Mráz chodí po chrbte, keď si človek číta slová, že Boh chce opustiť svoj ľud, lebo ho má po krk! Je to vôbec možné? Ten, čo je nekonečný v milosti, vyslovuje svoje nekonečné sklamanie nad svojím ľudom! Bohužiaľ, to, čo čítame o Jeremiášových rovesníkoch, o svätom Božom ľude, je veľakrát rovnako pravdou aj dnes. Boh vyčíta ľudu hriechy jazyka, lži, podvody, útlak, zvrátené správanie. A môžeme toho čítať ešte veľa pomedzi riadky. „Nechcú ma poznať“ – to sú vari najsmutnejšie slová, ktoré tu čítame. A pamätajme stále: Toto vraví o „deťoch Božích“ – dnes by sme povedali „o cirkevníkoch“. No akokoľvek hrôzostrašne znie výrok Božieho súdu skrze proroka, ani tento text nie je lámaním palice, ale nakoniec výzvou k pokániu. A toto je úžasná lekcia, ktorú sa máme naučiť všetci. Aj vtedy, keď si uvedomujeme a vidíme skazenosť, neporiadok a zlo všade okolo – či vo svete, či v Kristovej cirkvi – našou úlohou nie je vyhlasovať ani zvestovať súd, ale volať k pokániu a zvestovať milosť, lebo Hospodin preukazuje milosť a v tom má záľubu. Toto znie po všetkých slovách spravodlivého hnevu a súdu z Pánových úst ako pravý balzam a liek. Si pre svoje okolie takýmto liekom aj ty? Máš záľubu v preukazovaní milosti, alebo si skôr náchylný k posudzovaniu?
Miloslav Velebír