Šalamún vyjadruje svoju radosť z toho, že jeho modlitba prišla pred Božiu tvár. Zároveň upozorňuje svoj národ na to, že sa nestačí len pomodliť, ale vyslovenie určitej prosby aj k niečomu zaväzuje. Vyjadruje to týmito slovami: „Nech sa naše srdcia naklonia k Nemu, aby sme chodili po všetkých Jeho cestách a zachovávali Jeho prikázania, Jeho ustanovenia a Jeho právne predpisy, ktoré dal našim otcom“. (v. 58). A túto pravdu ešte raz zdôrazní v. 61: „Nech je vaše srdce cele oddané Hospodinovi, nášmu Bohu, aby ste chodili podľa Jeho ustanovení a zachovávali Jeho prikázania ako dnes“. A toto platí aj pre nás. Nepatrilo by sa nám zachovať ako tomu opilcovi, ktorý mal prejsť cez úzku lávku. Pred ňou sa modlí: „Ak mi, Pane Bože pomôžeš bez újmy prejsť, tak prestanem piť.“ Prešiel. A potom na druhej strane vysloví: „Ty predsa dobre vieš, že som to nemyslel až tak vážne!“ Každá modlitba je však veľmi vážna vec v živote veriaceho človeka a nemala by sa vyslovovať bez sústredenia a ľahkovážne. Naopak, každý by si mal uvedomiť, že každá modlitba musí mať vplyv na náš každodenný život. Aj dnešná modlitba, či modlitby, by mali mať – aj majú – dosah na naše konanie, hovorenie i myslenie. Šalamúnov modlitebný zásah pri posviacke chrámu nech je vzorom aj pre naše modlitby.
Daniel Dudáš