Reformácia podľa Erazma

Rozpor

Keď počujem slovo „reformácia“, predstavím si rozporuplný svet baroka, prostú jednoduchosť Rembrandtových obrazov v kontraste k nabubralým kompozíciám Rubensa, v ušiach mi znie Bachova kozmická hudba. Esteticky som vo vzťahu k baroku protestantom. No katolícka cirkev nezačala barokom a ani ním neskočila. Viac než čokoľvek iné z kultúrneho dedičstva Európy ku mne prehovára prostota románskych bazilík a nadľudská majestátnosť gotických katedrál. I v čase, keď bol môj vesmír naplnený bezútešnou prázdnotou ateistickej predstavivosti, moju túžbu tie odvážne klenby dvíhali k nekonečnu.

Keď počujem slovo „reformácia“, predstavím si Luthera. Nevybavím si úzku tvár Kalvína. Reformácia je pre mňa víťazstvom milosti nad zákonom. No tam, kde Luther hovoril o Božej milosti, Kalvín zdôrazňoval Božiu zvrchovanosť. Duch Luthera mi bol vždy bližší ako pedantský duch Kalvína.

Keď počujem slovo „reformácia“, v mysli sa mi vynorí Holbeinov portrét Luthera. Tá zanovitá tvár, symbol individuality, neohrozene stojacej vo svoje samote a bezmocnosti voči košatej moci náboženskej  inštitúcie. Človek sám za seba v slobode svojho svedomia. Nemá nič, iba nahú vieru: „Tu stojím, nemôžem inak. Boh mi pomáhaj.“ Koľkokrát som si túto Lutherovu vetu opakoval a nachádzal v nej silu zostať verný svojmu svedomiu.

Keď počujem slovo „reformácia“, vynorí sa vo mne rozpor. Rozpor celkom osobného druhu. Bol som ateista – už nie som; konvertoval som ku kresťanstvu protestantského typu. Takže keď sa hovorí o reformácii, hovorí sa o dejinách môjho kmeňa. Nie celkom – a v tom je môj rozpor. Za svoju vieru vďačím prinajmenšom rovnakou mierou katolíkom ako protestantom. Nielen protestantovi  C. S. Lewisovi či T. S. Eliotovi, ale i katolíkovi Chestertonovi, Akvinskému, Mauricovi, Mertonovi či Halíkovi... S nepochybnou istotou viem, že vnútorne patrím do oboch rozdelených táborov.

Keď počujem slovo „reformácia“, vynorí sa rozpor a vzápätí úľava: V duchu vidím, ako si katolícky a luteránsky teológovia ponad priepasť, nad ktorou stáročia visel mrak obojstrannej kliatby, podávajú ruky. Moja úľava ma hreje o to viac, že pod zmieneným dokumentom je i podpis bývalého pápeža. Kliatba je zrušená, no mosty medzi dvoma pevninami, vymedzenými v pevných tvrdeniach, sa stavajú iba neochotne .

Zotročený vôl, alebo slobodný človek

Rozpor vo mne však napriek tomu pretrváva. Pred časom sa dokonca prehĺbil, i keď práve tým prehĺbením mi reformáciu sprístupnil v novom svetle. Nový rozpor sa predo mnou objavil pri  štúdiu dobového sporu medzi Lutherom a Erazmom Rotterdamským. Títo veľkí, úplne odlišní muži, viedli spor o charakter slobodnej vôle. Obaja sa pokúšali fenomén ľudskej slobody vymedziť v kontexte Evanjelia.

Otázka slobody a podmienenosti ľudského osudu nie je iba stredovekou témou. Ustavične si na ňu v živote nejakým spôsobom odpovedáme. Ľudský údel sa odohráva medzi dvoma súradnicami. Na jednej strane je tu ľudská sloboda rozhodnúť sa pre čokoľvek (za istých okolností si, napríklad, radšej zvoliť smrť než život – ako páter Kolbe), na druhej strane ľudská bezmocnosť naplniť v tých najdôležitejších veciach to, pre čo som sa rozhodol. Medzi tými dvoma súradnicami sa odohráva dráma ľudského života. Práve ony dávajú našim, inak náhodným a chaotickým príbehom, rozmer mravnej a duchovej závažnosti. V priepasti medzi slobodou a bezmocnosťou sa človek môže prikloniť k beznádeji, alebo k nádeji, ktorá pramení z viery. O tomto napätí sa v kresťanskom  jazyku hovorí ako o napätí medzi Božou milosťou a ľudskou slobodou. Práve o tom bol spor Erazma s Lutherom.

