Hranica Boha.

Ako radi by sme niektoré veci pochopili, obmedzeným rozumom zachytili neobmedzené! O Bohu máme svoju predstavu: Presne vieme, ako Ho treba uctievať, čo Boh má, aj čo nemá rád... Odvážime sa tvrdiť, aké piesne Mu lahodia a aké nie, aké modlitby prijme, aké nie, a pritom úzkoprso kritizujeme iných a ich vzťah k Bohu. Rovnako posudzujeme situácie, presne vieme, ako Boh môže do nich zasiahnuť. (No nie je to smiešna predstava, že Boh niečo nemôže?) A pritom všetkom zabúdame, že Boh je neobmedzený! Je to ako nabrať trošku vody z mora do fľaše a tvrdiť, že je v nej oceán! Prečo to robíme? Prečo Bohu kladieme hranice? Prečo niečomu, čo On robí (alebo môže urobiť), veríme a inému nie? Prečo Mu dávame vo svojom živote tak málo priestoru? Myslím, že znova ide o riziko, že niečo urobí inak, ako by sme chceli my! Mať živého Boha vo svojom živote, znamená nechať Ho, aby o všetkom rozhodoval, všetko riadil... Predsa len sa cítime bezpečnejšie, keď má Boh akú-takú hranicu, aspoň Ho nasúkať do rodokmeňa – ako zákonníci, alebo do dôležitých teologických poučiek, o ktorých potom môžeme diskutovať, len aby sme voči Nemu neboli až takí bezmocní! Ale opak je pravda – to bez Boha sme bezmocní my! A náš živý a mocný Boh chce konať v našom živote svojím bezhraničným neobmedzeným spôsobom! Dovoľme Mu to!

Ľuboš a Anna Činčurákovci