Scéna ako z hororu.

Človek, či skôr troska človeka, posadnutý celou légiou nečistých duchov, bývajúci v hroboch. Možno práve preto bol bez hanby, bez zábran, bez zdravého úsudku. Disponuje nadľudskou silou, šíri sa okolo neho strach aj posmešky. „Tak býval celé dni a noci v hroboch a po vrchoch, kričal a tĺkol sa kameňmi“ (Mk5,5). Keby sme si ešte primysleli vytie vlkov v noci a „zakrádajúce sa tiene“, máme pekný námet na film. Lenže tu nešlo o hororový námet, ale o ľudskú bytosť a o ukázanie hĺbky Božieho súcitu. Ako hlboko je Boh ochotný ísť, aby sa dotkol človeka? Do akého bahna je ochotný vstúpiť, aby dal nádej a zmysel života tam, kde už žiadny zmysel nie je? Čo všetko je Boh ochotný urobiť, aby človeka zbavil pút a otroctva hriechu, poviazania diablom a zlými duchmi? Je ochotný zájsť presne tam, kde sa nachádza človek, ktorý to potrebuje a ktorý o to stojí. – – Smutné na tomto príbehu je, že ostatní ľudia z Gadarského kraja, keď videli tú radikálnu zmenu, čo sa udiala s mužom, ktorého dobre poznali, rozhodli sa, že s tým nič nechcú mať. Čoho sa zľakli? Božej moci? Osobnosti Pána Ježiša? Že aj oni by mohli byť vyslobodení a ktovie, čo všetko by to so sebou mohlo priniesť? Neviem. Jedno však viem, že aj dnes sa tak trochu bojíme Božej moci v Duchu Svätom. Čo keby sa udialo niečo nepredvídateľné? Niečo nečakané? Čo keby Boh od nás chcel, aby sme narušili svoju pravidelnú rutinu? A tak radšej posielame Pána Ježiša vo svojej moci a autorite preč a uspokojujeme sa s tým bohom, ktorého sme si vytvorili. Škoda, lebo také kresťanstvo nemá žiadny vplyv a nič nezmení. Všetko sa však môže zmeniť, stačí mať odvahu a prijať Pána so všetkým, ako nám to podáva Písmo a najmä Mu dovoliť, aby On rozhodoval a určoval, čo je správne a v nás našiel poslušné, hladné a odovzdané srdce.

Stano Kocka