Z obrazu záhrady Pavol prešiel k obrazu stavby. Sám seba však nevystavil na obdiv, i keď sa nazval múdrym staviteľom. Všetko, čo vykonal a dokázal, bolo „z milosti Bohom“ mu danej. Považoval sa za neužitočného služobníka (L 17,10; 1Kor 9,16). Pavlova múdrosť spočívala v tom, že nič nepridal k Božiemu dielu: položil iba ten základ, ktorý už bol položený (Bohom ustanovený, pomazaný) – Ježiša Krista. Ak je v našom živote tento základ, nemusíme sa báť. A predsa na tento základ môžeme v osobnom živote i v cirkvi klásť rôzny stavebný materiál. V texte spomínaný stavebný materiál Pavlovi poslúžil ako obraz. Všetky menované materiály sa tu spomínajú v súvislosti s posledným súdom. Čo obstojí a čo zhorí? Mnoho z toho, čo sme vybudovali, má len dočasnú hodnotu. Každý zlý staviteľ utrpí škodu. Záchrana je síce možná „cez oheň“ (súženie a úzkosť – R 2,9), ale Boží súd môže prísť aj náhle. Kto kazí Božie dielo – Boží chrám, privoláva si skazu. Je to vážna výstraha pre každého člena cirkvi. Sme chrámom, v ktorom prebýva Duch Boží (Jak 4,5), a v Božom chráme si nikto nemôže robiť, čo sa mu zachce. Boží Duch vedie k podriadenosti, k jednote, k umŕtvovaniu starého človeka. Buďme dnes podriadení Duchu Božiemu a nekazme Jeho dielo, Jeho chrám!
Ľubomír Ďuračka