pôstu (Petrovka), ako aj pôstu pred Zosnutím Bohorodičky (Spasovka) a predvianočného pôstu (Filipovka) je dnes úplne ponechané na uváženie veriacich.

Napriek tomu tieto úctyhodné pôstne tradície nám poskytujú príležitosť, aby sme sa modlitbou a pôstom pripravili na našu duchovnú obnovu a na náležité pristúpenie k Svätému prijímaniu.

Pôvodne publikované na internetovej stránke rusínskej Pittsburskej archieparchie. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.

Pracujem ...

Akciu zverejnil: Výveska