Po prvýkrát tu predo mnou vystúpila osoba Luthera tak, ako som ju dovtedy nepoznal. Prehliadaný paradox sa vyjavil v plnom svetle: Muž, ktorý sa vďaka svojmu životnému príbehu  stal symbolom ľudskej slobody, tú slobodu svojím učením v krajnej miere popieral. Vo svojom spore s Erazmom Luther svoju pozíciu vymedzil takto: „Nevyjadril som sa presne, keď som povedal, že slobodná vôľa pred prijatím milosti je čisto záležitosťou mena. Mal som  jednoducho povedať, že slobodná vôľa je vec vymyslená, či nálepka bez obsahu.“

Luther k svojmu tvrdeniu pripája príkru metaforu: „Ľudská vôľa“ stojí uprostred ako osol: keď si ho osedlá Boh, potom chce kráčať, kam chce Boh... Keď si ju osedlá satan, potom chce kráčať tam, kam satan. Nemôže sa sama rozhodnúť, ku ktorému z tých dvoch jazdcov pobeží, alebo ktorého bude hľadať, ale naopak – sami jazdci zápolia o to, kto ju bude vlastniť.“

Erazmovi na Lutherovom stanovisku viac než to, že zbavuje dôstojnosti človeka, prekážala skutočnosť, že zbavuje dôstojnosti Boha. Vo svojom spise o slobodnej vôli píše:

„Keby pán otrokovi, ktorého pripútal k mlynskému kameňu, dával jeden príkaz za druhým: „choď tam, urob hento, utekaj, vráť sa“ a hrozil by mu, že ak ho neposlúchne, strašne ho potrestá, a keby ho potom, stále spútaného, za neposlušnosť šľahal metlou, vari by sme tomu otrokovi nepriznali právo nazvať toho pána bláznom a surovcom – veď ho mučí bitím za to, čo neurobil, hoci to ani urobiť nemohol?“

Nie to „čo“, ale „ako“

Na Lutherovom postoji  ma viac než to, čo háji, znepokojuje spôsob, akým to háji. Kým Erazmus k problému pristupuje zmierlivo s pokorou ako k tajomstvu, do ktorého ľudská myseľ úplne neprenikne, Luther svoje postoje formuluje ako absolútne pravdy s odmietnutím akéhokoľvek ďalšieho hľadania.

Luthera na Erazmovom prístupe najviac dráždi práve jeho umiernenosť, intelektuála poctivosť, ktorá mu nedovolí vyjadriť sa k otázke slobodnej vôle s definitívou platnosťou. Erazmus sa v úvode svojho spisu priznáva:

„Akékoľvek nespochybniteľné tvrdenia mám natoľko nerád, že sa ochotne pridám na stranu skeptikov, kedykoľvek mi to dovolí nedotknuteľná autorita Písma svätého a cirkevných uznesení, ktorým svoje zmýšľanie vždy a všade rád podriadim.“

Luther na toto priznanie odpovedá so sebe vlastným pátosom: „Nie je známkou kresťanského zmýšľania netešiť sa z pevných prehlásení. Preč so skeptikmi a akademikmi... Zruš pevné tvrdenia a zrušíš kresťanstvo.“ Je paradoxné, že tieto výroky vyslovuje muž, ktorý sa vzoprel stáročia tradovaným pevným tvrdeniam iba v mene svojho svedomia a osobnej interpretácie Písma.  

V trvaní na pevných výrokoch vo veciach, ktoré presahujú možnosti ľudského poznania, a na ktoré nám ani evanjelium nedáva jednoznačné odpovede, vidím zárodok neodvratnej sekularizácie západného sveta. Z nich vyrástla náboženská nevraživosť, oni živili plamene popráv i smutných náboženských vojen. Erazmus v závere svojho spisu varuje obe strany: „Jedna strana,“ – píše Erazmus „význam pápežskej moci prehnane zveličila, zatiaľ čo druhá hovorí o pápežovi tak, že by som sa to tu ani neodvážil opakovať. Jedna strana tvrdí, že človek je za nesplnenie mníšskych a kňazských sľubov trestaný večným peklom, kdežto podľa druhej strany sú také sľuby úplne neduchovné a nemajú sa ani skladať.

