Práve sa stala udalosť, ktorá bola a bude v celej histórii Zeme jedinečná. Pán Ježiš vo chvíli premenenia zakúša nebo. Od Otca práve prijal slávu, akú mal pri Ňom pred stvorením sveta. Páči sa mi Petrova reakcia. Sám nevedel, čo sa vlastne stalo, ale konštatoval, že mu je tu dobre. Raz v nebi tieto slová vysloví každý, kto bude stáť naveky vedľa premeneného Krista. Najväčšie pokorenie a zúfalstvo predchádzalo najväčšie oslávenie, aké Ježiš na tejto Zemi zažil. Vedel však, že v týchto pocitoch a sláve nemôže zostať navždy. Znovu zostúpil do údolia, kde ho hneď čakal mládenec posadnutý démonom a každodenná poctivá práca. Veľmi sa mýlime, ak si myslíme, že kresťanský život je nekonečný prúd citových zážitkov! A že ak je to ináč, tak je to zlé! Pán Boh nám dá prežiť aj krásne pocity a tie sú pre nás určite uistením toho, že sme Jeho deti. Zdá sa mi však, že tu stále platí , že čím viac sme poslušní, tým viac smieme poznávať aj citovo, že Boh je dobrý, a tým viac sa stupňuje aj náročnosť a cena obete, ktorú cez nás Boh prináša, aby zachránil ľudí. Poslušnosť je v tomto procese kľúčová, veď nie náhodou si Boh pri svojom druhom priamom hlasovom vstupe do sveta volí práve slová, ktoré s ňou úzko súvisia: „Toto je môj milovaný Syn: Jeho poslúchajte!“
Karol Verčimák