Ak sa svojich prehnaných tvrdení budú obe strany naďalej urputne držať, vidím už, že sa medzi nimi rozpúta zápas ako medzi Achillom a Hektorom, ktorých od seba dokázala odtrhnúť len smrť, lebo boli obaja takí divokí.“

Erazmus sa tomu smrtiacemu stretu snažil zabrániť. Rozumel obom stranám a snažil sa ich zmieriť. Sám bol ostrým kritikom rímskej cirkvi. V otázke nemorálnosti odpustkov súhlasil s Lutherom. Videl však i úskalia, ku ktorým Luthera jeho zápas strháva. Uchvátený jedinou myšlienkou prestáva vidieť celok. Popretím ľudskej slobody robí z Boha samopašného tyrana a ľudský život zbavuje etického zmyslu.

Erazma stihol paradoxný osud. Ako najvplyvnejšieho z dobových vzdelancov sa ho obe strany snažili získať na svoju stranu. Katolícka strana naliehala, aby proti Lutherovmu učeniu konečne vystúpil. Luther sa Erazmovi zas zaliečal v nádeji, že sa pridá k protestantskej strane. Erazmus trval na svojej nestrannosti. V kritike cirkvi dával za pravdu Lutherovi, v popieraní slobodnej vôle mu odporoval. Napokon ho zavrhli obe strany. Luther ho nazval Judášom a ateistom, katolícka vrchnosť dala jeho spisy na index.

Luther bol osamelý vo svojej pravde iba na čas, no Erazmus kráčal proti dvojitému prúdu doby v tej samote až do smrti. Preto je pre mňa symbolom reformácie Erazmus.

Reformácia, ktorá spája

I Erazmus sa usiloval o reformu. O reformu, ktorá by nerozdeľovala, ale spájala. V čase, keď sa cirkev ešte iba delila, Erazmus napísal prvý ekumenický traktát. V krátkom texte s názvom „Skúmanie viery“ popisuje fiktívny dialóg medzi katolíkom a protestantom. Spočiatku vidia diskutéri rozpor takmer vo všetkom. Čím viac si načúvajú, tým viac sa rozpory zjemňujú. Napokon prichádzajú k záveru, že v zásade veria v to isté. Erazmus s predstihom šiestich storočí predvídal pohyb, na konci ktorého si evanjelickí a katolícki teológovia podali ruky ponad najhlbšiu priepasť ich rozdelenia.

Erazmova verzia reformácie sa nepresadila – ešte iba čaká na svoj čas. V súčasnom svete vidím Erazmovcov roztrúsených po všetkých kútoch kresťanských cirkví a niektorých i za jej hranicami. D. Bonhoeffer, C. S. Lewis, T. S. Eliot, Simone Weilová, Hans Kung, Jurgen Moltman, Thomas Merton, Tomáš Halík či Anton Srholec...

Erazmovská reformácia požaduje mravnú a intelektuálnu poctivosť a otvorenú teológiu. Iba taká reformácia má nádej preklenúť priepasť medzi cirkvou a sekulárnym človekom. Ten bol počas boja jednoznačných tvrdení spomedzi hradieb oboch pevností vypudený. Cnosťou Erasmovskej reformácie je pokorné priznanie, že pravdu v jej úplnosti žiadny človek ani inštitúcia nevlastní. Protestantsky filozof Paul Ricoeur to vyjadril takto: „Čo teda pre kresťana predstavuje jednota pravdy? Eschatologický obraz, obraz posledného dňa. „Zhromaždenie všetkého v Kristu“ podľa epištoly Kolosenským na jednej strane znamená, že jednota bude zjavená v „posledný deň“; na druhej strane odkazuje, že tá jednota nie je dejinnou silou. Do tej doby nám nie je dané vedieť, čo to znamená, že existuje určitá matematická pravda a zároveň aj Pravda, ktorá je Niekým (Jedným); V tom najlepšom prípade občas zažívame okamihy vzácneho súzvuku, ktoré sú akýmisi prvotinami Ducha a nemajú nič spoločné s násilnými syntézami a kultúrnymi podobami klerikálnej jednoty.“